Zomrela Jiřina Jirásková. Práve tohto sa týkalo viacero e-správ, ktoré som v posledných hodinách obdržala. Je nutné na ne reagovať. Utriasam všetko v hlave. Zatiaľ nebudem reagovať. Potrebujem nejaký čas, odstup. Hlas smädného na púšti, málokde doletí.

Je dobré a láskavé, ak si doba svojich vlastných protagonistov, potom čo sa skončí, zmierlivo navždy odprace, ukryje. Pochová a nakoniec pohrebne opatrí. Aby sa veci náležite uzavreli. Nie je dobré kvety presádzať do novej, neznámej zeminy.

Nie nechcem a nebudem otravovať, len si trošku pripomeniem. Pri všetkých tých úmrtiach, Václav Havel, Josef Škvorecký, aspoň jedno narodenie. Výročie.

Na pražskom hrade veje zástava, stiahnutá na pol žrde. Po dlhých desaťročiach. Český národ trúchli. Prečo si tak národ zamiloval svojho prezidenta Havla?

Nebudem si pripomínať 17. november. Bolo by to, podľa môjho názoru trochu nerozumné a konzervované. Zaseknuté voľakde v čase. To je,