No a čo …ak je chorý, nech je. Potom, čo sa spolu prebudíme, dáme si poriadneho hubana, ešte mu milo páchne z úst, a spoločne držiac sa za ruky odpochodujeme k súdruhovi psychiatrovi. On si vezme svoje lieky, pravideľnú injekciu a ja pôjdem predávať Nota Bene spolu s manželkou do podchodu. A môj premilený, dopletený Matelko sa so svojou aktovkou, poberie na úrad vlády. […]

Ja viem, že nasledovná fotka už obehla slovenský internet a teda vás ničím neprekvapím, aj keď korektne doložím, že sú to nohy súdruha Matoviča, počas zasadania krízového výboru. Čo je však nové, je tá skutočnosť, že súdruh nám na budúcom súdružskom krizovom zasadaní ukáže aj svojho matelka pod stolom, ako si ho obierá od cuckov, pravdepodobne spôsobených roky […]

Pravda a láska musí zvítězit nad lží a nenávistí! Tento minimalistický otčenáš som po prvý krát počula od Václava Havla, myslím že ho zarecitoval z balkóna Melantrichu, v roku 1989. Pred tým sa spôsobne uklonil a odfrkol si a odchrchľal. A pani Marta Kubišová zaspievala. Bolo to režírované a dojemné. Václav Havel vždy tvrdil, že túto riekanku vymyslel sám […]

„Anička, myslíte si, žeby som to mal vykonať?“ Opýtal sa ma Gustáv Husák, najmocnejší muž v krajine. Bolo to len pár dni po 17 novembri 1989. „Vychádza mi, že práve toto je tá situácia, ktorá by si vyžadovala tento rázny čin“, premietal Husák nahlas a silno, náruživo si potiahol z cigarety. Znepokojivé bolo, že pôsobil vyrovnane a pokojne. Som […]

Mňa nehnevá politika, nezaujíma ma moc. Čo ma viac škrie je, že sa kamsi vytratili chlapi. Kde-kto má dnes penis, ale to ešte nemusí byť naozajstný muž. Klamstvo, slabota, nevýraznosť a úlisnosť. Nedozretí, nejasní a ja neviem akí. Nik nedupne nohou. Toto zrejme zásadne mení tvár celej našej spoločnosti. Plodia deti a neustále rozširujú tento nebezpečný model […]

Eva Vermešová, neskôr prijala meno po svojom manželovi, Kostolányiová, sa narodila do jednoduchej, chudobnej rodiny v Trnave. Nad ich chalúpkou sa týčil vysoký komín trnavského cukrovaru. Svetlo sveta, ako sa zvykne vravieť, uzrela, 2. novembra. 1942. Tiež sa zvykne vravieť, že deti narodené v zime sú všeobecne odolnejšie aj v iných oblastiach, ako je len chlad, či teplo. […]

Zomrela Jiřina Jirásková. Práve tohto sa týkalo viacero e-správ, ktoré som v posledných hodinách obdržala. Je nutné na ne reagovať. Utriasam všetko v hlave. Zatiaľ nebudem reagovať. Potrebujem nejaký čas, odstup. Hlas smädného na púšti, málokde doletí.

Niekoľko milých, úprimných diskutérov v poslednej debate namietalo: Anka je už potrebné zabudnúť a nechať veci tak. Nie stále na ne ukazovať. Súhlasím! Hneď potom, čo sa poriadne pomenujú a zaevidujú. Potom áno. Nie skôr. Potlačené spomienky. Potlačené veci sa neskôr samé objavia. Pretlačia sa na povrch a zanechajú mokvajúce boľačky. Na duši i na tele. Potom je […]

Je dobré a láskavé, ak si doba svojich vlastných protagonistov, potom čo sa skončí, zmierlivo navždy odprace, ukryje. Pochová a nakoniec pohrebne opatrí. Aby sa veci náležite uzavreli. Nie je dobré kvety presádzať do novej, neznámej zeminy.

Medzi hercami existuje istý, povedzme, že neprekročiteľný úzus. Hranica, ktorú málokto z nich prekročí. Územie nikoho. Územie desu a temnoty a istej opatrnosti. Je ním divadelná rola Fausta. Stretnutie neba s peklom.