anka

Pravda a láska musí zvítězit nad lží a nenávistí!

Tento minimalistický otčenáš som po prvý krát počula od Václava Havla, myslím že ho zarecitoval z balkóna Melantrichu, v roku 1989. Pred tým sa spôsobne uklonil a odfrkol si a odchrchľal. A pani Marta Kubišová zaspievala. Bolo to režírované a dojemné. Václav Havel vždy tvrdil, že túto riekanku vymyslel sám (jej autorom je Gándhi). Keď som to zaklínadlo počula, zmocnila sa ma definitíva, pocit, že je všetko totálne stratené a nič už nepôjde vrátiť. Túžby mnohých ľudí sú pochované a zmarené. Koleso dejín zastalo. So škrípaním. Prekvapene sa rozhliadlo a zhúklo: „seru na to!“.

Člen KSČ

Súdruh Václav Havel bol do 69. roku riadnym členom KSČ (súbežne predsedal PEN klubu). Videla som ho párkrát. Bolo to tesne po novembrovej revolúcii. O niekoľko dní si tento masový akt pripomenieme. Havel na mňa pôsobil ako troska. Bol roztrasený a neistý. To, že bol Václav Havel členom KSČ, mnohí odmietajú. Zdeněk Mlynář, niekdajší člen Ústredného výboru KSČ vo svojej knihe „Mráz prichádza z Kremľa“ v tiráži svojej publikácie predstavuje niektoré osobnosti. Stranícku príslušnosť Václava Havla v nej jasne potvrdzuje. To sa prekrýva i so záznamami ŠtB. Sám Mlynář vystupuje v tomto období ako chartista. Kniha vyšla v Kolýne nad Rýnom v roku 1978.

Spolu s disidentom Jirousom, ktorý bol neustále pod dozorom štátnej bezpečnosti, prejavovali spolu s Havlom, menšinové sexuálne zameranie. Medzi jeho spolu-chartistami bolo hneď niekoľko intímnych priateľov. D. D. a A. V. Jeden bol po-novembrový veľvyslanec v USA a nedávny minister obrany ČR, a druhý, vysoký pohlavár katolíckej cirkvi. Významná chartistka Kamilka Bendová mu aj na verejnosti hovorila “ teplý bratříčku“. Pri bujarých večierkoch, ktoré často disidenti usporadúvali, prebiehali hlučné a divoké orgie. Havel sa nikdy k „akcii“ nepridal. Rozjareným a opitým dámam o štyroch ráno vykal a neustále sa im snažil niečo dôležité vysvetľovať.

Vo väzení

Vo väzení mával Václav Havel často pracovné zaradenie v práčovni. Staral sa o bielizeň spoluväzňov. Nemusel byť tak účastný na ťažkých väzenských prácach, pri ktorých sa vyžadovala fyzická sila a plnenie tvrdých noriem. Niektorí spoluväzni sa domnievali, že Havel bol udavač. Za toto ho väzni opakovane fyzicky napadali. Havel útočníkov nikdy príslušníkom väzenskej správy neoznačil. Dostával pravidelne balíčky od rodiny a priateľov, dokonca i priepustky domov, čo bolo hodne výnimočné. Jeho spoluväzni sa napriek tomuto privilegovanému prístupu mýlili. Havel nikdy s ŠtB nespolupracoval. To, čo Havla hodne oslabovalo, charakterovo a osobnostne, bola jeho závislosť na alkohole. Jeho stav bol klinický. Sám počas uväznenia, keď bol „odstavený“ od alkoholu, prekonával klinické príznaky abstinencie. Opakovane musel byť hospitalizovaný vo väzenskej nemocnici, aby u neho aplikovali detoxikačnú kúru. Tá spravidla trvala niekoľko dní, Potom bol eskortovaný naspäť do väzenia. Jedna detoxikačná kúra sa v roku 1983 nepodarila. Havel počas nej dostal silný epileptický záchvat. A to hneď dva záchvaty bezprostredne po sebe, čo sa i dnes považuje za vážny stav. Bolo to v roku 1983. Šlo o Grand mal záchvaty. Dohrýzol si pri nich ústa. Lekári vytvorili na vedenie väznice tlak. Havla predčasne prepustili z výkonu trestu.  Predčasne, na podmienku, bol Havel prepustený z väzenia aj v lete v roku 1989.

Václav Havel, už ako prezident Československej socialistickej republiky, absolvoval detoxikačnú a revitalizačnú kúru. Spočívala v medikamentóznej injekčnej liečbe, pití metabolizujúcich čajov a mierneho športu. Použité boli aj niektoré behaviorálne psychologické postupy. Niektorí ľudia si začiatkom deväťdesiatych rokov všimli, že sa Havel dosť zmenil. Jeho hlas sa upokojil, neustála triaška sa vytratila, viacej sa smial a pôsobil omnoho spokojnejšie. Bol to následok kúry, ktorú mu poskytovali významní odborníci na duševné zdravie vo vtedajšom Československu. Ľudia zasvätení do medicínskych postupov dealkoholizácie vedia, že s procesom sú spojené isté nebezpečenstvá, zvlášť ak je pacient starší. U Václava Havla sa začali prejavovať niektoré fyzické problémy. Výstelky jeho čriev sa stenčili a perforovali. Vždy na inom mieste. Vtedy treba pacienta sledovať a vždy účinne chirurgicky zasiahnuť. Zmeny nastali i na iných telesných systémoch.

Osobnosť

Osobnosť Václava Havla vo svojej prirodzenosti vykazovala isté napätie, podozrievavosť a hodne sa prezentovala nedôverčivosťou. Bol utiahnutý a nevýrazný. Nadmerný prísun alkoholu osobnosť nielen „uvoľňuje“, ale i deformuje. Čas je dôležitý. Vo verejnosti vládne predpoklad, že osobnosti alkoholikov sa nejako zásadne zmenia. Nie, nie je to úplne pravda, osobnosť takýchto ľudí sa zásadne nezmení, iba sa zvýraznia niektoré jej črty. Klinické príznaky nevytvárajú nové zápisy, vždy pracujú s tým, čo už k dispozícii majú. Havel začal postupne prejavovať intenzívnejšie nedôveru a podozrievavosť. V osobnosti sa začali prejavovať aj isté projekčné zmeny. Ak sa pre vysvetlenie psychologickej projekcie udáva príklad mníšok, ktoré nenávidia mužov, pretože majú prikázaný celibát, u Václava Havla projekcia zahŕňala nenávisť k minulému režimu, pretože ten mu pripomínal osobnostné „zlyhania“ prejavené v styku s bezpečnostnými zložkami. Psychologická projekcia sa týka osobných intímnych postojov. Nikdy nezahŕňa vyššie spoločenské postoje. Výsledkom nenávisti k minulému režimu mohol byť teda jeho ustráchaný, hodne defenzívny postoj počas výsluchov. Je známe, že Havel počas výsluchov plakal a celý sa triasol. Nikdy nič podstatného nevyzradil, vypočúvanie znášal však veľmi zle.

Väzenská služba v jeho spise uvádza, že Václav Havel sa prejavuje priateľsky, vystupuje a jedná s ľuďmi s ohľadom a vzťahy si dokáže získavať inteligenciou. Jeho správanie vo väzenskom prostredí neprekračuje protispoločenské postoje. Na druhej strane vraj pôsobí samotársky, nezúčastnene a často sa straní kolektívu. Podľa mňa tieto dva obrazy si dosť protirečia. Ak sú pravdivé, Havel bol sociálne zručný a tvárny. Väzenská správa plzenskej väznice na Boroch, odporúča aby väzňa číslo 655, Václava Havla, príslušníci správy, pred ostatnými väzňami chránili a nedovolili im fyzicky ho napádať.

Nadpis môjho článku neprejavuje neúctu k zomrelému Václavovi Havlovi. Je požičaný od Járy Cimrmana a je skôr nadsadeným, synonymickým odkazom, pre životnú púť človeka.