anka

Eva Kostolányiová

Eva Vermešová, neskôr prijala meno po svojom manželovi, Kostolányiová, sa narodila do jednoduchej, chudobnej rodiny v Trnave. Nad ich chalúpkou sa týčil vysoký komín trnavského cukrovaru. Svetlo sveta, ako sa zvykne vravieť, uzrela, 2. novembra. 1942. Tiež sa zvykne vravieť, že deti narodené v zime sú všeobecne odolnejšie aj v iných oblastiach, ako je len chlad, či teplo. Môj priateľ hovorí, že z Nemecka a z Trnavy nikdy nič riadneho nevzišlo. Vždy sa spakruky na neho zaženiem, ten niekedy poriadne tára.

Boli chudobní, ale spokojní

Evička Vermešová Kostolányiová sa narodila do detnej rodiny ešte ďalších siedmych súrodencov. V rodine bolo chudobne, ale spokojne. Otec bol taký fičúr, figliar, ako sa zvyklo vravieť. Aj pokrepčil, aj dačo zaspieval, keď si vypil. Dohán a pálenka.  Mamička bola na druhej strane veľmi starostlivá, ale tichá, trochu utiahnutá. Jej kráľovstvom bola kuchyňa. Tu neustále pripravovala pochúťky pre svoju rodinu. Patrila medzi gazdinky, ktoré vedeli aj z ničoho dobre a chutne navariť. Neustále potrebovala svoje deti pohládzať a túliť k sebe, na rozdiel od svojho muža. Obaja, Peter i Jozefína boli veľmi jednoduchí. Pri narodení Evy z numerologického hľadiska dominuje jednoznačne osudové číslo „dvojka“. Ak sčítate všetky numerá v dátume narodenia dokopy, potom ešte aj výsledný dvojciferný výsledok, dostaneme dvojku. To vypovedá o vysokej intuícii. Takýto ľudia sú mimoriadne silní v oblasti EQ, teda v oblasti, emočnej inteligencie. Takže v popredí je pocitovosť, intuitívnosť, empatia a pochopenie. A hlavne nesebeckosť, dobroprajnosť. To boli naozaj Evine silné stránky.

Volali ju chalanský pupok

Ako dieťa bola hodne ochranárska a dá sa dokonca povedať, že prejavovala i akúsi tvrdosť k tým, ktorí jej skrížili cestu, ale hlavne jej osobné záujmy, pri ochrane iných detí. Jej istá tvrdosť, bola v rozpore s tým, ako vyzerala, ako navonok pôsobila. I keď je nutné povedať, že Evka bola dôkazom teórie blonďatého „škaredého káčatka“ z ktorého sa nakoniec v dospelosti vykľuje, nádherná žena. Eva vyznávala istú osobnú teóriu. Mala radšej chalanov, ako dievčatá. Ak to, čo len trochu šlo, nevnikala nikdy do dievčenského kolektívu. Jednoducho nerozumela ženskému spôsobu spracovávania sociálnych podnetov. Raz prišiel brat Ivan domov. len tak prehodil, že mal problém s chalanom z vedľajšej ulice. Eva si vec vypočula a venovala sa ďalej svojej činnosti. Práve štopkala ponožky. Na druhý deň útočníka bez upozornenia nakopla. Chlapec sa s prekvapením otočil a vzápätí na to sa rozplakal od bolesti. Eva ho kopla do citlivej píšťaly. Ihneď po ukončení ôsmych rokov základnej školy nastupuje do miestneho mäsokombinátu. Tu pomáha pri spracovávaní a vykosťovaní mäsa. Mnohokrát ako trinásťročná prichádza autobusom za jednu korunu na druhý koniec Trnavy po jedenástej v noci. Jej majster ju raz v porcovni mäsa nemiestne sexuálne napadol. To nemal robiť. Eva ho zmastila ako koňa. Chlap bol raz toľký. Na druhý deň mu nabančali aj jej bratia. Je v práci hodne šikovná a iní majstri ju chvália. Má však doráňané, pooškierané a neraz i porezané ruky, následkom ťažkej práce v porcovni mäsa. Je to jej brat Ivan, ktorý ju prihlási v 14 rokoch na prijímacie pohovory do SĽUKU. Už v tomto období hráva Evička na pravidelných „čajoch“ v trnavskom kulturáku. Po pracovnej zmene v mäsokombináte Eva váha, či ma na pohovory ísť. Je vystresovaná. Ivan, jej brat, sám je amatérskym hudobníkom, ju odprevádza. Je prijatá. Komisia u nej konštatuje obrovský talent k tancovaniu. Eva bola v SĽUKU štyri roky. Stále ju to ťahá ku spevu. V tomto období sa stretáva so synom vychýreného barového kapelníka Ľuda Galbavého. Jeho rodičia však nechcú ani počuť o tom, žeby ich syn mal chodiť s dcérou obyčajného „bíreša“. Eva, aby sa nejako vysporiadala s vlastným žiaľom, odchádza do Vojenského umeleckého súboru VUSu do Bratislavy. Podpisuje tu zmluvu zase  ako tanečnica.O speve malá Eva moc neuvažovala, dá sa dokonca povedať, že nespievala až tak dobre. Snívala skôr o ceste tanečníčky. Bol to práve Ivan Krajíček, ktorý ju viac menej z cesty tanečníčky odklonil na cestu, kam podľa môjho názoru osudovo patrila. Na cestu speváčky.

Začiatkom sedemdesiatych rokov u Evy Kostolányiovej diagnostikovali rakovinu prsníka. Dostala veľmi agresívny typ rakoviny. Dnes už s touto naozaj veľmi vážnou diagnózou zvyknú ľudia vystačiť po celý život. U Evy sa jednalo, bohužiaľ len o niekoľko málo rokov. V roku 1971 si Eva nahmatala na pravej strane pod pazušnou jamkou drobnú hrčku. To bol začiatok. Rakovinového bujenia. To súvisí hodne s imunitou, teda ťažisko jej ochorenia, dnes už to vieme, spočívalo v štýle jej života. Možno v strádaní a napätí, ktoré Eva často pociťovala. Do toho zájazdy, v šesťdesiatych rokoch, keď jazdila so SĽUKOM, častý hlad a je to tu. Je pravdou, že detstvo prežila v chudobe. Boli však spokojní a šťastní.

Ako by dnes asi Evka dopadla?

Som vo veku, kedy je mojim chlebom už len dávna spomienka. Ta kŕmi moje telo. Keď sa i dnes stretnem so svojimi českými priateľmi, často sa dostaneme v diskusii k umelcom. Evku Kostolányiovú nám dodnes, naši českí priatelia, závidia. V decembri 1973 nastal v jej živote obrat. Eva hodne pribrala a následkom hormonálnej liečby a tým potlačenia jej ženskosti, jej ako vonkajší syndróm, zhrubol hlas. Eva až tak príliš nepribrala, len jej zhrubli kosti a svaly, následkom aplikovania mužského hormónu. Šlo o to, aby sa potlačilo jej nádherné ženstvo, ktoré komplikovalo ešte viac jej karcinogénne ochorenie. Vtedajšia liečba v rámci „lege artis“ bola z hľadiska dnešného dosť hrubá.. Zdá sa mi, že dnešnými postupmi by sa predsa len dal  postup jej ochorenia podstatne zmierniť. Rakovina vtedy spočívala hlavne v chirurgickej  liečbe. Citostatiká, lieky, ktoré majú chemicky potláčať rakovinové bunky boli veľmi primitívne, hlavne neboli adresne cielené. V podstate poškodzovali aj zdravé tkanivo. To isté sa týkalo rádiovej liečby. Psychologický program v tej dobe takmer neexistoval.

Eva bola veľký stresátor. Bála sa každého koncertu, ktorý bol pred ňou. Mnohí nechápali, pretože bola vždy pripravená. Bola obrovským stresátorom, pobehávala, zalamovala rukami a potila sa. Až pokiaľ nevyšla na pódium, potom akoby z nej všetko padlo. Začala spievať a nervy boli naraz preč. Mnohí vedia. že stres a rakovina sa veľmi dobre znášajú. Neustále prítomný stres je živnou pôdou pre vznik chaosu na bunečnej bázy. Umelci si myslia, že tréma a isté obavy sú v človeku prítomné, pretože vraj umelec nie je dostatočne pripravený. Nie je to tak. Tréma, nemusí vždy súvisieť s kvalitou prípravy. Tréma, úzkosť a obavy sú často krát následkom povahy a istej rozvykľanosti osobnosti človeka. Neistota a úzkosť súvisia aj z vierou v samého seba, so sebavedomím. Malé sebavedomie, to bol Evin prípad. Patrila k ženám, ktoré si moc neverili, vlastne si neverila vôbec. Jej sebavedomie bolo absolútne na nule. Eva často až fyzicky pociťovala svoje obavy. Reagovala na prítomný stres  bolesťou žalúdku, niekedy až triaškou. Zavrela sa osamote a vyčkávala na čas, keď bude môcť konečne vyjsť na pódium. Pódium bolo jej záchranou. Až tu sa konečne dokázala upokojiť.

Eva Máziková sa jej často kvôli tomu jej prežívaniu smiala. Obe boli úplne iné. Eva Máziková bola, dá sa povedať dosť ľahtikárska. Problémy si nepripúšťala a celkovo svet okolo seba zľahčovala. Eva Kostolányiová, bola iná. Zo všetkého si robila veľkú hlavu. Z miery ju dokázala vyviesť každá maličkosť, pokiaľ súvisela s jej profesionálnymi záujmami.  Obe Evy sú škorpiónky. Súžitie škorpiónov je vždy hotová katastrofa. A tak vyzeralo i priateľstvo oboch umelkýň. Eva Máziková dnes ten vzťah dosť zľahčuje, ale Eva Kostolányiová to za svojho života, v tej dobe videla úplne inak. Ja viem, čas obrúsi všetko a je láskavý, pretože dá zabudnúť. To sa však týka iba živých. Ti dokážu zabudnúť, mŕtvi už nie.

Eva bola zvláštna

Eva bola húževnatá a silná žena. Málokoho však k sebe pustila bližšie. Bola vnútorne tajomná až démonická. Takí škorpióni sú. Sú silní a často majú v sebe istú tvár, ktorej iní nerozumejú. Títo ľudia žijú pre svoj vnútorný cieľ, pre svoju vnútornú pravdu. Eva sa rozdávala, pretože to bol jej pohľad na život okolo seba, bola to jej životná filozofia. Istý odborník z U.S.A. raz uviedol, že najviac samovrážd spáchali za posledných 200 rokov (v Amerike) práve ľudia, ktorí sa narodili v znamení škorpióna. Áno, celý obraz života Evky Kostolányiovej mal aj odvrátenú tvár. Jej Slnko osudu, bolo z druhej strany fejkové, tmavé a temné, bez úsmevu. Málokto však toto jej vnútorné rozpoloženie vnímal. Eva sa bála ukazovať svoju druhú tvár. Obávala sa nepochopeniu a výsmechu. Nezakladala si moc na svojej sláve, ale nedokázala, málokoho dokázala požiadať o pomoc. To viac súviselo s jej neistotou a obavou so zľahčovania a výsmechu. Eva musela profesionálne bojovať omnoho viac, ako iní umelci. Nemala žiadne vzdelanie. V tej dobe sa vzdelanie, hodnota vzdelania vnímala trochu ináč, ako dnes. Dnes je všetko relativizované. Eva bola na všetko  sama.

Eva nerozumela každému priateľstvu. V šoubiznise už vtedy vládli nerovné vzťahy. Mnohí služobne starší umelci, zneužívali svoju moc. Pri každej príležitosti dávali najavo svoju nadradenosť. To že boli služobne starší, niekedy znamenalo viac, než všeobecná politická angažovanosť. Ak títo boli navyše členmi KSČ, boli absolútni vládcami nad tými druhými.Eva mala všeobecný imidž bezstarostnej a pohodovej ženy. Ktorá ľahučko pláva spoločenským svetom, kde jej každý uhýba z cesty a pomáha, kam sa len pohne. Skutočnosť však bola iná. Čudné rošády, ktoré previedol Ľubo Belák a Braňo Hronec s Janou Belákovou a Evkou Kostolányovou, len málokto vtedy chápal. Jana Beláková prechádza od Braňa Hronca k Belákovi a Eva je odídená ku Braňovi Hroncovi. Isteže, aj Jana Beláková, bola v tom období hviezda, ale s Evou Kostolányovou sa nemohla porovnávať. Preboha, veď ani na Wikipédii doteraz nie je. Ale láska je láska. Jana Beláková, sestra kapelníka Ľuba Beláka, sa zakukala do jedného z Belákových hudobníkov a Eva Kostolányiová musela z kola von. Čo si budeme hovoriť, to podľa môjho názoru, Ľuba Beláka navždy poznačilo. Bolo to zlé rozhodnutie. Dá sa povedať, že tu niekde začína jeho, už len úradnícka, verejnosťou málo vnímaná cesta, tohto talentom výnimočne nadaného hudobníka. Pán Belák by mal o Evke Kostolányovej napísať kvalitnú insitnú a vyčerpávajúcu monografiu. Podľa mňa to Slovensku dlhuje. Eva je veľká osobnosť Slovenska. A viem, že pán Ľubo Belák by mal čo opisovať. Eva sa mu hodne zverovala.

Eva bojovala

Eva celý svoj život prijímala údery. Jej milovaný otec Peter, zomrel vo svojich 49 rokoch. Hodne mala k nemu blízko. Jej brat, Ivan, ktorý s ňou spievaval na  „Čajoch o piatej“ (trnavsky „Té o péci“), ktoré sa konali v Kovosmalťáckom kulturáku, zomrel vo svojich 29 rokoch. Krátko potom, ako ju diagnostikovali na rakovinu, jej zomrela jej dlhoročná priateľka.  Manželstvo sa jej nevydarilo. Jej manžel hodne žiarlil. Eva, potom, čo ochorela, takmer nemala blízkeho človeka. Máziková sa profesionálne i ľudsky od nej vzdialila. Eva zostala na najťažšie obdobie svojho života od roku 1971 až do svojej smrti absolútne sama. Všetkých blízkych, mimo rodinu, začal Evin život a osud zaujímať, až keď tu už medzi nami nebola. Po smrti. Aj to si musela počkať, až všetci ti čo sa k nej dnes hlásia, ukončili svoj profesný život, teda keď odišli na dôchodok. Potom sa začali združovať a spomínať na ňu. Prvá skutočná monografia o tejto veľkej slovenskej umelkyni vznikla až 20 rokov po jej smrti.

Eva a zlatej Karel

Eva často hovorila o samovražde. Len ti najbližší azda vedeli, že navštevovala celé roky psychiatra. Nie nebola duševne chorá. Bola len unavená z prehliadania a nezáujmu blízkych. Bola smutná a často sa cítila okolím nedocenená. Hlavne zo strany svojich priateľov. Profesionálne ponuky neodmietala, brala proste všetko. To preto, aby zabudla. Jedinú pozitívnu energiu, ktorej sa jej dostávalo, bol ohlas na svojich vystúpeniach. Tu sa nik nezaujímal, či má na to čo robí, či je dostatočne vzdelaná a podobne. Koncerty sa však nakoniec skončia a svetla rámp na noc stíchnu a nakoniec jej zostane len studená posteľ v nevykúrenom byte v Podunajských Biskupiciach, byt bez vody a bez priateľov. Jej vzťah s manželom sa totálne rozpadol. Pre akúsi aféru s ktorou nechcel, odmietal skončiť. A Eva denne vystupuje pred svojimi rozžiarenými fanúšikmi. Ktorých naozaj miluje, pretože ich tak zúfalo potrebuje. Eva v tomto zmysle raz poskytla rozhovor pre Mladý svět. So zúfalstvom v hlase a smútkom v očiach hovorila o týchto svojich ohromno-maličkostných veciach. Článok v Mladom svete nikdy nevyšiel. Keď sa o to Eva, zaujímala, prečo jej krehká intímna spoveď doposiaľ v MS nevyšla, povedali jej v pražskej redakcii, že majú celkom iné redakčné záujmy.

Karel Gott v roku 1969 nahral platňu „Vánoce v zlaté Praze“. Evu Kostolányiovú táto hudobná vec ohromne nadchla. Karel Gott bol už na začiatku 70. rokov obrovskou hviezdou. Osobne sa domnievam, že už nikdy nebol tak slávny, ako práve v tomto období. Bolo to krátko po diagnostikovaní Evkynej rakoviny, keď sa rozhodla kontaktovať Karla Gotta. Mala v úmysle požiadať ho, poprosiť ho, o nejakú formu spolupráce. Za absolútny úspech, by považovala, ak by spolu natočili nejakú pesničku. Kontaktovala ho celkovo tri krát. Nikto z jeho štábu sa naspäť neozval. A to Eva už v tom období, doslova valcovala slovenskú hudobnú scénu. Kade Karel Gott chodil, pěl chválu na Karla Duchoňa, Evy si ani nevšimol. (Duchoň ešte nie je v tej dobe pre Gotta skutočnou hrozbou, ako umelec len začína). Pre naozaj nadaných spevákov, popri Karlovi Gottovi, nebolo vo vtedajšom Československu, viac miesta. Ani pre Evku Kostolányiovú, ani pre Pavla Bartoňa.  Súdruh Milouš Jakeš sa v lete 89 sťažuje na tu „hodnou holku Zagorovou“. Prý vyděláva celé bažilióny. Gott ich vydělával už začiatkom sedemdesiatych rokov, v dobe tej „najtvrdšej“ normalizácie. Ak sa nemýlim, len „Vánoce ve zlaté Praze“, sa predali v množstve 13,7 milióna kusov, v Československu i v zahraničí, hlavne v nemecky hovoriacich krajinách. Celkovo za svoju kariéru, dodnes, Karel Gott predal neuveriteľných 135 miliónov nosičov. Po revolúcii obdrží Karel Gott multiplatinovú dosku. Karel Gott je vzhľadom ku svojej stálosti zapísaný aj v slávnej Guinessovej knihe. Za 40 korunový výlisok dostával (za socializmu) Karel Gott 1,70 Kčs. Z exkluzívnej časti nákladu, ktorá bola spravidla zazmluvnená zahraničným subjektom, vydavateľstvom Polydor, šlo o 4 Kčs. Karel Gott má so spoločnosťou Polydor doživotne garantovanú, právne nezrušiteľnú zmluvu. (info v odstavci opravené, doplnené.)

Eva hodne trpí

Na veci minulosti treba nazerať z hľadiska vtedajšej doby. Nie z hľadiska dnešnej doby. Mnohé veci by sme tak len ťažko z minulosti pochopili, ak by sme zostali mentálne v tej našej dobe. V minulosti bolo bežné v poslednom štádiu rakoviny, kedy mával, postihnutý človek, také bolesti, že nebolo možné ich ničím vtedy dostupným zvládnuť, podávať zvláštne lieky. Takzvané halucinogeny, hlavne z oblasti psychodelík. Človeku neutíšili bolesti úplne, ale prehrali jeho ukrutnú bolesť, mimo jeho telesnej schránky. Dalo sa potom hovoriť o akejsi bolesti  „tam“, a nie primárne o „mojej“ bolesti. Človeka prehrali tieto liečivá úplne inam, zdôraznili jeho snový vnútorný level, ktorý tieto lieky zrazu vytiahli na povrch. Človek takto znášal i tie najväčšie bolesti s ľahkosťou a pohodou. Eva si tieto látky zadovážila vonku, za hranicami, pretože tie ktoré jej podávali u nás, boli len málo účinné. To všetko vravím len preto, že niektorí občania, ktorí sa o tomto dozvedeli, vraveli, že Eva sa na konci života, dala na drogy. Áno dala sa na tvrdé drogy, spolu s tisíckami chorých  na rakovinu, ktorí v závere svojej otravnej choroby, trpeli neznesiteľnými bolesťami. Takúto liečbu ordinoval a vždy plne kontroloval skúsený onkológ.

Eva sa po jasnom potvrdení diagnózy podrobuje vyčerpávajúcej operácii. Operácia sa podarila, ale základný problém ani zďaleka nerieši. Nádor odstránili, lekári však objavia ďalšie ložiská nádoru, ktoré smerujú od poprsia dolu. Eva si nechá ostrihať svoje nádherné dlhé vlasy. Je to akoby sa nechala navždy začepčiť k rukám tvrdého nezmierniteľného osudu. Začepčená nevesta, ktorá sa sľúbila svojmu milému. Ktorá sa vydala na ťažkú cestu. V ten deň sa zbavila, rezignovala na svoju nádhernú ženskosť a silu. Zdá sa, že sa v nej niečo zlomilo. Veľmi jej zhrubol hlas, to je pre speváka naozajstná pohroma. Partitúry piesni si nechala transponovať o kvartu nižšie a šla. Od tohto dňa nedovolí absolútne nikomu,  aby ju naďalej prezentovali ako sex-symbol tej doby. Dokonca v tomto smere napomína pri jednom verejnom vystúpení Ivana Krajíčka, ktorý ju ohlasuje, ako najkrajšiu a najpodmanivejšiu ženu v Československu. Eva s úsmevom túto poctu odmieta. Jej ostrihané vlasy pokorne svedčia!

Prosila zodpovedných

Za svoje profesionálne spevácke, herecké i tanečné výkony, brala omnoho menšie odmeny, ako jej kolegyne, alebo kolegovia. Spomínala hlavne kolegyne, nikdy sa neporovnávala s mužmi. Mala k ním prirodzenú úctu. Rozdeľovala prísne život na mužský a žensky. Ten ženský pokladala za menej dokonalý. V období tej najväčšej slávy, keď sa denne na nás usmievala z obrazoviek televízorov a neustále sme ju počuli z rozhlasových prijímačov, bývala v tých najhorších podmienkach, aké si len dokážete predstaviť. Nik z umelcov, pred ňou a veru ani po nej, v takých neskutočných bytových podmienkach nežil. Všetci ju obdivovali a blahorečili ju, ale nik jej vtedy nepomohol. Prosila zodpovedných, nik sa nad ňou nezmiloval. I v dobách jej najväčších úspechov ňou hlavne hudobníci ale aj umelci všeobecne, pohŕdali. Jednoducho ju nepokladali za umelkyňu, pretože v tejto oblasti nemala žiadne oficiálne vzdelanie. Vlastne jej neustále pripomínali, že nemala vzdelanie žiadne. Nikoho nezaujímalo, že si toto vzdelanie sama iniciatívne postupne nadobúdala. Za vlastné peniaze a súkromne. Eva pri svojich začiatkoch vôbec nevynikala, ako speváčka. Jej sila bola skôr v tanci. To sa však, vďaka súkromne braným hodinám od najväčších hudobných pedagógov na Slovensku, veľmi skoro zmenilo.

Evka a úplne prvý slovenský  muzikál

Evička v muzikály Mam´zelle Nitouche

V roku 1972 Eva Kostolányiová dostala ponuku na hlavnú rolu v muzikály Mam´zelle Nitouche. Nebola to žiadna láskavosť, humanita o ktorej dnes vravia Slavo Marušiak a Ľubomír Feldek. Vraj to ponúkli Eve, pretože bola chorá a chceli jej takto spraviť radosť. Prípravy s Mam´zelle Nitouche sa začali v roku 1970. Marušiak a Feldek, ak nie sú proroci, nemohli ani len tušiť o Evinom ochorení.  Eva sa o ňom sama dozvedela až v roku 1971.
Eva bola hodne smutná zo svojho okolia. Muzikál Mam´zelle Nitouche zvládla bravúrne. Napriek tomu, že Eva bola predstaviteľkou hlavnej úlohy, ba dokonca v tomto naozaj vydarenom kuse zohrala dvojrolu, obdržala celkový honorár vo výške 4598.- Kčs. Martin Huba, za vedľajšiu úlohu 8965.- Kčs, Marián Labuda 7246.- Kčs a Leopold Haverl  9160.- Kčs. Haverl a Labuda si túto sumu vybrali dvomi zálohovými platbami.

Keď sa na vedení Československej televízie v Bratislave Eva Kostolányiová pýtala na dôvody nízkeho honoráru, vysvetlil jej príslušný pracovník, že nie je v oblasti herectva, ani speváctva vyvzdelaná.

Záver

Odchodom Evy Kostolányiovej počalo na slovenskom hudobnom Olympe iba kratučké obdobie bez kráľovnej. V pozadí sa však už niekto ozýva, dáva o sebe silno vedieť. K nám všetkým sa prediera, pod osudovým ľúbivým podmazom, fenomenálna Marika Gombitová. Eva Kostolányiová skonala 3. októbra 1975.