anka

Mnohé zdroje opisujú Gustáva Husáka ako mocibažného, vraj až príliš ambiciózneho človeka. Že vraj by za dôležitý post, dokázal aj zabíjať, také som čítala. Bola v ňom sila, to bezo sporu. Bolo v ňom silné odhodlanie, to áno. Je otázkou, do akej miery sú pisatelia odborníkmi na ľudské duše, aby dokázali veci správne posúdiť. Možno si nebývalú silu ducha, ktorou Husák oplýval, zamenili za nezdravé a drzé ambície, ktoré prejavuje násilník, keď sa rozhodne prenasledovať svoju obeť. Najmä novinári sa dnes uchyľujú k nesprávnemu a nepravdivému hodnoteniu Husákovej osobnosti. Nemám o nich silné mienenie. Pre svoju chvíľku slávy, kedy sa objaví ich popletený článok na titulke, sú schopní vymeniť pravdu za lož. Je asi viac predávaná.

Láska a pravda…

Po nežnom novembri 1989 sa brány hradu s rachotom otvorili a už nikdy viac sa nezavreli. Potom, čo prebehli na úrade vlády mnohé jednania a Federálne zhromaždenie, pod nátlakom eskalácie napätia v spoločnosti, zvolilo Václava Havla za prezidenta Československej socialistickej republiky, ho na hrade prijal na neoficiálnej schôdzke, Gustáv Husák. Havel sa veľmi mýlil, ak si myslel, že situáciu plne kontrolujú. Nebolo tomu tak. Bez ohľadu na disent, ti nemali s výmenou moci takmer nič spoločné, sa politická situácia v krajine zásadne zmenila. K historickej rošáde sa dostali ako slepý k husliam. Nechali sme ich v omyle. Nech hrajú svoju historickú etudu o nezastupiteľnosti a neohrozenosti. Havel vedel veľmi dobre o všetkých jednaniach, ktoré prebehli, medzi komunistickou mocou, disidentmi a vrchnými zložkami ŠtB. A zahraničím. Vedel o odovzdaní moci už od leta roku 89. Sám sa niektorých jednaní osobne zúčastnil. Neustále však hral svoju popletenú úlohu o víťaziacej Pravde. Dohody a nie pravda. Dnes by mal ľud oslavovať najvyšších funkcionárov ŠtB, pretože práve ti naštartovali dramatické zmeny v našej spoločnosti. Husák podal Havlovi ruku. Havel nadšene jachtal: „Pravda a láska musí zvítězit… a pravda je nedělitelná… a stále táral. A páchol pivom. Prezident Husák ho mlčky ignoroval. Havel bol slabý, roztrasený a snažil sa byť žoviálny. Husák, napriek svojmu neradostnému zdraviu pôsobil vyrovnane a, nebojím sa povedať, odhodlane. Prijímal veci, také akú sú. Pokojne a s pokorou. Keď som ho na konci dňa odprevádzala do jeho vilky, zdal sa mi Dr. Husák, oproti dňu, značne rozrušený. Pred dverami prezidentskej vily sa otočil a povedal:

„Nemali narúšať kontinuitu. Na miesto, kde teraz sme, sa už nikdy nevrátime.“

Nielen chlebom je človek živý

Umenie, pravdepodobne, dotvára po celý život osobnosť človeka. Formuje ju a udržiava, takpovediac, v pohotovosti. Je mimoriadne dôležité čím sa človek „živý“. Vkus na umenie bol u Dr. Husáka diktovaný sčasti, jeho dispozíciami. Mal obrovské problémy s očami. Zrak sa mu vďaka diabetu neustále zhoršoval. Na samom konci života bol prakticky slepý. Obdivoval ruskú a sovietsku literatúru. Skoro psychologického Dostojevského, Puškina či Čechovova, geniálneho poviedkára a umelca literárnej skratky. A, preboha, nadovšetko miloval Majakovského. Miloval sebavedomosť v básni, súhlasil s tézou Vladimíra Majakovského, že báseň bez sebavedomia, nie je žiadnou básňou. Myslím, že bolo podstatné toto v súvislosti s Dr. Husákom povedať. Mal rád aj americkú poviedkovú tvorbu. Obdivoval niektoré klasické, jednoduché diela francúzskej literatúry. Raz ma veľmi prekvapil. Povedal mi, že keď sa raz narodí opätovne, bude akademickým maliarom. Nikdy som toto nepochopila. Nezaznamenala som u neho nikdy vzťah, či len malú inklináciu k tomuto umeniu. Možno ticho obdivoval túto dovednosť. Viete o tom, že celkom slušne preludoval na klavíry? Len škoda, že som nemala možnosť sa tešiť z tejto jeho danosti, viac. Pokladal toto za svoju intímnu záležitosť. Vo svojej vile, kde pobýval, mal klavír. Niekedy som začula tóny, boli zasnené a smutné. Klavír patrí osamelým, ťažko osamelým. Neskôr sa Dr. Husák bavil, kvôli postihnutiu oči, viac televíziou. Miloval staré české filmy, ba i niektoré modernejšie české komédie. Miloval zábavné programy. Nikdy si nenechal ujsť Televariéte, ktoré moderovali pani Bohdalová a Dvořák. Možno, aj preto im obom všeličo v tejto relácii prešlo. Husák bol známy medzi súdruhmi svojimi sympatiami k tomuto programu. Nemuselo sa teda nič oznamovať, nariaďovať. Odporúčať. Napriek tomu, že prezident Husák musel sedávať, najmä v Národnom divadle, pri príležitosti istých výročí, na niektorých predstaveniach, nedokázal sa na ne správne naladiť. Nebavilo ho to. Viete ako je to, keď niečo musíte. Nebol aprióri proti koncertnej hudbe, či opere. Je však rozdiel, ak si takéto sústo môžete vychutnať, ako súkromná osoba, nepoznaná a nenápadná a keď vás, na druhej strane, po očku, sleduje celé divadlo, či sieň. Gustav Husák si vážil herecké majstrovstvo pani Bohdalovej, Jiřiho Sováka, Vladimíra Menšíka. Ale aj o niečo ľahšiu Ivu janžúrovú. Raz si nechal doniesť všetky videokazety s komédiami v ktorých účinkovala. Nesmierne sa bavil. Netrpezlivo vyčkával, tak ako celá krajina, ďalší diel „Nemocnice na kraji města“. Na Buchváldeka a jeho „Muža na radnici“ sa nepozeral, nebavil ho. I keď toto dielo, svojim spôsobom, strhlo celú krajinu. Jeho sledovanosť sa blížila sledovanosti „Nemocnice“. Vždy mi závidel keď som sa vybrala do Národného divadla alebo do divadla na Vynohradech. On si takúto slobodu nikdy nemohol dovoliť, i keď si to veľmi prial.

Partnerský život Gustáva Husáka

Vnútorná sila, ktorú Gustáv Husák vyžaroval bola zaujímavá. Podobným ohňom horel aj Bohuslav Chňoupek, dlhodobý minister zahraničia ČSSR. Stretla som zopár ľudí s podobným ohňom v duši. U Gustáva Husáka bol však tento oheň niečím zvláštny a jedinečný. Súbor citov a emócii, ktoré dokázal generovať, nerozlaďovali jeho okolie, nenarúšali ho, ako to v takýchto prípadoch často býva. Naopak. V jeho prítomnosti sa človek cítil pokojne a bezpečne. Civilne.

Partnerský a citový život Gustáva Husáka bol doslova tragédiou. Od roku 1977, od skonu manželky Vierky, sa Gustáv Husák nikdy nespamätal. To sa prejavilo aj na jeho správaní k rodine, i k okoliu. Bol od tejto chvíle viac mĺkvy a uzavretý do seba. Málokoho si pripustil k sebe. Pripadal mi, akoby bol pod nejakou zásadnou a osudovou kliatbou. Vďaka smrti pani manželky Vierky, sa od neho odvrátili, verím, že bez nejakého jasne cieleného postoja, všetci priatelia a známy z jej strany. Zostal na trúchlenie sám. Nik pri ňom nestál. Ani v ťažkých novembrových dňoch roku 1989, nemal nikoho pri sebe. A mimoriadne silno vtedy potreboval tých, ktorí mu celé roky sľubovali vernosť, priateľstvo a podporu. Jeho dôverník a priateľ Viliam Plevza, autor nikdy neautorizovanej, doslova pirátskej, životopisnej knihy  „Vzostupy a pády – Gustáv Husák prehovoril. Bratislava – Tatrapress 1991“, ktorý sa dodnes rád chváli, že si s Dr. Husákom tykal, niekam v tieto pohnuté dni zaliezol. Husák sprvoti súhlasil s napísaním  životopisnej knihy. Mal však o nej inú predstavu. Spoliehal na to, veril, že kniha a jej obsah budú viac civilnejšie a prostejšie. Že text nebude pôsobiť naduto a vznešene, ako sa bohužiaľ, nakoniec stalo. Keď prezident na Plevzu apeloval, aby bola kniha viac „ľudskejšia“, vložil Plevza do textu niekoľko pasáži, ktoré Husáka skôr diskreditovali, než reálne vyobrazovali. Plevza ani netušil, čo znamená písanie. Gustáv Husák pokladal Plevzu za slušného človeka, slušného, avšak menej talentovaného. Dr. Husák text nikdy, až do svojej smrti, neautorizoval.

Husákovi sa ženy páčili

Gustáv Husák mal jednu zvláštnu vlastnosť, obdivovala som ho v tejto súvislosti. Bol nebývalo úprimný. Nejeden krát sme sa rozprávali o tom, že sa cíti osamelý. Vedel že nemá veľkú šancu. Mal silnú cukrovku a z toho vyplývajúcu diabetickú neuropatiu, ktorá ovplyvňovala citlivosťou jeho nôh. Mal problémy s chôdzou i rovnováhou. Opakovane sa podrobil operácii očí. Trpel aj chorobami interného charakteru. Výsledky očných operácii nemali očakávaný efekt. Ku vzťahu k ženám bol, aj z týchto dôvodov, plachý a nesmelý. V nedávnom rozhovore pán Plevza, pre istý týždenník uviedol, že Husák si po roku 1977 nehľadal partnerku, preto, lebo sa bál oslabenia svojho spoločenského postavenia. Pravda je na hony vzdialená. Chápem tápanie pána Plevzu, Husák sa mu nikdy neotvoril. Pán Plevza svojho priateľa nikdy poriadne nepoznal a zrejme ani život, ako taký, inak by takúto vec, nikdy nenapísal. Gustáv Husák bol denne zmáraný samotou, beznádejnou osamelosťou. Pokojne by svoj úrad vymenil za chápavú a milujúcu partnerku, ktorá by vliala do jeho odumierajúcich žíl, životodarnú silu. Po tom silno túžil. Bol denne s mnohými ľuďmi a predsa trpel silnou samotou. Niekedy si prial smrť. O kratučkom romániku s diplomatkou Cossette z francúzskeho veľvyslanectva som už písala. Takýchto prípadov nebolo veľa. Pravdupovediac, viem ešte o jednom romantickom príbehu. Ten však bol vnútorne živený viac z prezidentovej strany a jeho potrieb, ako z reálneho, zmysluplného základu. Gustáv Husák bol romantik. Tak sa i pozeral na veci lásky a milostného partnerstva. Ženy sa mu páčili. Nadovšetko si vážil priateľstvo a lásku. Jeho pohľad v tomto smere bol dosť naivný. Keď na pražskom hrade vítal vzácne návštevy, vždy nezabudol, čo najsrdečnejšie, uvítať partnerky štátnikov a až potom sa zvítal s ich dôležitými manželmi. Napriek tomu, že to bolo proti protokolárnym zvyklostiam. I jeho oponenti hovoria, že i v jednaniach prejavoval živé emócie a city. Vždy sa štátnikov a politických partnerov pýtal na to, ako sa majú ich manželky a deti. Pamätal si mená manželiek, synov a dcér, týchto ľudí. Aj pred tými najdôležitejšími jednaniami stočil rozhovor na tieto ohromné „maličkosti“.

Pán prezident sedel v knižnici. Nad ním sa týčili obrovské siahy kníh. Siahol po jednej zo svojich „kameliek“ položených na stole v krabičke a pripálil si. Silno si potiahol z cigarety a spokojne vydýchol dym. Starší muži si vedia cigarety vychutnať. Položila som tácku s občerstvením na stôl.

„Raz to celkom isto vyjde.“ Povedal. Práve koncipoval priateľský list Francoisovi Mitterandovi. Takéto, zvlášť priateľské listy, sa písavali ručne a osobne. To sa pokladalo za najvyšší prejav úcty, voči osobe, ktorej bol list adresovaný.

„Čo máte presne na mysli, pán prezident?“

„Poslal som jej darček po zvláštnom kuriérovi. Náušnice. Zlaté, s českým granátom.“ Tešil sa Gustáv Husák.

„Nie je to priskoro?“ Opýtala som sa.

„Prečo?“ Nedal sa štátnik.

„Mali ste sa s ňou najskôr stretnúť osobne. Mám na mysli schôdzku, rande. A až potom ste jej mali posielať dary.“

„Myslíte?“

Neodpovedala som. Táto žena na dar od prezidenta republiky nikdy nezareagovala, šlo o vysokoškolskú učiteľku z Moravy. Nikdy neodpovedala ani na listy, ktoré jej pán prezident poslal.

Osamelosť mocných, je všeobecne známa. Musia pre svoje dôležité poslanie a dennodenné odovzdávanie sa v prospech iných, potlačiť v sebe, to najľudskejšie a najzraniteľnejšie. Samotnú podstatu. Vlastné človečenstvo a lásku.