anka

Mňa nehnevá politika, nezaujíma ma moc. Čo ma viac škrie je, že sa kamsi vytratili chlapi. Kde-kto má dnes penis, ale to ešte nemusí byť naozajstný muž. Klamstvo, slabota, nevýraznosť a úlisnosť. Nedozretí, nejasní a ja neviem akí. Nik nedupne nohou. Toto zrejme zásadne mení tvár celej našej spoločnosti. Plodia deti a neustále rozširujú tento nebezpečný model blednutia. A sú čoraz krajší. Zásadovosť a priamosť je dávno preč. Chlapi ešte stále vytvárajú podmienky sveta. Lež pravdou je, že chlapi sa nám pred očami zásadne menia. Neschopnosť dupnúť, rozhodnúť, vládnuť. Ani by som sa za takým neobzrela, aj keby zostal jediný na celom šírom svete. Toto je realita, ktorá valcuje podstatnou mierou celú dnešnú ľudskú spoločnosť. Modely jemného, krásneho a nevýrazného, nemužného, sladkého muža, zavalili dnešok. Nik mu neodolá. Málokto z nás si však uvedomí, že ich žiarivý úsmev už navždy poznačil našu prítomnosť. Sladkosť a neistota, slabota sa dostali, prenikli do každého oboru našej činnosti, presiakli skrz-naskrz všetkým a nám tak nezostáva nič iné, len vytvárať si iné, zástupné dôvody oslabenia a pádu našej krásnej súčasnosti.

Príď, tresni mi jednu, pevne ma stisni a potom si ma celú zober. Budem kričať a besniť a nakoniec ťa nechám posadiť za mreže. A potom zatiahnem všetky závesy v dome a posteľ navždy usteliem a zamknem drahým prehozom. Ale ty budeš už navždy môj boh a vládca. Budeš napĺňať až do konca môjho života všetky moje myšlienky a slová a skutky. Pretože si chlap.

Radšej hneď v úvode poviem, neverím už v komunizmus, neverím v Internacionalizmus, neverím v beztriednu spravodlivú spoločnosť. Neverím v ľudí. Zhrubli a stvrdli. Už sa s nimi nedá pracovať. Všetko je iné. Marx sa mýlil. Pádom komunizmu prestalo ľudstvo i svet úplne existovať. Žiadna špirála sa viac nekoná. Pohli sme sa smerom k peklu. Pohli sme sa hodný kusisko k sebazničeniu. Ako som už dávnejšie povedala, vitajte pred bránami samotného pekla, priatelia. Mnohí kriesia nevzkriesiteľné. Už sa nedá. Všetky funkcie skolabovali a dych z nozdier týchto mŕtvol navždy opustil telo. A neverím ani v čisté úmysly nových kriesiteľov. Zostáva teda čo? Len zúfalý prázdny pocit, ktorý neuteší, nepohladí. Zostáva tma a vákuum. Zostáva len tiché odovzdané zúfalstvo.

Odkaz pre prvomájových lídrov

Čo mi ale v srdci zostalo je bezbrehá láska a neustále deň čo deň rastie. Mám rada ľudí, mám rada svoj národ, ktorý je mimoriadne pracovitý a krásny. Marx vo svojej práci vychádzal z vtedajšej spoločenskej klímy. Bol múdry a bol dobrým pozorovateľom. Vládlo vtedy iné poznanie a hlavne vládla iná atmosféra. Ľudia boli hodne veriaci a pevní. Vládla spolupatričnosť a solidarita. Nie je možné sa dnes oháňať Marxizmom a už vôbec nie agresívnym Leninizmom. Pretože tí dnešní odhodlaní mladučkí kniho-šmoľkovia ešte svoje poznanie nesyntetizovali. Nezmiešali tieto myšlienky s ľudským teplom, dobrotou a odhodlaním a nevytiahli z tejto zmesi to cenné a použiteľné. Načo Marx a načo Lenin, keď ste nepochopili, že tých utlačených a vzdychajúcich, čo ste pozvali včera na námestia, treba aj počastovať, pohostiť. Slovom, ale i chlebom. Nejeme len pre fyziologickú potrebu. Vždy sa jedlo a pilo so vzácnymi priateľmi – ako Slovania tomu iste rozumieme. Ak na to nemáte peniaze, vykašlite sa na to, moji milí. Vaše slová potom nemajú valnú cenu. Verte mi prosím, nemajú potom žiadnu cenu. Zachovajte tradíciu, keď o nej furt tak radi hovoríte. Chcete ovládať ľudí a ste bez ľudskosti? Chcete moc a nemáte v srdci vľúdnosť? Ponúkate istoty a sami nemáte istotu vo svojich srdciach? Teda prehliadate zásadným spôsobom dobro. Stávate sa tak len ďalším bezprizorným zneužívateľom slabých a vzdychajúcich. Tak potom ja prvá kričím, NEVERÍM!

Sviečková manifestácia

Kléristi a veriaci si myslia, že mali nejaký vplyv na to, čo sa dialo počas revolúcie v 89.. Tak je to dnes predostierané. Mali a nemali. Mám v úcte veriacich a osobnú vieru každého z nás plne rešpektujem. Pokladám to za slušné a nevyhnutné. Rešpekt a úcta. Ani neviem aké sú to kruhy, čo dnes dávajú rovnítko medzi sviečkovou manifestáciou z roku 1987 a tým, čo sa dialo v novembri 89. To chce naozaj obrovskú fantáziu, ak niekto niečo takéto spojí. Je mi ľúto, že ľudia boli v posledných 5. rokoch pred revolúciou, zneužívaní katolíckou Cirkvou svätou. Najskôr Velehrad, potom iné púte a nakoniec i sviečkové zhromaždenie. V rámci zhromaždení boli žiadané náboženské slobody a vymenovanie biskupov na neobsadené miesta. Jedným z dôvodov neobsadenia biskupských stolcov bola nechuť Vatikánu toto učiniť. Viem, že Vatikán mal presvedčivé dôvody (Pacem in Terris) ale nakoniec sa to všetko aj tak zviezlo na hlavu komunistov a vtedajšej moci. A oni to dobre vedia.

Sviečkové zhromaždenie organizovali prostredníctvom Mikloška a Čanogurského. Nad tým všetkým ako svätí patróni stáli biskup Korec a Silvester Krčméry. V duchu Krčméryho pomýleného osobného hesla „Musíme sa vychovávať k tomu, aby sme vedeli prijať aj utrpenie.“ nahnali zopár stoviek ľudí do nepovolenej demonštrácie. Zatiaľ čo ti hlavní organizátori Korec a Krčméry sedeli doma a pozerali v televízii na film Angelika, s Michèle Mercierovou v hlavnej roly, ktorá bola operatívne zaradená do vysielania československej televízie. Práve vtedy, veriaci odhodlane (asi 700 ľudí, niektorí tvrdia 2000) demonštrovali, možno ani sami poriadne nevedeli proti čomu.

Čo sa týka neustáleho remcania predstaviteľov Cirkvi, to sa, ku podivu, nikdy netýkalo viery, ba ani článkov viery, či organizovania návštevnosti veriacich. To čo Cirkev vie a o čo im vždy v každom zriadení ide najlepšie, je kontrolovanie a rozširovanie vlastných majetkov. Kardinál Tomášek bol na hrade neustále varený-pečený. Stále vstupoval do jednaní s Gustávom Husákom o tom, aby štátna moc vrátila niektoré významné cirkevné stánky do rúk Cirkvi. Hlavne mu šlo o Chrám svätého Víta (dnes sa volá ináč). Husák mu stále vysvetľoval, že on takéto niečo, ani ako prezident, nedokáže zariadiť. Kardinál bol neoblomný, neustále vyvolával nové a nové schôdzky s prezidentom. Chrám svätého Víta je súčasťou komplexu pražského hradu. Kardinál chápal veci až priveľmi priamočiaro. Pokladal Husáka za správcu/prezidenta/majiteľa/boha. Prezident so svojou kanceláriu nemal moc vydať nehnuteľnosti Cirkvi, to chápal každý, kardinál však nie. Tomášek neustále vypisoval listy na všetky strany, domáhal sa v nich, takmer vždy, navracania majetku a nehnuteľností. Nedalo sa s tým nič robiť, bol už senilný a popletený. To je fakt, sama som s ním nejeden krát jednala. Ani jediný z listov, ktoré neustále rozosielal nepožadoval väčšie slobody a vysvätenie nových biskupov, tých zásadných cieľov, ktoré neustále pred veriacimi ako utláčaná Cirkev, prezentovali. Neskôr sa takéto dokazujúce listy objavili, ich autentičnosť však nedokážem potvrdiť.

Gustáv Husák sám nemal problém pozitívneho angažovania sa vo veciach viery. Zachránil oltár z prezidentskej kaplnky tak, že ho nechal umiestniť na celé roky do farského kostola v Dúbravke. Dnes je tento oltár v kaplnke parlamentu. Sám sa zapríčinil o zrušenie maďarskej ostrihomskej nunciatúry, ktorá stratila vplyv na Slovensku a dal tak možnosť vzniknúť našej samostatnej nunciatúre. Veriaci iste vedia a možno niektorí nevedia a možno niektorí nechcú vedieť.

Nakoniec trošíčku o Marxizme a Marxovi

Je viac ľudí, ktorí sa hlásia k, povedzme, že pokrokovým myšlienkam. Na tomto sa však nedá stavať. Rozhodne nie. To sú ľudia, ktorí majú oprávnené požiadavky, sú hladní, a nespokojní. Tým však nejde o vybudovanie novej beztriednej dokonalej spoločnosti. Potrebujeme múdrych a vzdelaných lídrov, nie vzdelaných v marxizme, ale ľudí, ktorí sú múdri vo všeobecnosti a rozhľadení. Ktorí sú dobrí. Krátko po vstupe do Internacionály (1921) sme spravili vážnu chybu. Do strany sme vzali, prepáčte mi, kde-koho. A to bola zásadná chyba. Stavali sme na kvantite a nie na kvalite. Nič kvalitného, elitného a výnimočného takto nemôže vzniknúť. Tu niekde by som, ja osobne, začala odznova, ak by som mala k dispozícii nejaký ten stroj času. Strhlo nás to so sebou, tie šovinistické, niekedy až príliš zásadové programy Socialistickej Internacionály. Hodne mi to dnes zaváňa, s prepáčením, fašizmom. Revolúcia je fajn, ale len vtedy ak je na konci dobro a spokojnosť ľudí. To sa však, uznávam i ja, moc nepodarilo. Nezabúdajte súdruhovia, že Karol Marx 1. Socialistickú (robotnícku) Internacionálu, ako jej zakladateľ, znechutený po 12 rokoch rozpustil (1864-1876). „Projekt sa nevydaril!“, ako sám neskôr pre isté nemecké noviny prehlásil. Len tak vo vnútri premýšľam, (toto je fakt tajné), sama seba  sa pýtam: prečo sme experimentovali ďalej?

O deň o dva pokračujeme.