anka

Bral robotu, aká bola. Cez zimu v kameňolome a cez leto sa nechal najať na sezónne práce na poli, či v lese. Keď pracoval v lese, viacej mu platili. Hovorím o Nikodémovi, otcovi Gustáva Husáka (1881–1962). Matka, Magdaléna, rodená Frátričová (1882–1914) zomrela rok po narodení malého Gustíka. Od jeho narodenia sa už viac nezotavila. Krvácala a strácala silu. Na chvíľu ju odviezli do nemocnice, nepomohlo. Nejaký čas musel Nikodém platiť nemocnici účet za ženinu krátku hospitalizáciu. Platil pokorne a bez remcania. Dedinčania z Dúbravky i dnes svedčia o vynikajúcom vzťahu otca so synom. Syn sa videl vo svojom otcovi. Mal pekný vzťah i s macochou, ale nebolo to úplne ono. Dedinčania si zvolili vojnového invalidu Nikodéma, za richtára obce. Nemal bohvieaké školy, ale bol prirodzene chytrý. Niečo také, ako je výchova dieťaťa, zrejme neexistuje. Sú len silné, alebo menej silné vzorce správania, ktoré deti vo svojom bezprostrednom okolí odpozoruvávajú. Vzor a napodobňovanie, nič iné neexistuje. Otec svojimi postojmi v mladom Augustínovi zobúdzal zmysel pre spravodlivosť, rovnosť a právo. O to viac, keď sa otec stal v dvadsiatych rokoch richtárom dediny. Dedinčania si ho takmer jednomyseľne zvolili, pretože vojenským vyslúželcom vybavil v Bratislave pravidelnú mesačnú rentu. Nestaral sa v tejto veci len o seba, svoju osobnú pomoc poskytol aj podobne „postihnutým“ spolu-dedinčanom. Sestry Gustáva sa spoločne s macochou starali o chod domácnosti, hlavne, keď Nikodém bol celý deň v robote. S bratom mal veci taktiež rozdelené. Brat sa staral o domáce zvieratá a on nosil vodu z dedinskej nádrže pre potreby domácnosti a polieval záhradku.

Gustáv Husák bol veriaci

Platený obecný pastier, ktorého Nikodém najal do služieb dediny, každé ráno vyvádzal kravy dedinčanov poza dedinu, až pod horu, kde ich po celý deň pásol, prechádzal každé ráno okolo domu Husákových. Macocha, alebo Štefka, jedna z Husákových sestier obecnému pastierovi do batohu nachystali chlieb a hrudku syra, či masla, aby sa mohol počas dňa najesť. Gustáv Husák vyrastal v milujúcej a mimoriadne zbožnej rodine. Pokiaľ počas týždňa rodina vynechala omšu, pravidelne sa zúčastňovali na nedeľnej omši. Gustáv Husák mal takto pevný základ pre svoju osobnú vieru. Bol to práve on, kto 30. decembra 1977 právne presadil, napriek tvrdému odporu ÚV KSČ, ale i sovietov, najmä Brežneva, samostatnú slovenskú cirkevnú provinciu. Nebyť tohto dôležitého počinu Gustáva Husáka, patrila by slovenská katolícka pospolitosť dodnes pod maďarskú ostrihomskú nunciatúru. Bohužiaľ i dnes sa význam tohto Husákovho kroku značne bagatelizuje.

Nikodém Husák strelmajstrom

Spoločnosť v ktorej Nikodém Husák, najmä počas zimných mesiacov pracoval, patrila medzi tie modernejšie, také, ktoré držali krok so súčasnými technickými vymoženosťami. Inde lámali kameň stále ručne. Len s nástrojmi. V jeho firme lámali kameň už pomocou dynamitu, vtedy ešte relatívne moderným vynálezom. Nikodém obsluhoval zariadenie. Bol, dá sa povedať, v ten deň strelmajstrom. Napriek tomu, že dodržal všetky potrebné bezpečnostné regule, zranil svojim výkonom svojho dobrého kamaráta Ondreja. Ten nepočul výzvy sirény, ktorá varovala pred odstrelom. Niekoľko rokov platil jeho rodine „odškodné“ napriek tomu, že ho nikto, ani žiadny súd k takémuto niečomu nezaviazal. Každý mesiac vošiel do Ondrejovho malého domu v dedinke Lamač, zohol sa keď vstupoval do verají dverí a zložil si úctivo klobúk z hlavy. Mlčky položil peniaze na stôl a pobral sa domov.

Je ako jeho otec

Augustín Husák trávi detstvo, ako tisíce mladých chlapcov v tom období. Pamätníci ho opisujú, z telesného hľadiska, ako príliš obyčajného, v ničom sa neodlišujúceho chlapca. Vytiahnutého a trochu vychrtlého. Sama ruka samá noha. Až príliš rýchlo sa vytiahol, neskôr mal problémy s chrbticou, rýchle odvápnenie kostí počas vývoja. Jediné v čom sa azda líšil, bol neustály úsmev na jeho spokojnej tvári. A odstávajúce ušiská. Neskôr, ako si ho pamätám sa už toľko neusmieval. Duševne bol rovnako nenápadný. Aspoň na prvý pohľad. Staré ženy však o ňom hovorili, ako o tom mudrlantovi. Ten je ako jeho tec – drukovali. Každému rád všetko vysvetľoval. A hodne pritom rozhadzoval rukami. Na škole v rodnej dedine patril medzi dobrých žiakov. V tomto období už jeho otec richtárči. Šťastná zhoda okolností. Otcovo postavenie dovoľuje s prehľadom financovať mladíkove štúdia.

Do obchodu prišli četníci

V dedine funguje sociálnosť a spolupatričnosť. Obchod, ktorý si spoločne dedinčania postavili z finančných prostriedkov, ktoré Nikodém Husák spoločne s Martinom Grančom získali v Bratislave z fondu na podporu dedín, pomáhali aj tým najbiednejším. Vdovám a ženám, ktoré boli na výchovu svojich detí samé, doviezli z obchodu múku, strukoviny, konzervy, ktoré zohnali z vojenských zásob kontingentu, zavareniny a podobné potraviny, ktoré nepodľahli skaze. Túto pomoc v rozumnej miere z účtovníctva odpisovali, ako nevratnú záležitosť. Niekto z dediny tento „čudný“ spôsob hospodárenia oznámil úradom v Bratislave. Do obchodu prichádzajú kontrolóri z mesta, spoločne s četníkmi. O niekoľko hodín odchádzajú. Postup Nikodéma Husáka, richtára Dúbravky, prehlásili za zákonný a správny. Podobným spôsobom, štátnej subvencie, financovali aj výstavbu novej školy a iných aktivít v prospech dediny. Nikodém Husák bol naozajstným požehnaním pre svoju dedinu. Ľudia ho milovali. Toto všetko mladého Augustína formuje. Chce vidieť celý svet formovaný na spôsob jeho malej šťastnej dokonalej dediny. Relatívne bezpečný, koloniálny veľký svet, za humnami dediny, sa drasticky mení. V jeho mladej duši sa ozývajú rozporuplnosti. Na jednej strane obdivuje masarykovský režim a na strane druhej si chalanisko uvedomuje chudobu, útlak a nedostatok, ale i prehliadajúci a provinčný prístup Prahy na bežné potreby slovenského občana. Počuje o strieľaní četníkov do robotníkov a roľníkov. Ešte úplne nevie, ako sa s týmto tlakom vo vlastnej duši, vysporiada. V predposledný rok Ľudovej školy sa Gustík naraz prudko postaví, počas školskej hodiny, a na údiv celej triedy vyhlási: „Raz sa stanem pápežom“.

Aspoň budeš riadny chlap

Niekde sa mu musel do cesty pripliesť dajaký hnusný vírus. Krátka letná búrka. Augustín pribehol domov. Celý premočený sa triasol. Horúčka a slabosť. Antibiotiká ešte neexistovali. I tie chrípky boli rovnejšie. Už nie je nič také, ako bolo kedysi. Niekde na tele sa niečo vydulo, šprajclo a hneď ste vedeli o čo ide. Dnes dostanete chrípku, bez horúčky, a bez príznakov, všetko pri tom môžete a nič vás nebolí. A predsa vám to vypáli dieru do priedušiek, pľúc či rovno do srdca. Vľúdny, bezpečný bez-antibiotikový svet. Augustín dostal silné horúčky. Štefka, staršia sestra, ho uložila do postele. Chlapec chvíľu blúznil, neskôr zaspal. Mal necelých trinásť rokov. Keď sa prebudil, doslova horel. Boleli ho uzliny pod krkom, pod pazuchami aj v inguinách. Ťažko dýchal a vyvracal oči nahor. Otec vošiel spolu s doktorom do izby. Chlapec sa pozrel na otca a zhodil zo seba paplón. Nadvihol si nočnú košeľu. Vajíčka mal akoby mu ich nafúkli pumpou od bicykla. Boli obrovské. Gustík mal ustarostený výraz. Otec Nikodém mu jemne siahol na brucho. S úsmevom mu povedal: Aspoň budeš riadny chlap. Lekár podal chlapcovi injekciu. Na oknách izby z vonka viseli všetky decká z dediny, ktoré videli ako starý Horňák  priviezol na koňoch k Husákovým doktora. Lekár oznámil, že sa zastaví na druhý deň a doložil, že ak nebude chlapcovi lepšie, bude musieť do nemocnice. Studené zábaly, bylinkové čaje, prezliekanie postele. Za štrnásť dni chalan vyskočil z postele, rovno na nohy. Radostne skákal na posteli a smial sa od ucha k uchu. Jeho otec povedal. Keď si zvládol toto, zvládneš už všetko. Otec už nebol pri jeho najväčších politických „úspechoch“. Zomrel v roku 1962.

Mladý Husák hasičom

Malý Augustín Husák, sa hodne motal okolo hasičského zboru v Dúbravke. Práve požiarnici boli pre chlapca skutočným stelesnením odvahy, mužskosti a nakoniec i múdrosti. Aj na tú dobu to bolo pokrokové spoločenstvo. Okrem zachraňovania majetku a života  ľudí sa realizovali aj na poli kultúry a dedinskej osvety. Boli to práve dúbravskí hasiči, ktorí sa významne podieľali na organizovaní ochotníckeho divadla v dedine. Augustín mal možnosť vystrúhať si spolu z dedinčanmi zopár detských postáv v nejakých divadelno-ochotníckych kusoch. Sám po rokoch hovoril, že nebol dobrý herec, a smial sa. V divadelnej hre Kamenný chodníček od prozaika Ferka Urbánka, ktorá sa stala tradične hraným kusom v Dúbravke, pomáhal mladý Husák s kulisami. Ako to už u výrazne inteligentných detí býva, cítil sa lepšie v kolektíve dospelých ľudí, než v kolektíve rovesníkov. Chodil sem-tam na dedinské zábavy i hasičské bály, dlho však nepobil, nebavilo ho to. Trojičnú zábavu si však nenechal ujsť, tu hasiči organizovali tradične. Pravidelná tombola ho vždy rozosmutňovala. Vždy sa hneval, že nič nevyhral.

Pokračovanie nabudúce