anka

Napriek tomu, že generál Ludvík Svoboda odmietol vymenovať robotnícko-roľnícku vládu v roku 1968, v zložení Biľak, Indra, Kolder a Lenárt, bolo toto zoskupenie, predsa len, na krátky čas, ako-tak rešpektované. Táto pseudo-vláda nebola len akýmsi bezzubým zámerom. Súdruhovia práve z tohto čudného vládneho „zoskupenia“ predložili Sovietskemu zväzu, návrh na pripojenie Československa k  ZSSR. Nešlo teda len o nejakú „šuškandu“ medzi občanmi. Šlo naozaj o reálny politický akt. K tejto žiadosti, či návrhu sa Brežnev nikdy osobne nevyjadril. Tváril sa, akoby sa ho to netýkalo. Neoficiálne sa k nám zo Sojúzu dostali správy, že sovietska strana sa týmto návrhom naozaj zaoberala, ale v plnej miere tento dokument odmietla. Áno, pravdou je, že ZSSR odmietlo akékoľvek úvahy o pripojenie ČSSR ku Zväzu sovietskych socialistických republík. Prekvapivo, dôvody odmietnutia boli kultúrne a historické. Možno v tom bola akási sovietska nacionalita. Dodnes nechápem, prečo ľudia celú túto hlúpu hanebnosť hodili na Dr. Husáka. Nemal s ňou nič spoločné. To netvrdím len ja, tvrdí to aj Lubomír Štrougal vo svojej knihe Pamätí a úvahy (december 2009). Kto aspoň trošku rozumie zvláštnemu napätiu, ktoré vládlo medzi Husákom a Štrougalom, iste vie prečo sa odvolávam práve na Štrougala.

Brežnev sedel pokojne

Brežnev bol znamenitý blufátor. Bol rozhodný a vo vypätých situáciách, mu to pálilo. Akoby len práve vtedy ožíval. Dá sa povedať, že napriek svojej mohutnosti bol doslova hyperaktívny. Bol v znamení strelca. Tí sú často hluční a energickí. Nie je pravdou, žeby bol hlúpy. To nie. Niektorí mu vytýkajú nevzdelanosť. Na začiatku tomu možno tak bolo, vyštudoval akýsi metalurgický inštitút, neskôr si však vzdelanie doplnil. Často ani nie je dôležité, čo vyštudujeme v mladosti, ale ako sa vzdelávame počas celého života. Brežnev sa orientoval v histórii, vo vojenstve, ale i v politológii. O humanitné smerovanie sa moc nezaujímal. Obdivoval však ľudí, ktorí ho prejavovali. V zásadných rozhovoroch Brežnev používal pasívno-agresívne formulácie. To sú tie milé, pohodové slovká, pokojne cedené pomedzi zuby, avšak ich posolstvo je silné  a zdrvujúce. Sedel pokojne a zdá sa, že sa dokonale ovládal. Svojou mohutnou postavou celý dojem zaštiťoval. Dá sa povedať, že svojim spôsobom, okolie zastrašoval. Mohol si to dovoliť. Kto sa však tomuto tlaku postavil a protirečil mu, získal si jeho úctu. Musíme si k tomu všetkému uvedomiť jednu vec, Sovietsky zväz sa pod vedením L. I. Brežneva, stal skutočnou superveľmocou. A to nielen v oblasti vojenstva. Sedemdesiate roky, či prvé roky osemdesiate boli v ZSSR naozaj silnou politickou konštantou. Dostatok všetkého, pokoj pre prácu a existenciu. Stabilita a dostatok. Zbližovanie Východu so Západom, aké nikdy nebolo, pred Brežnevom, ani po ňom. Kedy ľudia pochopia, že na to, aby sa mali naozaj dobre, potrebujú svojho pevného a neotrasiteľného monarchu?

Staršina páľ do zadku

Na začiatku Leonid Iľjič, Husáka prehliadal, a dá sa povedať, že v rozhovoroch značne podceňoval. Neskôr ho však plne rešpektoval, ba mala som pocit, že ho začal obdivovať. Otvorene hovoril Gustávovi Husákovi o Biľakovej jednoduchosti, či trefne zosmiešňoval niektoré veci nášho verejného života.

„Súdruh Leonid Iľjič, poďme si pohovoriť o sovietskych vojskách v Československu.“ Husák to povedal spôsobom, akoby povedal: „Staršina, páľ do zadku!“ Nemyslite si, že to Brežneva nejako zaskočilo. To nie. Citlivo chápal reťazec, domáci-hosť. Brežnev hovoril o trpezlivosti a pokoji a rozumnosti v tejto citlivej veci. Snažil sa vysvetľovať a nabádať k času a pozhoveniu s odsunom sovietskych vojsk z Československa. Bolo jasne cítiť, že Leonid Iľjič, nie je v tejto veci až tak pevne ukotvený. Preto toľko kecal a vysvetľoval a nabádal k trpezlivosti. Brežnev pomaly sám seba vytrvalo nahlodával. Osud nám však neposkytol dostatok času. Leonid Iľjič Brežnev zomrel v novembri 1982.

Chytila mi varlatá do oboch rúk

„Súdruh Leonid Iľjič, prečo si vozíte so sebou vlastnú vodu?“

Opýtal sa Gustáv Husák, Brežneva, počas obeda. Brežnevov osobný čašník práve nalieval z obrovskej karafy do pohára vodu. Súdruh Gustáv Nikodemovič, (Otec Dr. Husáka, bol Nikodém)

„Viete…“ Brežnev sa zamyslel a pokračoval:

„…voda je voda, život je život, a láska je láska.“ zakončil v zamyslení hosť.

Bolo to v období, keď už ho  sužoval jeden infarkt za druhým. Mal za sebou i mozgové porážky. Bol už v takom stave, že i u nás kolovali vtipy o tom, že ho počas prejavu musia pridržať, hneď štyria komunisti, aby neodkväcol. Leonid Iľjič používal služby logopéda a psychológa. Postupne sa mu menila osobnosť. V obraze jeho charakteru, sa prejavovali čoraz väčšie stopy megalománie a velikášstva. Bol čoraz viac nespokojný, ba i podozrievavý. Celkovo upadal. Šlo pravdepodobne o schizofrénny rozpad osobnosti. Zdalo sa mu, že mu ľudia neprejavujú dostatok úcty a pozornosti. Jeho osobnosť prezentovala klasické prejavy toho, čo psychológia označuje za „stareckú nahnevanosť.“ Mnohí mocní v socialistickom bloku sa nechávali opatrovať ľudovými liečiteľmi. Utiekali sa k ním, niekedy viac ako k profesionálnym odborníkom. Aj Leonid Brežnev mal takéhoto odborníka neustále pri sebe. A to v podobe jednoduchej, ale ráznej Džunky Davitašvili. Túto jednoduchú ženu vodil so sebou na všetky štátnické návštevy, po celom svete. Strážil si ju, ako oko v hlave. Neustále ju obdarúval. Keď mala štyridsať päť rokov, Brežnev jej vybavil a následne daroval akademický titul lekárskych vied, Lomonosovej univerzity. Sama mala sotva štyri ľudové.

„Mal som štikavku niekoľko hodín. A, nie a nie prestať.“ Sťažoval sa Leonid Iľjič. Mlčky sme jedli a počúvali. Prítomný bol prezident Husák aj niekoľko sovietskych ministrov.

„Zavolal som Džunku. Chytila mi varlatá do oboch rúk.“ Brežnev sa  s rozmachom postavil a chytil sa rukami pod bruchom.

„Džunka ma držala a stále si hundrala popod nos. Moje štikútanie razom prestalo.“

Je ťažké niečo povedať. Uchopiť z materialistického, komunistického a pragmatického, keď chcete, vedeckého hľadiska. Oči však nemôžete zavierať. Nebolo to často, ale niekedy som mávala mimoriadne bolestivý až spastický menzes. Tak raz do roka. Bolo to počas návštevy Brežneva. Furt som bola skrútená od bolesti. Lieky mi v tom nikdy nepomohli. Dovolenka nepripadala do úvahy. Stačilo však, aby ma Džunka jemne pohladila v oblasti podbruška. Bolesti mi okamžite prestali. Mao Ce-tungovi, drobná Džunka bezkrvným spôsobom vybrala z brucha obrovské ložisko. Potom žena prejdením ruky, sotva mávnutím rukou, obrovskú ranu zacelila. Neostalo po nej ani stopy. Paradoxne sa to udialo v období, keď boli vzťahy Číny a ZSSR hodne napäté. Občasne liečila i Ericha Honeckera, ba i Fidela Castra.

Voda je voda a láska je láska

„Chápem.“ Reagoval prezident Husák na popletené odpovede svojho dôležitého hosťa.

„Voda je voda a láska je láska.“ zopakoval Leonid Iľjič a pokračoval nesúrodo:

„Viete, je to taký vzácny druh lásky. Taký čo panuje medzi našimi národmi. Medzi početnými národmi veľkého Sovietskeho zväzu a národmi ČSSR. Vždy keď Brežnev povedal ČSSR, pridal jedno „S“ navyše. Potom nám hovoril o radosti žiť v socialistickom spoločenstve, hovoril o kráse života a následne o nevďaku všetkých vychytralých sovietskych umelcov. Dá sa povedať, že kultúrni pracovníci v ZSSR ho hodne hnevali. Už ho tak nadšene neprezentovali ako na začiatku jeho pôsobenia. Než zapichol svoj príbor do vepřo-knedlo-zelo, prekladaného jablkami a lahodnou kapustou, dusenou na jemne sladkastom červenom víne, prešiel na tému nenažratých Amerikánov, ktorí už od dobroty nevedia, čo majú robiť. Keď hrímal a jedol, na krku mu nabiehali obrovské žily. A stále búchal do stolu. Na začiatku tohto všetkého bola nevinná otázka prezidenta Husáka, prečo si z domoviny vozí vlastnú vodu.