anka

Žiadna ideológia nie je podstatná. Fanatizmus v akejkoľvek podobe je hnusný a nebezpečný. Marx a Engels, bola to dobrá dvojka. Bohatý priateľ podporuje svojho chudobnejšieho kamaráta. Ešte pred vojnou sa pološeptom hovorilo o zakázanom partnerskom vzťahu, týchto dvoch pánov. Už sa zabudlo. Ale o tom som dnes nechcela. Fanaticky sa upnúť na jednu myšlienku, nie je správne. Len politika – taký študent osprostie. Je potrebný rozhľad v spoločenských, humánnych vedách, byť sčítaný a rozhľadený, ale v prvom rade, mať dobré srdce. Mať láskavé srdce. Vedieť vnímať a chápať utláčaných a mať vnútornú, neuhasiteľnú potrebu pomôcť. Toto posolstvo dobra dostať aj do systému. Zo srdca rovno do praxe. Bojím sa, že tézy a komunikácia dnešných komunistov, neprinesú do budúcna nič dobrého. Nič nového. Základný materiál – človek, sa dramaticky zmenil. Zhrubol im jazyk a svoj revolučný zápal preniesli do všetkých oblastí komunikácie. Humanista, to je správny ekvivalent slova, komunista.

Pražský hrad na Vianoce vždy osirel. Všetci zamestnanci odišli, každý ku svojej rodine. Zostali len slúžiaci. Vojakom a strážnikom sme podpísali opušťáky. Na hrade ich zostala sotva tretina. Ta vraj dokáže, v prípade vojenskému napadnutiu, efektívne obrániť hrad. Čerta starého! To by nedokázali ani plné počty. Oslava a výzdoba Vianoc bola vždy rok od roka noblesnejšia a živšia. V sedemdesiatych rokoch ste si museli dakde na skrini, vo svojej pracovni, chrániť nenápadnú zelenú halúzku z jedličky či smrečka. Neskôr to už nebolo také zúfalé. Hradné chodby boli ozdobené vysokými mohutnými, rozsvietenými stromčekmi. Vstupy z dvorán taktiež. Kuchyňa a bufety žili v podobnom veselom duchu. Milujem Vianoce. Prezident sa pred Vianocami, nechal odviesť ku svojej rodine. Bral si so sebou vždy nejaké podklady, aby mohol pracovať na svojom novoročnom prejave. Gustáv Husák si novoročné prejavy písal sám. Pred tým, než sa všetci odobrali ku svojim rodinám, aby tu prežili sviatky pokoja, lásky a mieru, Vianoce, konal sa v niektorých z vhodných salónov, vianočný mejdan. Spoločenský oblek podmienkou. Bola to akcia hradu. Napriek tomu sa tu potrebovali ukázať aj nejaký ministri, či členovia ÚV KSČ. Ukázal sa tu aj prezident republiky. Pohostenie bolo v podobe švédskych stolov. To až neskôr. Tie skoršie Vianočné večierky boli organizované klasickou vianočnou večerou, šalát a rezne. Každý obdŕžal balíček s vianočným pečivom a pol litra vína na osobu. Také socialistické. Neskôr, ako som uviedla, bolo občerstvenie riešené v podobe naaranžovaného jedla v prostriedku salóna. Po bokoch miestnosti pod oknami boli stoly a stoličky na sedenie. Niektorí stáli a v skupinkách sa bavili, niektorí sedeli a pozorovali okolie. Niektorí dokonca tancovali. Ľudský džavot a vianočná podmanivá muzika.

Upútala ma tu mladá žena. Stála v rohu, bokom od dverí, bola sama. Bola veľmi jednoducho oblečená a v rukách držala tanierik. Na ňom mala naštósovaných asi osem obložených chlebíčkov. Pristúpila som k nej a predstavila som sa.
„Naďa Kvasnicová“, odpovedala ticho.
„Ste tu sama“, opáčila som. Chlebíček položila na tanierik. Pozrela sa na mňa a potom skrútila hlavu bokom, pohľad jej smeroval k oknu. Videla som, že sa jej oči zaliali slzami. Prázdnou rukou si pretrela oči. Miestnosťou z reproduktorov znela vianočná koleda.
„Čo sa deje?“ zachraňovala som situáciu.
Mladá žena sa predhrbila, akoby sa predo mnou ukláňala, premohol ju plač. Trasúce sa natiahnuté ruky v ktorých držala svoj tanierik, načahovala bezmocne ku mne. Vzala som jej ho z rúk.
„Vianoce sú pre mňa strašné.“ Vyhŕklo z ženy z akéhosi emočného pretlaku. Mlčala som. Odkiaľsi z rukáva vylovila vreckovku.
„Poznám vás pani Anka, robíte pre pána prezidenta. Videla som vás s ním. Vás nemôžu zaujímať moje problémy.“ Vreckovkou si začala utierať oči. I celú tvár.
„Viete, mám syna v detskom domove. Narodil sa, keď som mala sedemnásť rokov, nedokázala som sa o neho postarať. Vzali mi ho. A umiestnili v detskom domove. Bude mať šesť rokov.“ Z druhého rukáva vytiahla fotografiu, na ktorej bol malý usmievavý chlapec. Bola ako Hudíny. Som zvedavá, čo ešte vytiahne z rukáva. Ak v minulosti matke odobrali dieťa, bolo takmer nemožné, dostať ho späť.
„Toto je moje posledné jedlo, ja neviem dokedy.“ Odmlčala sa na chvíľu.
„Bývam na ubytovni. Nie je to tam drahé, ale keď som nakúpila synovi hračky a odniesla mu ich do detského domova, nezostalo mi nič. Kúpila som mu niekoľko autíčok so zotrvačníkom a rôzne knižky a encyklopédie a obrovskú stavebnicu Merkúr. A kopec, kopec sladkostí, hneď do dvoch tašiek. Pani vychovávateľka sa ma opýtala, či môže z nich dať aj ostatným deťom. Nič som jej neodpovedala. Keď som Miška vystískala, šla som preč.“
Žena sa zhlboka nadýchla a pokračovala.
„Sama som z detského domova. Nemám byt, ani zariadenie. Viac mi ho späť nedajú.
„Akú prácu na hrade vykonávate?“
„Som upratovačka.“
„Môžem sa vás opýtať, koľko zarobíte, aký máte plat?“
„Tisícsto korún.“ Povedala mladá žena a ešte viac sa rozplakala. Za taký plat by som plakala aj ja.
„A ako ste sa sem dostali?“ opýtala som sa prekvapená.
„Normálne som si podala žiadosť a zobrali ma.“
„Naďka, včera sa rozdávali vianočné odmeny, dostali ste?“
Zamietavo zavrtela hlavou.
„Máte tu niekde svoju vedúcu?“
„Tam je.“ Ukazovala Naďa na tlstú ženu v húfiku ľudí. Viktória. Vysvetlila mi, že upratovačky nie sú na zozname vianočných odmien. Trochu najedovaná som jej povedala, že taký prípad, ako je Naďa, by tam mal byť. Do miestnosti vošiel prezident republiky. Sálou to zašumelo. Podišla som k nemu a v krátkosti som mu prípad opísala.
„A prečo to nevyriešite?“ zaútočil na mňa prezident. Zjavne nebol vo svojej koži. Asi preto, že som ho sem nanútila. Nemal rád takéto akcie. Tanierik s chlebíčkami som vtisla prezidentovi republiky do rúk. Vzala som Naďu pod pazuchu a vyviedla von na chodbu.

„Všetko to jedlo, čo zostane na stoloch, je vaše.“ Potom som siahla do kabelky a vybrala som nejakú papierovú hotovosť. Dievča na mňa pozeralo, ako na prízrak.
„Nemám ľadničku.“ Zašvitorila. Práve prechádzal okolo nás Pišta, zo stavebnej správy hradu. Mal na starosti aj autopark. Vrazila som mu do rúk kľúče a poslala som ho do mojej kancelárie. Ľadničku som mala vyprázdnenú, takmer som ju nepoužívala.
„Neskôr to vybavíme aj papierovo.“ upokojovala som samú seba.

Trvalo to rok, napriek intervenciám hradu, kým si mohla Naďa svojho Miška odviesť do jednoizbového bytu, ktorý jej priklepli z pražského MNV. Až neskôr som zistila, že Naďa mala úplné stredoškolské vzdelanie, zakončené maturitou. Požiadala som Marii, moju dobrú priateľku, vedúcu stravovania, či by ju nevzala k sebe, do kuchynskej učtárne. Čo ma na celom prípade doslova odrovnalo, bola skutočnosť, že na ďalší rok, tesne pred Vianocami vošiel prezident Gustáv Husák do mojej pracovne a povedal: „Anička, uistite sa prosím, že tento rok svoje Vianočné odmeny dostali všetci, ktorí to naozaj potrebujú.“

NÁDHERNÉ VIANOCE