anka

Porazení majú tendenciu veci minula prepínať, preháňať a prizdobovať ich. Víťazi ich na druhej strane bagatelizujú. Viem, že výklad patrí tým, čo sú ovenčení vencami víťazstva, ti nakoniec rozdajú svoje karty, pretože ľudia potrebujú nové vízie a prísľuby. Tak priamo určujú výklady histórie a pozemských vecí. Umierajúci si môžu toto všetko odoprieť. Pretože sú slabí, dokážu sa vzoprieť akýmkoľvek tlakom. Pravda je ich dôverníčkou a žiadna maska nemá cenu.

Bolo normálne pekné aprílové ráno roku 1987.  Od  návštevy Michaila Gorbačova očakávali mnohí zásadnú zmenu, alebo aspoň náznak nejakej zmeny. Rasia Gorbačovová v Rudolfovej galérii poznamenala: „Niet viac slobody naporúdzi. Je jej toľko, koľko jej sami dokážeme uniesť.“ Súdruh Gorbačov sa v rámci akéhosi milého intelektuálneho partnerského boja na svoju manželku pousmial a doložil: „Je to ako s kopčekmi zmrzliny“. Michael Sergejevič narážal na príhodu, ktorú práve zažil pri prechádzke Prahou. V meste si spoločne s manželkou  kúpili zmrzlinu. V takej tej klasickej podobe, niekoľko kopčekov v jednoduchom kornútku z chrumkavého tenučkého cesta. Michaelovi Gorbačovovi jeden kopček zmrzliny spadol rovno na vyleštenú topánku.

Rovina straníckej a štátnej moci v Československu v osemdesiatych rokoch bola dosť komplikovaná, pre niektorých až dosť neprehľadná, nečitateľná záležitosť. Dokonca i pre mnohých zainteresovaných. Tieto dva štrukturálne prvky sa osudovo spájali v jedno. A to v ústavnej funkcii prezidenta republiky a generálneho tajomníka KSČ. A predsa bola každá časť autonómna a úplne samostatná. A verte či neverte, existovala medzi týmito elementmi istý druh rivality, ba až akejsi neznášanlivosti. Väčšinou sa to redukovalo len do rámca akejsi úradníckej podpichovačky. Ale každý cítil, že to bolo o niečo hlbšie. Michael Gorbačov so svojou manželkou boli pozvaní štátom, ktorý bol prezentovaný Hradom a Úradom vlády KSČ. Je osudovým náznakom že Michael Gorbačov spoločne s manželkou zdvorilým mlčaním odignorovali pozvanie k návšteve Československa Ústredným výborom KSČ. Prijali však pozvanie Hradu a Úradu vlády ČSSR. Jedine Československá tlačová agentúra, ak ma pamäť a moje zápisky neklamú, správne informovali o aký druh návštevy šlo. Ostatné média  vo svojich (čoraz viac autonómnych) komentároch, omylom alebo z neporozumenia veci, hovorili o straníckej a vládnej návšteve, s výnimkou ak doslovne neprebrali správu ČTK. Michael Sergejevič Gorbačov bol výhradne hosťom prezidenta ČSSR a hosťom vlády ČSSR. Ak nový parlament o nejaké tri roky (1990) ústavne zrušil vedúcu úlohu Strany v našej spoločnosti, Gorbačov ju zrušil už v apríli 1987. Tu bol počiatok istého prístupu komunistov k rozporuplnému významu jeho mimoriadne dôležitej návštevy.

Natvrdnutí chytráci z československého disentu nedokážu ani po rokoch pripustiť, že táto historická návšteva niečo zásadného v našich zemiach ovplyvnila, pretože by sa tým automaticky zmenšili ich zásluhy pri zmene režimu. Dôležití sú ako môj Max. To je môj zbastardený psík, stále ma oblizuje. Nepotrebujem aby mi lízal ruky, ale keď ho za to nepohladím, potom sa jeduje. V tieto aprílové dni 1987 sa jednoznačne zavelilo k ústupu z mocenských pozícii. Povel vyšiel z Moskvy. Ak by sa vtedajšia opozícia dokázala sformovať už v tom čase a byť plne k dispozícii, asi by všetko prebehlo skôr. Neboli pripravení. To niektorým predstaviteľom Strany vyhovovalo.  Disidenti kopali každý za seba. Niečo sprosté vykríkli a hneď sa schovali za kríček. Každý jeden za svoj. Stále sa hádali o peniaze, ktoré im chodili zo zahraničia. Vzájomne sa medzi sebou udávali. Tých ktorých uväznili vypisovali na hrad žiadosti o milosť a srdcervúco sa v nich očisťovali. Vždy bol takýto list ukončený žiadosťou o bezpodmienečnú diskrétnosť.

Ráno ma na vrátnici čakala pošta. Aj od tejto skutočnosti sa odvíjalo to, čo budem v ten ktorý deň robiť. Pošta chodila jednak civilnými ale aj bezpečnostnými kanálmi. Aj keď do privátnej časti pražského hradu som ráno takmer nechodila, niečo ma do Husákovho bytu ťahalo. Pravá časť Husákovho bytu bola málo vykurovaná na jeho žiadosť. Boli chladnejšie jesenné dni. Do súkromnej časti hradu patrila aj knižnica so stolíkom a pohodlným obrovským kreslom v ktorom Dr. Husák veľmi rád sedával. Od jeho súkromnej časti som mala kľúče aj ja. Dvere Husákovej spálne boli otvorené dokorán. Nebol tu. Zaklopala som na dvere knižnice a čakala som na vyzvanie. Nik sa neozval. Zaklopala som opäť. Zase nič. Vošla som. Vedľa obrovského kresla ležal Gustáv Husák na zemi a ťažko vzdychal. Bol v teplákovej súprave a ležal na boku. Jednu z rúk mal vyšponovanú nad hlavou, zdala sa mi strnulá, celá sa bezmocne chvela. Najmocnejší muž v krajine bol pomočený a zdalo sa mi že brble z cesty. Siahla som mu na čelo. Mal silnú horúčku. Podobnú príhodu opisuje aj Dr. Plevza vo svojej knihe. Táto sa však stala o niekoľko mesiacov skôr. On situoval túto príhodu na jednu z hradných chodieb. Podľa historika Plevzu mal Husák bezvládne ležať po celú noc pod otvoreným oknom. Ak Plevza vychádzal z tejto príhody, pravdou je že nik nemôže vedieť ako dlho Husák na zemi ležal. Chápem pána historika Plevzu, že mal potrebu príbeh upraviť a dodať mu viac trošku viac dôstojnosti. Potom sa už svojmu najvyššiemu veliteľovi venovali chlapci z vojenského a chyžné, ktoré konečne vydesené dobehli. Dr. Husáka previezli do vojenskej nemocnice. Mal silný zápal pľúc. Od tejto chvíle bolo medzi mnou a Husákom akési prapodivné spojenectvo. Vždy sa na mňa usmial keď sme sa stretli na chodbách hradu. Až do tejto chvíle to bolo naše spoločné tajomstvo.

Keď sa Dr. Husák vrátil z nemocnice, nejaký čas ma oslovoval krstným menom a vzápätí pokračoval vykaním. Netrvalo to však dlho. Zakrátko sa vrátil k obligátnemu „soudružko“.  Možno som povrchná, ale nikdy som nebrala žiadneho chlapa na vedomie, ak ma aspoň trošku nezaujímal ako muž. Nehovorím o sexe. Od muža potrebujem cítiť istú autoritu, akúsi silu ducha a pevnosť v jeho prejave v jeho prirodzenosti. Ak som v miestnosti s nejakým mužom, potrebujem vedieť, mať istotu, že plne kontroluje svojou charizmou priestor okolo nás. To očakávam od každého muža. A taký sa môže v mojej prítomnosti aj posrať a stále to bude môj pán a môj obrovský vládca. Mala som ho svojim spôsobom rada, ale ani v tom najmenšom som k nemu nevzhliadala. Husák bol pre mňa asexuálny a absolútne nemužný typ. Brala som ho na vedomie len ako človeka, ktorému poskytujem svoje služby.

O týždeň zase

Vaša Anka