anka

Pozerám na nejaký trafený hudobný program so Stašákom a tým fúzatým. Kazík? Ani si už poriadne nespomínam ako sa volá. Kedysi som vedela. Obaja chlapci sú len o niečo málinko krajší a mladší, ako som ja. Už niekedy pred desiatimi rokmi som jednému z nich vravela, aby sa nehyzdil tými svojimi trápnymi pohybmi keď spieva. Že vypadá ako hlupák. Ja by som zakázala tancovať všetkým ľuďom nad šesťdesiat rokov. Starí by nemali, pôsobí to smiešne a trápne. A nedôstojne! Staroba má byť predsa graciózna.

Bola som ako jedna z tých kovových skríň, čo sa skoro potajomky písomným rozkazom prevelili a vo veľkom potom sťahovali na Slovensko. Je dôležité podotknúť, že rozkazy k týmto transferom na Slovensko boli podpísané už v septembri roku 1989. Čo naznačujem? Nič. Len zhŕňam fakty a spomínam. Mnohé veci prevelili z Prahy na Slovensko, ako nepotrebnú  záťaž. Spolu so všetkými spismi aj mňa, moju nadpočetnú kádrovú entitu. Bola som zostarnutá a mumifikovaná kolektívna súčasť inventáru a nepodstatná súčasť systému pražského hradu. To všetko zodpovední bez vedomia verejnosti v tichosti lifrovali na Slovensko. Už vtedy sa vedelo, možno je vhodnejšie povedať „predpokladalo“, že onedlho (stalo sa tak za 3 roky) bude už len samostatné Slovensko a samostatné Česko. Ešte asi nedozrel čas. Bola som vtedy v hodnosti plukovníka a starala som sa s niektorými kolegami o hradný protokol a celkové fungovanie styku s verejnosťou na pražskom hrade a mala som na starosti aj veci preverovania „spôsobilosti“ ľudí, ktorí v húfoch smerovali na hrad, aby sa so svojimi vecami postavili pred zodpovedných. K týmto úlohám mi slúžil malý aparát súdruhov. Boli viac lojálni a zapálení než schopní. Pohybovala som sa služobne jednak v režime utajenia, ale i normálnej dostupnosti.

V tých chvíľach na konci roka 1989 pomaly už zdochýnala všetka sranda na staručkom pražskom hrade. Mala slabý krvný obeh. Začala sa doba  podozrievavosti a skutočnej konšpirácie. V tých posledných dňoch už nemal nikto na hrade istotu. Tá neistota sa zhromažďovala a bola priam hmatateľná a čoraz viacej sa zhmotňovala. Už od konca leta. Nikto nikomu neveril. Každý od druhého bočil. Bolo veľmi ťažké sa v tej dobe orientovať. V totalitných satelitoch sa to otriasalo. To leto bolo naozaj horúce. To Nemci nás tak vystrašili. Vždy krásni a lojálni Nemci. Každý mlčal a nechával si pocity pre seba. Mocní sa už na hrade nezdržovali. Prestali aj obľúbené piatkové večierky. Samozrejme že sa usporadúvali na počesť všetkých pracujúcich v Československu. Nikoho by ste v tých dňoch neskorého leta na hrade už nenašli. Dlhé chodby pražského hradu osireli a bolo v nich zrazu chladno. Každý každému horúčkovito prial mnoho šťastia a spokojnosti, akoby sa všetci niekam chystali. Kamsi na ďalekú cestu. Nik vtedy netušil, že tá cesta bude už navždy nevratná.

Sedím vo svojom dome a civím na televíziu. Preboha kto píše tie reklamy, asi dementi. To nikto nevidí. A čo zadávatelia tých reklám? Platia za to hovno? Asi sa celkom zbláznili. Ja nestaviam a nikdy som nestavala na morálke. Tá v skutočnosti ani neexistuje, ale na vkus určite. Na ten nedám nikdy dopustiť. To čo ma naozaj hnevá, je nedostatok vkusu, ktorý sa kamsi z našej spoločnosti vytráca. Aj keď partnerku nakoniec pomiluješ na jednom zo záchodíkov reštaurácie, dávaj si pozor či si jej pred tým pomohol vstať zo stoličky od stola, než sa pobrala napred na toaletu, dávajúc ti nenápadne signál. A potom, keď bude nakoniec po všetkom, jej nezabudni pomôcť do kabáta. A nezabudni pred ňou úctivo otvoriť dvere. Pretože reštaurácia, kde ste sa boli spoločne najesť, šetrí na úctivom dverníkovi v rovnošate. Ak ľudia rezignovali na morálku, to až tak nevadí, na tom sa dá vždy popracovať, nemali by však abdikovať na slušnosť a vkus.

Gustav Husák nebol zďaleka taká nepriestrelná figúrka ako sa v osemdesiatych rokoch verejne vnímalo. Ani najlepší mediálni odborníci dnes nedokážu vypracovať taký protirečivý image, akým dokázali v tej dobe vybaviť súdruha Husáka. Jeho osobný historik Dr. Plevza ho vo svojej nie príliš vydarenej knihe vykreslil ako nepriestrelného magora, plného moci zblúdilej charizmy a čudného a bodrého hrdinstva. Opak bol pravdou. Od roku 1977, kedy sa Husákovej druhej manželke Vierke prihodilo ono letecké nešťastie pri ktorom zahynula sa Husák už nikdy nespamätal. Bola naozaj jeho láska len „intelektuálna“ ako o nej píše Plevza vo svojich „Vzostupoch a pádoch“? Možno si Husák uvedomil, čo pre neho pani Vierka znamenala až po jej smrti. A možno je priateľstvo viacej ako láska. V každom prípade aj jeho blízki spolupracovníci tvrdia, že práve od roku 1977 sa Husák začal pomaly ale iste meniť. Strácať. Husák sa od tejto chvíle viac utiekal do samoty a mal len malú chuť podieľať sa na všeobecnej činnosti. Pôsobil akoby si potreboval teraz a hneď neodkladne ľahnúť. Pracoval ďalej, ale jeho niekdajšia dynamika, zápalistá iskernosť a presvedčivosť ustupovali do pozadia. Jeho plamenné prejavy, často krát realizované bez prípravy a ako Česi vravia z „patra“ boli už len minulosťou. Jeho odťažitosť sa rokmi nenápadne prehlbovala. Často po prednáškach, ktoré trvali aj celé hodiny pred sálou naplnenou ľuďmi, sedával vo svojej knižnici v súkromnej časti hradu  a dokázal takto presedieť aj celé hodiny. Nepohnute a nekonečne dlho smeroval jeho pohľad na jedno miesto. Na obrázok v pozlátenom rámovaní na ktorom bola tvár usmiatej pani Vierky, ktorý visel nad kozubom v knižnici. Niekedy som mu sama doniesla čaj alebo ľahký olovrant. Zrejme ani nezaregistroval, že sa v jeho okolí niekto pohybuje. Bol ako v hypnóze.

Neviem aký motív má jeho rodina, keď tvrdí že Husák miloval v skutočnosti jedinú ženu a tou vraj bola jeho prvá žena. Do srdca nikomu nevidíš, ale ja môžem povedať jediné. V jeho súkromných miestnostiach pražského hradu som nevidela jedinú fotografiu pani Magdy Lokvencovej, jeho prvej manželky. Možno šlo o dedičstvo. Všetko vždy začína i končí u peňazí. Na jednom z veľkých stolov v knižnici bola inštalovaná obrovská čítačka, ktorá Dr. Husákovi slúžila na zväčšovanie textu v tlačenom formáte. Mal obrovské problémy so zrakom, ktoré neustúpili ani po absolvovaní operácie na očnej klinike. Ten prístroj v knižnici zväčšoval akýkoľvek tlačený text, ktorý sa vložil do zásuvky tohto zväčšovacieho stroja. V posledných rokoch sa Husák prístroja takmer nedotkol.

Jediné, čo Gustáva Husáka dokázalo prebudiť bol detský smiech nesúci sa tu a tam studenými hradnými chodbami. Niektorí pracovníci sem chodili počas víkendov, keď potrebovali niečo dokončiť nejakú prácu. Vtedy na hrad brali so sebou aj svoje deti. Husák miloval malé deti. Niekedy mi pripadal, ako keby nemal žiadnu vlastnú rodinu. Iste že ju mal. Pôsobil však strašne sám, osamotene. Raz schytil jedno asi trojročné dievčatko do náruče a začal jej recitovať akúsi modlitbičku. Z miery ho nevyviedla ani skutočnosť, že si zrazu uvedomil, že ho pozoruje niekoľko ľudí. V období druhej polovice osemdesiatych rokov sa už nedokázal zmobilizovať. Senilita sa u neho stupňovala a nakoniec ako je všeobecne známe v roku 1987 ho zbavili funkcie generálneho tajomníka strany. V tej dobe už neudržal sliny v ústach. Triasol sa a mal problémy s chôdzou. Svoje kompetencie postupne prenášal na iných. Jeho depresie a starecká osamelosť sa neustále zvýrazňovala a čoraz viac prehlbovala. Usmieval sa už aj na poštovú schránku, to kvôli stále stupňujúcej senilite. Táto jeho pomaly sa vyvíjajúca agónia u neho trvala viac ako desať rokov.

Tak za pár dní, ak dožijem trošku zaspomínam zase.

Vaša Anka

P.S. Prosím odpusťte mi nezrelý pravopis, prežila som už tri kodifikácie Slovenského jazyka. Už neviem ani čia som.