anka

Zaživa pochovaná

Všetci vieme, ako to bolo s komunistickými politikmi. Keď ti zostarli. Ich funkcie, aj keď sa to nezdalo, boli už len viac-menej čestné. Už nevlastnili žiadnu reálnu moc. Väčšina z nich mali problémy s pohybovaním, s jazykom a  iné neduhy, ktoré im bránili riadnemu výkonu funkcie. Súdruhovia z generálneho štábu armády, bezpečnostných zložiek štátu ale aj civilného sveta usúdili, že by som mohla byť ta pravá, ktorá vdýchne, bude vdychovať dych života do nozdier zostarnutého Gustáva Husáka. Na jeho zdraví sa podstatne podpísal hlavne skon jeho druhej manželky Vierky. Súdruhovia hľadali niekoho, kto mu bude neustále stáť po boku a bude takpovediac riadiť každý jeho krok, ktorý už sám, vďaka podlomenému a chatrnému zdraviu, nedokázal kontrolovať. A tak som ho začala postrkovať a viesť, niekedy mi to pripomínalo akoby som viedla maňáska, kde slávu zožne on a ja v ústraní a nikým nepozorovaná riadim celú scénu. Zjednávala som mu schôdzky, niekedy som ich aj moderovala, celé odkomunikovala, čo nebolo pôvodným zámerom. Často sa krajskí tajomníci čudovali, že som, akoby zľahka prebrala funkciu generálneho tajomníka Strany. Vysvetľovala som tajomníkom, že ich funkcie nie sú koryta navždy, na večné časy.  Po takýchto straníckych aktívoch prišli od niektorých aj sťažnosti generálovi strany Husákovi na moju osobu. Na moje podpichovanie Gustáv Husák len zahundral: „Anička, čo ste to tam zase rozprávali?“ Starala som sa o neho aj po ľudskej stránke. Medzi súdruhom Gustávom Husákom a mnou postupne vznikalo zvláštne spojenectvo, priateľstvo, ktoré sa mohlo zdať i láskou. A to tým viac, čím viac politik chradol a postupne sa strácal. Možno to bolo moje silné sociálne cítenie, ktoré sa na tom podpisovalo. Prijala som túto svoju zodpovednosť, aj keď som mala v rámci Generálneho štábu Československej armády svoje vlastné ambície, ktoré sa vďaka tomuto môjmu zvláštnemu prideleniu, už nikdy nezrealizovali.  Bola som v prvom rade vyšší dôstojník armády. Moje ambície siahali až na generálny štáb. A tak som chradla a pomaly umierala vedľa svojho čudného priateľa, Gustáva Husáka. Akoby sme sa deň čo deň viac a viac strácali v nejakej nedostupnej komnate, v ktorej nás oboch spoločnosť zaživa pochovávala. Každý deň jedna lopata zeme, ktorá nám dopadla na tvár. Najskôr na tu jeho a potom na mňa. Viem presne, aké mala  súdružka Bathoryčka pocity, na sklonku svojho života.

Bol to ťažký deň

V ten deň sme toho mali dosť. Samé schôdzky. Prišli z televízie a z rozhlasu. Mnohokrát sme ani nemali echo o tom-ktorom návštevníkovi. Veci sme museli za pochodu aktivovať a uvádzať do reality. Pani Elena Galanová z televízie. sa šla vlastnou oduševnenosťou doslova usudruhovať až do odpadnutia. Viem, že ju prezident republiky usmernil, aby v texte ktorým ho oslovovala, nepoužívala toľkokrát oslovenie súdruh. Elena Galanová toto úplne vykoľajená len ťažko prijímala. Musela som si pani Elenu vziať bokom a vysvetliť jej, že priame oslovenie „súdruh prezident“ v rozhovore, pre televíziu je dobré, keď je v texte obsiahnuté tak raz, najviac dvakrát. V celom televíznom vstupe. Že nie je potrebné v jedinej vete prezidenta oslovovať štyri krát. Potom prišla na hrad nejaká školská trieda zo stredných Čiech, najlepšia trieda v zbere papiera v celom Československu. Ti chudáci v ten deň z prehliadky hradu nemali vôbec nič. Doslova som ich aj z kastelánom odbila. Ohlásil sa krajčír, prišiel opätovne pomerať pána prezidenta, aby mu ušil ďalšiu sériu slávnostných reprezentačných oblekov. Potom akási lekárska prehliadka. Medzi tým dve schôdzky a návštevy. No bolo toho v ten deň naozaj dosť. Mohlo byť tak päť hodín popoludní. Niečo drobné som pojedala vo svojej kancelárii, nestihli sme s pánom prezidentom ani na obed. Prezidentovi som nechala do „Husákovne“, knižnice kde trávil väčšinu svojho času, priniesť niečo ľahké z kuchyne. Ani som nestačila dojesť, keď sa rozsvietilo na mojom aparáte svetielko z „Husákovne“. Zdvihla som slúchadlo.

„Anka, Cossette ma na dnes večer pozvala na schôdzku:“ vypálil na mňa prezident. Tá jeho veta obsahovala, strach, radosť, ale aj úzkosť. Cossette bola po tridsiatke. Na francúzskom veľvyslanectve sa zaúčala do diplomatických móresov. Pán prezident si ju všimol na akejsi recepcii. Prezident ma nedávno pozval na večeru a tam ma požiadal o akési babské „preverenie“ tejto mladej ženy.

„No to je vynikajúce.“ Zareagovala som a už som v hlave preberala túto prezidentskú schôdzku z takticko-bezpečnostného hľadiska. Podobné veci sa plánujú aj niekoľko týždňov. Nič som však nespochybňovala, neodhovárala som ho. Pán prezident by sa asi stiahol, poznala som ho, a ja by som musela schôdzku odvolať. Chcela som, priala som si, aby sa táto schôdzka uskutočnila. Ale ako? Auto so šoférom by som len ťažko teraz v podvečer, asi tak dve hodiny pred samotnou schôdzkou vybavila. Ešte auto by sa dalo, ale bez šoféra. Pohotovosť sa vtedy nedržala. A pohotovosť na súkromné aktivity, tak ta sa nedržala nikdy. Aspoň v tej našej dobe. Gustáv Husák, akoby vedel nad čím premýšľam, s celou svojou zúfalou silou doživotne uväzneného za múrmi pražského hradu, sa opäť ozval do slúchadla.

„Máte tu auto, Anka?“ Miesto odpovede na jeho otázku som navrhla, že by bolo dobré požiadať o auto francúzske veľvyslanectvo. Husák pravdepodobne chránil samotnú pani Cossette, keď vyslovil svoje autoritatívne: „Nie!“ Páčilo sa mi, ako svoju srdcovú dámu gentlemansky chránil.

„Ja osobne tu auto nemám, je v servise. Ale počkajte zavolám Marike do kuchyne, tá by nám mohla pomôcť.“ Marika bola vedúca kuchyne a vlastnila škodovku MB „tisícku“. Dôverne ju oslovovala „Karkuľka. Auto bolo celé červené. Polepené kolom dokola štylizovanými zelenými štvorlístkami. Potom, čo som tento návrh s požičaním auta vyslovila, mala nasledovať, za normálnych okolností, dôsledná bezpečnostná prehliadka samohybu. Nič také sa nestalo.

Karkuľka so zelenými štvorlístkami

Zbehla som na nádvorie aj s kľúčmi od Karkuľky, ktoré mi Marika dala. Pravý dôvod som jej nepovedala. Malo isť predsa o prísne utajenú vec. Bezpečnosť je bezpečnosť. Autom som vošla na hlavné nádvorie a zaparkovala som ho bokom od hlavného vchodu. Okrem obslužných pracovníkov a stráží už na hrade nik nebol. Zišli sme s prezidentom republiky na nádvorie, Husák sa neustále tlačil na stenu schodiska. Správne pochopil, že opatrnosť je základ. Otvorila som zadné dvere auta. Hradný pán zaváhal a s obrovskou otázkou v očiach sa pozrel na mňa. Po chvíli túto non-verbálnu komunikáciu vzdal a nasúkal sa poslušne do auta. Zavrela som dvere a sadla som si na miesto vodiča. Topánky s vysokými opätkami som si vyzula a hodila som ich na sedačku vedľa. Podišla som s automobilom k hradnej bráne. Z bočnej miestnosti vyšiel dôstojník, veliteľ stráže. Nakukol dovnútra. V tej chvíli som videla, ako sa kapitán zatackal. Potom sa vyšponoval a zase sa ohol, aby nazrel do auta. Takmer padol z nôh. Svojho pána možno videl po prvý krát v živote. Vyšla som z auta a podišla som k službukonajúcemu dôstojníkovi.

„Preboha, to nemôžete!“ Pokračoval vo svojich vystrašených námietkach ďalej:

„Neobdržal som žiadny kód k opusteniu hradu, ani žiadnu informáciu tohto druhu. Počkajte tu, kým si zatelefonujem.“ Zahradila som mu cestu.“

„Nikam volať nebudete!“ Kričala som.

„To nie je možné.“ bránil sa strážny.

„Postavte sa do pozoru, súdruh kapitán.“ Muža ihneď vystrelo.

„Dôstojník, vy sa teraz upokojíte a otvoríte nám hradnú bránu. A o celej veci nebudete vo svojich záznamoch nič uvádzať! Rozumeli ste mi?“ Pozrela som sa na svoje bezbranné bosé nohy. Pozrel sa i on. Zachytila som ten jeho úškrn. Bola som o dve hlavy menšia, ako on. Možno o viac hláv. Muž mlčal. Významne pohol rukou smerom k bočnému oknu. Niekomu v malej kukaňke dával pokyn. Brána sa začala pomaly otvárať. Nasadla som do auta. Zrazu som začula, ako sa otvorili zadné dvere môjho auta. Kapitán si rýchlo prisadol k prezidentovi. Bez toho aby venoval akúkoľvek pozornosť svojmu hradnému pánovi, odhodlane oznámil.

„Ja ho musím chrániť!“ To už som zabáčala na hlavnú cestu. Otočila som sa od volantu, ku lojálnemu strážnemu a usmiala som sa na neho. Takmer som zrámovala mamičku s malým omašličkovaným dievčatkom, ktoré svorne prechádzali cez cestu, na ktorú som s autom smerovala. Husák len nahlas vzdychol.

Ohrozenie vnútornej bezpečnosti štátu

Celá som sa triasla. Vedela som, že to, čo som práve vykonala je jednoducho neodpustiteľné. Ľubomír Štrougal, predseda vlády, bol v ten deň odcestovaný v Španielsku. Odcestoval tam na pozvanie tamojšej mimoriadne silnej komunistickej strany. Utužovať priateľstvá je nutné. A predseda Federálneho zhromaždenia bol na chate, niekde v horách. Tým, že som odviezla prezidenta republiky z hradu som našu pokojnú republiku vystavila vážnemu vnútorne-bezpečnostnému problému. Bez preháňania. Toto je naozajstná kríza. Vládna kríza. Bezvládie. Traja najsilnejší mocnári našej krajiny nie sú prítomní na svojich postoch. Sú bohviekde. Krajina je nepripravená a nebdelá. To je naozajstný škandál. Nikto nie je na svojom mieste, pripravený krajinu chrániť v prípade akejkoľvek kolízie. Ak by sa toto imperialisti dozvedeli, máme po chlebe. Toto sa nesmie nikto dozvedieť. Na Malostranské Velkopřevorské náměstí, kde vtedy sídlilo a myslím si, že dodnes sídli francúzske Veľvyslanectvo, to nie je až tak ďaleko. Bála som sa, strašne som sa bála. Stačilo, aby do nás niekto nabúral. Ťukol. Prezident už bol hodne chatrného zdravia a ja som bola bosá. Z pravej strany auta… tam môžu pokojne búchať. Ale v ľavej časti nášho graficky vypumprdlikovanom aute sedel Gustáv Husák, no a ja.

Nakoniec sme predsa len bez ujmy došli až pred budovu francúzskeho Veľvyslanectva. Cossette nás už čakala. Bola drobná a usmievala sa. Všetci Francúzi sú drobní a usmievaví. Keď Cossette uvidela z čoho prezident vystupuje, pritisla si na pusu drobnú rúčku a chichotala sa. Smiali sa aj ostatní Francúzi, ktorí nás prišli uvítať pred budovu zastupiteľského úradu. Na otázku Cossette, čo to má znamenať, prezident odpovedal, že takýmto spôsobom sa u nás prepravujú mládenci za svojimi dievčencami. Husák zavtipkoval v angličtine. Prezident a Cossette sa stratili v budove úradu. To, že nás na námestí o chvíľu legitimovali dvaja príslušníci VB, už nebolo také dôležité. Azda sme sa im zdali podozriví. Zostalo iba pri legitimovaní, chýbali im kompetencie, nejako sa angažovať viac proti vojakom. Prezident Gustáv Husák sa u Cossette zdržal asi štyri hodiny. Onedlho personál Veľvyslanectva zavolal i nás dvoch dovnútra. Dobre sa o nás postarali. Neskôr boli aj ďalšie návštevy. Tie boli, z našej strany, omnoho lepšie a precíznejšie naplánované. Boli však stále kratšie a kratšie. Nakoniec úplne zanikli.

Licenčne neviazané