anka

Chodievala som na Pražský hrad cez Hradčanské náměstí. Po nádherných, pokojnou atmosférou poznačených, Zámeckých schodech. Potom som sa po nich vyštverala hore, bolo ich deväťdesiatosem. Ak ste započítali aj ten drobný nízky, značne zvetraný schod, prvý nástupný, tak potom ich bolo deväťdesiatdeväť. Cez Prašný most ste sa potom mohli dostať k severnej časti hradu. Vyšli by ste na druhom hradnom nádvorí. Tade som často nechodila. Nepripadalo mi to už také malebné.  Tuším v sedemdesiatom treťom roku, sa skončila nákladná oprava Zámeckých schodů. Stála  dvadsať sedem miliónov korún československých. To bol obrovský peniaz. Dnes by už bolo treba tu-a-tam dačo poopravovať, ale vraj na to nie sú peniaze, povedal mi pred troma rokmi primátor Prahy.

Kráľovská záhrada, dnes už nie je, až taká kráľovská. Je sprístupnená širokej verejnosti. V jej srdci sa nachádza vila prezidenta republiky, v tej najčastejšie pobýval. Ten zásah do prezidentského súkromia, sa snáď už len vyrovná necitlivému aktu, keď sa kedysi na prezidentskej štandarte vymenila korunka českého leva za päť cípu hviezdu. Tento barbarský zásah previedli v roku 1960. Gustáv Husák po nástupe do prezidentského úradu, bojoval za zmenu hviezdy na jeho štandarte, neuspel však. Bránil sa, že prezident by mal vedieť ovplyvniť, ako bude vyzerať symbol na štandarde prezidenta. Ta nebola úplne totožná so štátnym znakom. Narazil však na odpor pri diskusii na ÚV. Predsedajúci dal o tejto veci hlasovať. Návrh pána prezidenta neprešiel. Ani vtedy, keď svoj návrh predložil opakovane.  Predstava, dokonca i súdruhov na ÚV KSČ, bola zdravá. Ako jednotlivci si mysleli a súhlasili, že do „prezidentovania“ by sa strana nemala miešať. Súhlasili s tým, že prezident by mal byť nad politikou Strany. Akýmsi garantom celkového diania v Československu. A nie byť Stranou obmedzovaný a neustále šikanovaný. Keď však prišlo na lámanie chleba, teda na nejaké to kolektívne rozhodovanie, nikdy pána prezidenta nepodporili. K celkovej chaotickosti veci, pridával aj fakt, že práve cez politické kanály Strany, vnikali do našej spoločenskej autonómie Sovieti, so svojimi poradcami. Práve tadeto účinne vplývali na všetko, čo sa vo vnútri štátu dialo. V minulosti naozaj silný československý prezident sa tak postupne menil na bábku v rukách Moskvy.

Neraz som s prezidentom Gustávom Husákom hovorila i na pomerne citlivé témy. Dotýkali sme sa aj jeho človečenského svedomia, vecí, ktoré za jeho kraľovania rezonovali v spoločnosti a rezonujú snáď dodnes. Jeho poaugustové „aj keby mi mali všetci napľuť do tváre, ja ich „zachránim“ je pre neho symptomatické. Prezident mál v úmysle svoj ľud zachrániť. Nejeden krát Husák predložil otvorené návrhy na stiahnutie sovietskych vojsk z nášho územia. Sama som stenovala takéto rozhovory s predstaviteľmi Sovietov. Bola to ešte doba, kedy zvukové nosiče neboli dosť oficiálne a dôstojné. Pozýval si k rozhovoru civilné stranícke kapacity sovietskeho štátu, ale aj sovietskych vojenských predstaviteľov. Títo mali v ZSSR mimoriadne silné politické postavenie i rešpekt. Prezident Husák využil každú oficiálnu i neoficiálnu príležitosť pri stretnutí s Brežnevom, aby zaviedol na túto tému reč. U nás, aj u nich, v Sovietskom zväze.  V tomto svojom úsilí zostával osamotený. Bočili od neho i také „rozumné“ kapacity akou bol, bezo sporu, Lubomír Štrougal. Západ, i verejnosť ho vnímali ako slušného a pragmatického politika, ktorý je pokrokový a pripravený. Tento obraz na verejnosti nebol až taký pravdivý. Dnes rozpráva, kade chodí, ako mal „Gustu“ strašne rád.  Ja vravím, že láska sa ma prejaviť skutkami.

Pri prechádzke po Kráľovskej záhrade som sa spýtala Husáka, niekedy v polovici osemdesiatych rokov, či sa neobáva toho, že ho ľudia nepochopia, práve ohľadom jeho dosť nejednoznačného postoja, ktorý prejavil počas pražskej jari. Zastal vedľa krušpánových kríkov ktoré obkolesovali fontánu.

„A co jsem mněl dělat? Mel jsem posvětit vojenský zásah? Sověčtí vojáci byli připravení. Pokud by jsme se nedomluvili …“

Vedela som, že keď pán prezident neprešiel do Slovenčiny, je všetko v poriadku. Vždy keď sa naozaj rozčúlil, prešiel do materčiny. Tento krát ešte nie.

„Bylo zapotřebí zbavit se některých, zvláště těch, kteří nechtěli naslouchat míru a klidu. Nechali jsme se unést, nevěřili jsme, že Sověti zasáhnou. Dubček by slabý, v Moskvě se podělal. Všichni jsme se podělali. Moskva nebila šance, jak to všeobecně vnímal lid. Zůstali dvě možnosti. Kapitulace, nebo šestnáctá svazová republika. Politik musí chránit svůj stát, někdy i proti vlastnému občanovi.“

Potom môj vládca povedal niečo, čo sa mi vtedy moc nepáčilo. Prešiel pri tom do slovenčiny.

„Ak toto moji Slováci nepochopia…“ hrímal Gustáv Husák. Vzápätí však zmiernil.

„…tak potom nechcem byť Slovákom.“

Obaja sme sa obrátili dozadu. Uvidela som mladíka, ktorý strihal krušpán. Pozrel sa na nás, vyvalil na nás svoje veľké úprimné oči. Možno sa mu zdalo, že nás pristihol pri niečom, začo bude, minimálne, zbičovaný. Prestal strihať ker. Stále na nás civel, ako také teliatko. Z rúk mu vypadli záhradnícke nožnice, buchli o zem. Chlapec začal vystrašený a celý zmätený cúvať dozadu.  S Husákom sme sa na neho stále pozerali. Každý sme si asi prehrávali v mysli náš predchádzajúci rozhovor. Naraz sa mladíček pätami zachytil o malý múrik, keď k nemu vydesený docúval. Múrik obkolesoval fontánu. Chlapca mierne skrútilo nabok a pred našimi očami sa ako snop zvalil do vody.

„To nie!“ Zakričal prezident. Nepomohlo, bolo neskoro. Mykalo mi kútikmi úst. Len to tak čľuplo. Bolo to ako v akejsi groteske. Prezident sa rozbehol k mladému pracovníkovi, ktorý sa zrazu váľal vo vode.

„Ste v poriadku, synček?“

„Majster mi prikázal ostrihať kríky. Nechcel som“ Nezmyselne vysvetľoval chlapec a utieral si rukami tvár. Fŕkal na všetky strany a snažil sa postaviť z vody.

„To nič.“ Vravel Gustáv Husák s úmyslom upokojiť mladíka. Podal mu ruku a ťahal ho z vody. Bolo jej tak po kolená. Rozrehotala som sa naplno. Predstavila som si, ako chlapec stiahne prezidenta republiky za sebou do vody. Proste som to nevydržala. A potom by nasledovala, za tónov nejakej francúzskej bláznivej harmonikovej hudby, scéna ako sa obaja celí mokrí, stále dookola, zachraňujú. A padajú do vody a zasa vstávajú. Čupla som si, aby som sa nepočúrala, tak som sa svojej predstave radostnila. Prezident vytiahol chlapca z vody, striasal rukami zo svojho obleku vodu, ako neblahý následok tejto dôležitej záchranárskej akcie. Prezident sa smial. Obaja sme pochopili odľahčenie tejto chvíle, možno okrem mladíčka. Tváril sa namosúrene. Asi si doteraz vraví, akí sme na tom hrade uderení.  Potom sa Gustáv Husák pozrel na mňa a niečo mi posunkom ruky naznačil. Pochopila som. Keď sa chlapec prezliekol z mokrých montérok, do svojho  oblečenia, vzala som ho do malej zasadačky. Za pomoci dievčat z kuchyne som mladíčka i jeho záhradníckeho majstra, riadne nachovala. Medzi druhým chodom a dezertom, vošiel prezident republiky. Vedela som, že v túto chvíľu mal mať nejaké dôležité jednanie. Majster doslova vystrelil zo stoličky, chlapec sa tiež postavil a snažil sa tváriť odmerane a urazene. Prezident ich požiadal, aby sa posadili. Stále sa usmieval. Na konci, pred tým, než Gustáv Husák odišiel, sa mi zdalo, že sme si toho chlapca, predsa len trochu získali. Doteraz sa smejem, keď si na túto milú príhodu spomeniem.

Licenčne neviazané