anka

Pôvodne som chcela aby tento článok môj vyzeral ináč. Avšak zaujímavá debata pod článkom Teológa ma primäla k tomu, aby som svoj článok zamenila.

Jehovovi svedkovia, ako iste mnohí viete, boli prezentovaní v socialistickej spoločnosti ako zásadní nepriatelia režimu. Túto „výsadu“ svojho neblahého postavenia si vydobyli hlavne tým, že sa za žiadnych okolností nechceli zúčastniť akéhokoľvek vojenského výcviku, či prípravy v rámci základnej vojenskej služby, ale aj aktivít ktoré by, čo i len naznačovali zameranie k militantným či podobným aktivitám. Napríklad milicionárske aktivity a podobne. Pravdepodobne by odmietli účasť v akejkoľvek mocenskej forme služby. Jehovovi svedkovia by neusilovali ani o post vo vtedajšej Verejnej bezpečnosti. Čo si budeme hovoriť, vo vedení Verejnej bezpečnosti by o to asi nikto nestál. A nielen to, oni by sa nesnažili ani o post vo verejnej službe politického alebo diplomatického života. Vysvetľujú to tak, že oni už svoju vládu a zriadenie majú. Vraj je to nebeské kráľovstvo, čuduj sa svete.  Ak by neexistovali niektoré ich ďalšie  fanatické postupy, akou je napríklad odmietanie krvi v akútnych a život zachraňujúcich prípadoch, asi by si vyslúžili omnoho viacej úcty a rešpektu i vo vedení vtedajšieho štátu či zložiek štátneho aparátu, ale i bežných občanov. Mnohí si uvedomovali, že títo občania sa nechcú, odmietajú pripravovať na zabíjanie či vedenie vojny. Toto im do určitej miery zabezpečovalo v spoločnosti akýsi zvláštny obdiv a uznanie. Toto vedenie bezpečnostných zložiek štátu nepotrebovalo. To, že neslávili všeobecne prijímané Vianoce a iné dôležité sviatky nehralo pre rozhodovanie mocenských štruktúr štátu takmer žiadnu rolu. Naozajstným tŕňom v oku bola skutočnosť odmietania Základnej prezenčnej služby a otázka odmietania krvi a to i v prípade ohrozenia zdravia vlastných detí. Bol vypracovaný istý materiál, ktorí Svedkov označoval za reálnych nepriateľov štátu. Mne osobne sa zdali dôvody pre ich perzekúciu malicherné a takmer nepodstatné. Viac zločineckou sa mi v tej dobe zdala hnusná kolaborantská katolícka spoločnosť Pacem in terris, ktorá mala predstavovať v tej dobe reformovanú a plne kontrolovanú spoločnosť, ktorá združovala úplne všetkých kňazov, ktorí praktikovali verejne svoju službu. Jehovisti odmietali zobrať zbraň do ruky, za to boli väznení. Omnoho viac nebezpečnými sa mi zdali ti z Pacem in terris. Boli to hnusné čiernokabátnické kurvy s krivou papuľou, ktorí by zapredali aj vlastnú mater. Vážne ohrozovali celú spoločnosť svojim klamom a svojou pretvárkou a falšou. Koľkí ľudia sa pred útlakom tej doby utiekali ku svojim kňazom na svojich dedinách a farnostiach. Aj moja mamička im verila. A pritom všetci praktizujúci kňazi boli členmi Pacem in terris. So štátom kolaborujúca spoločnosť. Každému kňazovi navrhovali, písali a schvaľovali kázne štátny zamestnanci z ministerstva kultúry. Ak by do tejto bohom „neautorizovanej“ spoločnosti nevstúpili, nedostali by ku svojej činnosti štátny súhlas. Dnes tvrdia niečo iné. Vraj tam vôbec neboli. Ak boh jestvuje, čo silno nepredpokladám, je to riadny kus trkvasa ak používa takých zmrdov.

Je to presne tak ako s tými dnešnými veľkými demokratmi. Vykrikujú aká zločinecká bola naša doba. Nezabúdajte, že mala mimoriadne silnú podporu. Koho? Nás všetkých a keď bol niekto moc mladý, tak mala podporu jeho rodičov a dedov a všetkých členov z rodiny. 98.4% alebo 99,01%. Také boli účasti občanov pri každých voľbách. Tieto čísla sa nikdy necucali z prsta. Tak ako sa necucajú ani dnes. Boli reálne. A nezabúdajme, že v roku 1989 mala KSČ asi 2 000 000 členov a asi 150 000 čakateľov /kandidátov/. Takmer všetci sme podporovali tú dobu. V každej rodine bol minimálne jeden komunista. Chartistov a iných oponentov bolo do 2000. Všetci sme si hriali tú dobu na prsiach.

Na prenasledovaní Jehovových svedkov som mala i ja osobne istý podiel. Pred tým než som nastúpila na hrad, som spolupracovala s aparátom, ktorý sa aj metodicky podieľal na stíhaní Jehovových svedkov. Všeobecne to nemala byť len agenda Jehovových svedkov, ale nakoniec sa ukázalo, že našimi „klientmi“ sa stavali len obvinení Svedkovia Jehovu. Pred tým som v rámci získania praxe vypočúvala niektorých jehovistov a vypracovávala som i konkrétne podklady pre súdne konania. Bolo viac než nutné konať si slepo svoju prácu a držať sa vnútorných pokynov a zákonov. Aby človek prehlušil vo svojom vlastnom svedomí isté hlasy, ktoré sa parciálne ozývali. Bol rozdiel vypočúvať drsných a vypočítavých vrahov a na druhej strane mierumilovných a pokorných Svedkov. Vedela som, že z toho čoho boli obviňovaní, sú možno nevinní. Nevedela som to však úplne jasne. Všeobecná klíma ma zviedla. Aj keď sa za socializmu nesmelo v súdnictve používať slovo „súdruh“, konali páni sudcovia tak ako konali. Okrem otázky neprijímania krvi, Svedkovia nevykonali nič spoločensky nebezpečného. Vinili sme ich a súdili a následne zavierali hlavne preto, že sa odmietali učiť zabíjať ľudí. Taká je pravda.

Úlohou štátu bolo spoločenstvo Jehovových svedkov eliminovať a rozpustiť. Boli do ich radov nasadení agenti, ktorí mali spoločenstvo zvnútra rozkladať. Je pravdou že na vysoké posty tohto náboženského spoločenstva sa postupne dostalo niekoľko agentov štátnej bezpečnosti, ktorí boli mimoriadne efektívni vzhľadom k svojim povereniam. Zdalo sa, že Jehovovi svedkovia o tom nevedeli. Nakoniec sa ukázalo, že nielen že o tom nevedeli, ukázalo sa že je im to úplne, ale úplne jedno. Pokladali problém infikovaných ovečiek za vec medzi „jednotlivcom a bohom“ Nikdy sa nepodarilo toto podivné spoločenstvo, čo i len nalomiť. Mladí chlapci z ich radov boli väznení za svoj prísne neutrálny postoj k vojne. Avšak ich spoločenstvo odolávalo a dostávali sa k nám informácie, že i pracovníci štátnej bezpečnosti či „vnútra“ zúfali, vraveli že Svedkovia sú nezničiteľní. Čo bolo naozaj zúfalé bola tá skutočnosť, že zadávané prieskumy ukazovali, že ich počet neustále a neohrozene rastie. Za žiadnych okolností sa ich nedarilo dostať pod kontrolu. Ak sa pracovníci bezpečnosti dostali k nejakej tlačiarni na tlačenie náboženskej literatúry, za niekoľko dni svoju vnútrovydavateľskú činnosť v plnej miere obnovili.

Ako som uviedla, boli za odmietanie vojenskej služby väznení a rovnako i za to, že sa zhromažďovali v súkromných bytoch, kde viedli svoje náboženské rituály, hlavne krsty a utajované biblistické zhromaždenia. Stačilo i to, že sa odkrylo, že je niekto Jehovovým svedkom, aby bol ihneď predvedený. Dovoz a vlastnenie literatúry s ich textami boli dôvodom pred postavenie pred súd. V odkrývaní ich zhromaždísk vo veľkom pomáhala aj samotná verejnosť. V osemdesiatych rokoch sa už nepredpokladalo, žeby Jehovovi svedkovia boli dajakí špióni západných krajín, ktorí tu vykonávajú nejakú výzvednú činnosť. Tomu sa verilo v päťdesiatych rokoch. Pravdu povediac toto sa plne nepredpokladalo nikdy. Avšak štát mal neustálu potrebu ich i naďalej obmedzovať a kontrolovať ich činnosť aj v relatívne mäkšej dobe osemdesiatych rokov. O oficiálnom povolení ich náboženskej činnosti nemohlo byť ani reč, i keď sa o to myslím že v roku 1987 jej predstavitelia snažili. Žiadosť o rozhovory v tomto smere prišla z ich ústredia, z amerického Brooklynu.

Aj k nám na hrad prišli žiadosti niektorých uväznených Jehovových svedkov o milosť, ktoré boli adresované prezidentovi Husákovi. Prípadná prezidentská milosť sa mala týkať skrátenia alebo odpustenia väzenia. Bola to záležitosť trestu, nie samotnej viny. Husák pozorne skúmal aj tieto žiadosti. Bral úlohu udeľovania milosti mimoriadne vážne. Ak mu neboli niektoré okolnosti jasné, vyžiadal si k ním z „vnútra“ alebo „spravodlivosti“ doplňujúce informácie. Je pozoruhodné, že vo výnimočných prípadoch trval Dr. Husák aj na osobnom stretnutí so žiadateľmi o milosť. A naozaj sa s niektorými aj stretol. O jednom prípade viem, kedy sa stretol i so žiadateľom o milosť, ktorý bol Jehovovým svedkom, toho právoplatne odsúdili na tri roky nepodmienečne. Bol to odopierač vojenskej prezenčnej služby. Mladučký vystrašený chalan. To by nebolo pre Dr. Husáka až tak zaujímavé. Prijal ho aj preto, že chlapec odopierač sa staral o ťažko chorú invalidnú matku, s ktorou žil úplne sám. Keď sa Husák stretol s týmto mladým Jehovovým svedkom a spýtal sa ho, prečo nechce nastúpiť na vojnu, chlapec začal rozprávať o bohu. Dovolil si od Dr. Husáka, či by mohol použiť k svojmu vysvetlenie bibliu. Dr. Husák súhlasil. Hovoril o tom, že kresťan by nemal hovoriť o láske iným, ak sám berie do rúk zbraň. Sama vám neposkytnem súradnice textov v biblii, ktoré mladík použil, pretože ich jednoducho nepoznám, proste sa v biblii neorientujem. Rozprával nám príbeh, hovoril o apoštolovi, ktorý mal sám trestný problém a ten sa taktiež dovolával intervencie u vrchnosti tej doby, dokonca sa jej dovolával u samotného rímskeho cisára. Mladučký Jehovov svedok  povedal, že toto je i precedens pre súčasných jehovistov, že i takýmto spôsobom môžu postupovať pri narovnávaní svojich práv. Milí čitatelia, ak niekto poznáte túto pasáž z biblie, napíšte mi prosím kde tento príbeh nájdem. Rada by som si po rokoch toto pripomenula. Som ochotná si aj kúpiť bibliu. I keď sa vraví že Jehovovi svedkovia používajú inú bibliu, upravenú. Chlapec sa za celú dobu ani len nezmienil o svojej ťažko chorej matke. Dr. Husák chlapca omilostil. Potom čo  prezident Husák chlapcovi oznámil, že mu udeľuje milosť ma doslova uzemnil. Spravil niečo nevídaného. Než chlapec opustil pracovňu hlavy štátu, sa Husák postavil a podal mladíkovi ruku. Inštinktívne som vykročila smerom k dvojici. Policajti vo dverách siahli za pás. Prezident Husák poprial mladíkovi všetko dobré. Podal ruku nepriateľovi štátu a rozvracačovi socialistického zriadenia. Jednému z najväčších ideologických nepriateľov štátu. Toto som nevidela ani u omnoho dôležitejších ľudí, ktorých štátnik prijímal.

Môj príbeh by nebol celý, ak by som nespomenula jednu skutočnosť. Pred dvadsiatimi rokmi som začala krvácať zospodu. Lekárom sa krvácanie nedarilo zastaviť. Ak by som bola vtedy Jehovova svedkyňa, bola by som už dnes mŕtva.

vaša anka

P.S. Prajem Vám nádherné Vianoce.