anka

A sme si kvit

Nemám rada modrú farbu. A hnedú z duše nenávidím. A nenávidím slabosť z ktorej potom vyvstávajú intrigy, lebo len slaboši intrigujú. A hlúposť nado všetko. A ešte manipuláciu. Som za priamosť, povedať čo mi vadí a nie baliť všetko do asertivity a servítok. Takému nerozumiem. Na mňa treba priamo, inak ničomu nerozumiem. Som vtedy debilná. Počuj Anča to a to sa mi nepáči. Pre mňa platí jedna a jedna sú dve. Belasá farba mi nevadí. Je ľahučká, akoby ju práve zniesli anjeli z nebies. Tu môžem. Dajte vedľa seba modrú s hnedou a uvidíte. A nemám rada „K“ v názvoch všetkých politických strán, je mi z toho zle. To máte, milí moji, za všetky tie nadávky, ktoré ste mi zniesli na moju starú hlavu. Za všetky tie sprostane, barbarov a zločincov, ktorými ste ma v diskusii počastovali. A že vraj už nedokážem dobehnúť. By si sa čudovala, keby som ťa otiahla čogaňov. Ty by si mala problém dobehnúť, krásavica. Tak a teraz sme si úplne kvit. Tabula rasa.

Kam sa podela priamosť

Ľúbim prostých a jednoduchých ľudí, čistých ako ranné prebudenie, spontánnych a priamych. Je osviežujúce poznať takých. Neviem koľko ešte takých je, ale vždy, keď takého stretnem osviežuje ma svojou prostotou a svojim fresh duchom. Cítim ako sa mi do mojich starých žíl vlieva životodarná sila, stanem sa nesmrteľnou, ak sa budem obklopovať len takými. Akoby dnes v húfoch umierali. Takýma sa nechám pokojne vyučovať a môžu ma i karhať a poúčať, koľko chcú. Iní nie.

Ľavica je realita

Ľavicové vnímanie sveta na Slovensku, na našom krásnom Slovensku, chválabohu nevymrelo. Stále žije. Je realitou dneška. Veľmi sa z toho teším. Žije napriek cielenej a sústavnej genocíde revolučných myšlienok a to po dlhú dobu, zo strany takzvaných demokratov. Neuvedomujú si, že drobná zelená rastlinka sa prekľuje na svet i cez ten dusiaci, ťažký modro-hnedý asfalt. Vždy sa nakoniec prekľuje ku svetlu.

Marta Kubišová

Poďme ešte k minulajšej téme, milí moji. Vyvstali nejaké otázky, ku ktorým sa chcem, potrebujem vrátiť. Hovorili sme o správaní niektorých kultúrnych pracovníkoch v režime v Československu. Iste, že nie všetci sa správali ako hyeny. Ako zbabelci a a vlezdoprdelky. I keď musím povedať, že drvivá väčšina boli práve takí. Umelci však neboli iní, ako zvyšok národa. Nepochádzali predsa z inej civilizácie, boli proste naši. Boli ľudskej a človečenskej podstaty. Naša zbabelosť a ustráchanosť je povestná. Sami chceme byť dobrovoľne podrobení a priam sa hrnieme niekomu slúžiť a ohnúť pred ním chrbát. My tu v strednej Európe sme proste takí.

Aj do diskusie aj na môj email smerovali otázky o pani Kubišovej a bolo ich dosť. Týkali sa samozrejme jej zákazu činnosti. Nemám prístup a ani som nemala do zoznamov zakázaných umelcov a ak mám pravdu povedať, neviem či nejaké takéto zoznamy vôbec jestvovali. Môžeme sa len domnievať, ako to s pani Kubišovou bolo. Nie sme však úplne bez informácii, aby sme dokázali, ako tak rekonštruovať, čo sa vtedy stalo. Máme na to právo, pretože pani Kubišová sa v tejto veci nikdy riadne a jasne, hlavne uspokojujúco nevyjadrila. Poďme premietať, hlavne si celú vec nejako najskôr definovať.

Čo mohlo našim súdruhom na pani Kubišovej vadiť. Jej hlavným previnením mohlo byť zaradenie iste pesničky do svojho repertoára. Ide o pieseň „Modlitba pro Martu.“. Podľa môjho názoru šlo o veľmi kvalitnú pieseň, akýsi protest-song, ktorý v ten nebezpečnej dobe leta roku 1968 podstatne dotváral atmosféru tej doby. Ďalším „politickým prehreškom“ mohla byť „situácia s Alexandrom Dubčekom,  Zúčastnila sa na nej spolu s Ivou Janžúrovou, už vtedy známou herečkou. Prosím aby ste si na linkovanom videu nevšímali ten titulok o „Písni pre Rudolfa III“ To sa takto koncom šesťdesiatych rokoch v televízii motivovali diváci pred televíznymi obrazovkami. Proste im premietli niečo potešujúce, než sa mohli pozrieť konečne na svoj film. Tak je to predsa aj dnes. Dnes nám  premietnu niečo o „deláni pěkných psích hovínek“ alebo o gutalaxe. Ale vráťme sa k veci. Druhým nepriateľským počinom pani Kubišovej mohla byť práve táto uvítacia „pecka“  Tieto dva počiny mohli mať za následok katastrofálny a priam osudový koniec kariéry pani Marty Kubišovej.

Vždy som k hodnoteniu tejto kauzy pristupovala s nedôverou a pochybnosťami. Aj keď piesne pani Kubišovej (tie zo 60. th) doslova milujem. Napriek tomu som ju nikdy nevnímala ako obeť komunizmu. Pokúsim sa to vysvetliť prečo.

Pani Marta mala slušne nakročené na sólovú dráhu speváčky. Funguje takto niekoľko veľmi úspešných rokov. V novembri 1968 vzniká hudobné zoskupenie Golden Kids, ktoré tvorili pán Václav Neckář, Helena Vondráčková a pani Marta Kubišová. V tej dobe sa to vedelo, len to pripomeniem. Medzi pani Helenou Vondráčkovou a pani Kubišovou vznikli veľmi silné nedorozumenia a rozpory, ktoré sa nakoniec ukázali, ako neprekonateľné. Golden Kids sa napokon rozpadli. Samozrejme že šlo o finančné nezhody, ktoré vznikli ohľadom delenia honorárov medzi jednotlivých sólistov. Sčasti bol predmetom sporov aj repertoár. Takže Marta Kubišová v roku 1969 zo skupiny Golden Kids, sklamaná odchádza. Zapovedala sa, že do šowbízu sa už nikdy viac nevráti. Kto by ju bral vážne, nik ju vtedy nebral vážne. Každý sa jej hnevlivému vyhláseniu smial. Onedlho si berie za manžela významného režiséra Jána Němca.  O rok neskôr 1970 vyhrala Marta Kubišová populárnu anketu „Zlatý slávik“. Televízne kamery pri prevzatí ceny už nie sú.

V januári roku 1970 sa koná posledný koncert Golden Kids. Mnohí tvrdia, že skupina dostala zákaz. Ak by bola v nemilosti celé kapela, odniesli by to v budúcnosti aj Vondráčková a Neckář. Pokračujme v našom rozklade. Nezabúdajme na skutočnosť, že členovia Golden Kids sa rozchádzajú v zlom a riadne rozhádaní. Neckář nakoniec podporí Vondráčkovú. Marta to nesie veľmi zle. Odchádza do ústrania. Za niekoľko mesiacov Marta porodí predčasne dieťa a to v ôsmom mesiaci tehotenstva. Dnes by asi nebolo problémom takéto dieťatko udržať pri živote. Vtedy však nie. Dieťa umiera a Marta takmer tiež. Prežíva klinickú smrť. Lekári sa boja, že Marta bude dementná, bola dlho bez kyslíka. Nakoniec ju preberú. Marta sa neorientuje. Nechce sa jej žiť. Je apatická a bez chuti k životu. Nasledujúcich niekoľko rokov je v intenzívnej psychiatrickej opatere. Opakovane, niekoľko krát do roka je Marta hospitalizovaná v psychiatrickej liečebni. Ešte v roku 1969 naspievala Marta Kubišová veľmi zvláštnu pesničku. Volala sa Ukolébavka pro nenarozene děti. Samozrejme Marta nemôže dva roky napred vedieť, že tento bolestný pocit vyjadrený v piesni sa bude tak zúfalo dotýkať aj jej.

Ak by aj bezpečnostné zložky Československa udelili zákaz na tak dlhú dobu, akú nečinnosť pani Kubišovej trvala, (doba zákazu sa neudávala) musela by pani Kubišová zavraždiť aspoň šiestich komunistov a  jedného ministra vlády. Spod zákazu sa dalo pritom ľahko vyviazať. Stačilo požiadať príslušný Krajský úrad o obnovenie činnosti a  spraviť znovu tzv. hudobné prehrávky. Nebolo to náročné ani pre tých, čo mali zvlášť citlivé svedomie. Nemuseli nič sľubovať. Zdá sa, že dlhodobá umelecká nečinnosť pani Marty Kubišovej bola jej osobnou voľbou.

A v spoločnosti sa zatiaľ vyvíjala akási legenda. Legenda o neohrozenom hrdinstve krehkej, zraniteľnej Marte Kubišovej. Ľudia si so zatajeným dychom prehrávali jej nesmrteľné pesničky a snívali svoj súkromný sen o slobode. A zatiaľ možno Marta ležala na zákrokovej miestnosti v pražských Bohniciach, na druhom poschodí hlavnej budovy liečebne a celá sa triasla. Keď jej elekrickými šokmi o sile niekoľko stoviek voltov, aplikovanými rovno do hlavy, lekári obnovovali priechodnosť mozgových synapsii v snahe zabrániť tak rozvoju Martiných silno zničujúcich depresii.

Záver

Iste ide o akúsi konštrukciu, ale vystavanú na základe prísnych faktov. Ako keď riešite doplňovačku, kde sú len čísla, kopec čísiel s pevnými bodmi a vy ich pospájate ceruzkou, od najmenšieho čísla až po to najvyššie. Objaví sa zrazu netušená kresba, ktorá všetko vyjasní a prezradí.