anka

I v tých najvyšších kruhoch sú ľudia túžiaci, ľúbiaci, dúfajúci, milujúci, rozchádzajúci a zoznamujúci a ja neviem akí ešte. Dr. Gustav Husák bol, podľa môjho názoru celkom fešný muž. Sedela som v kancelárii a uvažovala som nad tým, čo podniknem s dnešným večerom. Bola som len  niekoľko mesiacov po čudnom rozvode môjho krátkeho manželstva. Rozviedli nás v mojej i jeho neprítomnosti. Podrobnosti som tu už opísala v jednom z mojich článkov. Je tu stále umiestnený. Sedela som vo svojej pracovni a pretože som práve doasistovala pri jednej zo schôdzi krajských tajomníkov Strany, sedela som teraz za svojim pracovným stolom a popíjala jednu zo slabučkých káv, s kvapkou mlieka. Bez cukru. Netrepať, premiešať, ako vravel súdruh James Bond (Siedmy). Vošiel Gustáv Husák, potom, čo slabulinko zaklopal. Bolo to len také slabučké ťuky-ťuk. Preňho typické. Ak sa ozvalo energické a silné, bol to Štrougal. Ak také čudné nevyzreté škrabotanie a k tomu pomerne hlasne hmkanie, niekedy i fŕkanie, bol to Milouš  Jakeš. No a panebože, ak sa ozvalo, hrozitánske búchanie, akoby chcel niekto vyvaliť moje polstrované, vnútri kované, bezpečnostné dvere, tak to bol celkom určite Martin Dzúr, silový minister obrany. Ako som už vravela, tentokrát sa ozvalo, slušné jemne zaklopanie, chvíľka mierneho zaváhania a potom vstúpil. Dr. Husák. Videla som hneď, že s ním nie je niečo v poriadku. Voľáky bol, zdalo sa mi, čudný. S prepáčením, akoby mal zarazené vetry. Celý sa nejako ošíval a zjavne bol neistý. Nevedela som prísť na to, čo mi chce povedať. Človek by mal byť vždy o krok vpredu.

„Anička, chcem sa vás na niečo spýtať?“ Začal. Pripadal mi, ako malý chalan, ktorý niečo vyviedol a teraz hľadá slová, ktorými by mi to všetko skydol na moju úbohú hlavu. Váhal, ako by mi všetko to pestvo, čo práve niekde povystrájal, vyrozprával. Galgan jeden.

„Áno, pán prezident…“ Vždy som ho oslovovala pán, nikdy nie súdruh. Ani na oficiálnych stretnutiach, či akciách. Podarilo sa nám takýmto nenásilným používaním tohto civilného oslovenia, presadiť istú výhradu vo všeobecných i protokolárnych zvyklostiach. Naraz až prirýchlo z neho vypadlo:

„Chcel by som vás, Anička, pozvať na večeru.“ Použil tu najholejšiu vetu, akú v tejto súvislosti bolo možné povedať. Kratšie by bolo už len to, ak by ma schytil za ruku a zavelil, „Anča, poď.“ Nakoniec i po vojenskej línii bol môj najvyšší veliteľ. Bola som a dones som pomerne rozhodná. Tento krát mi však vyrazil dych. V jednej chvíli som bola postavená pred, takmer neriešiteľný problém. Vlastne hneď pred niekoľko problémov. Musela som si zaraz a hneď uvedomiť, že Gustáv Husák je muž. To bolo pre mňa veľmi ťažké. Doteraz som na neho pozerala, ako na niekoho, kto je predstaviteľom systému, že on sám je Systém. Systém, ktorý treba opatrovať, zabezpečovať, obsluhovať, chrániť. Ako Česi vravia, opečovávať. Nič viac. V ďalšom slede vyvstávala otázka vysporiadania sa z jeho konkrétnym a nezameniteľným návrhom. Eticky, profesionálne a nakoniec i ľudsky.  Toto boli tie najpodstatnejšie, najdôležitejšie otázky. Potom boli také tie menej podstatné, ale predsa len do určitej miery závažné otázky a to, čo si oblečiem, aké šperky si na seba dám. Vlasy. Kde teraz zoženiem dobrého holiča. Potom, kam vlastne spolu pôjdeme a podobne. Zo začiatku ma ani len nenapadlo, žeby som jeho návrh nejakým spôsobom odmietla. Bola som z toho všetkého taká zmagorená, že som si ani nepripustila inú možnosť, než tu, že sa dnes navečeriam s najmocnejším mužom krajiny. Súkromne. Nie, žeby som s Dr. Gustávom Husákom, nikdy nestolovala. Nejeden krát som s ním popila čaj v jeho obľúbenej knižnici, alebo obedovala v hradnej jedálni, kde sem tam pán prezident zamieril. Ale toto bola iná vec. Malo isť, zrejme, tak som to posúdila, o súkromnú večeru. Mimo, teda nad rámec služobného času a nad rámec služobných povinnosti. Nad bežný rámec služieb, poskytovaných hlave štátu. Skoro som sa hanbila to pripustiť. Podľa všetkého malo zrejme ísť, panebože o randevous, schôdzku, danie si scuka, či jednoducho o rande.

„A kam pôjdeme?“ Opýtala som sa. Rýchlo som, pre istotu, dodala:

„…pán prezident?“

„Anička, o ôsmej po vás príde môj šofér. Vyzdvihne vás. V hotely Praha nás čakajú o pol deviatej v súkromnom  salóniku.“ Zdalo sa mi, že sa mu vrátila späť jeho rozhodnosť. Príjemne vedieť, pomyslela som si. Keď odchádzal z mojej kancelárie, otočil sa vo dverách a ešte povedal:

„A šoféra a celú večeru neúčtujte, prosím, z verejných zdrojov, ale vykážte to, ako moju súkromnú záležitosť.“ Musela som sa tváriť čudne, lebo sa nakoniec pousmial a odišiel.

Ani neviem, ako som to celé stihla. Kúpeľ, holiča, šaty a všetko. V dohodnutý čas som bola nachystaná. Šofér prišiel tri minúty po ôsmej. Hneď, ako som vošla do vestibulu hotela, vyšiel mi v ústrety riaditeľ hotela a zaviedol ma do malého salónika na poschodí. Keď som vstúpila  do dverí malého reprezentatívneho salóniku, ponáhľal mi v ústrety Dr. Husák. Mal na sebe tmavý, dobre vystrihnutý oblek.

„Ste nádherná.“ Povedal. Takmer som odpadla, keď som ho začula. Takéhoto som ho nepoznala. Riaditeľ sa smerom k nám mierne uklonil a odišiel. Dr. Husák mi odsunul stoličku. Položila som si kabelku na stôl a sadla si. Prezident prešiel okolo nášho stola a sadol si naproti.

„Anička, som veľmi rád, že ste došli.“

„Som tu rada, pán prezident.“ Sklopila som koketne zrak. V tej chvíli vstúpili do miestnosti niekoľkí čašníci a začali nosiť na stôl. Pri polievke sa opäť prezident ozval.

„Viete, Anka, pozval som vás sem… chcem vás…“ Spôsobne som si naberala polievku na veľkú lyžicu, kontrolovala som každý svoj pohyb a čo najopatrnejšie som si ju niesla k ústam. Prezident pokračoval.

„Mali sme v poslednej dobe na hrade nejaké akcie s medzinárodným obsahom. A objavila sa tam istá žena…“ Vo vzduchu som sa zasekla so svojou spôsobnou lyžicou a zostala som čumieť na prezidenta republiky. Nedbal na mňa a pokračoval ďalej.

„Na niektorých akciách sa objavila istá žena z francúzskeho veľvyslanectva. Neviem nič, len to, že sa menuje Cosette. Myslím, že je tam na diplomatickej stáži, alebo niečo také. Kratučko som s ňou hovoril.“ Lyžička aj s rukou mi padla na stôl.

„Ta polievka je veľmi dobrá.“ Povedal prezident.

„Chýba jej korenie.“ Precedila som cez zuby.

„Korenie?“ Opýtal sa môj dôležitý spoločník, postavil sa k servisnému stolíku a podal mi koreničku. Vzala som ju a dôraznými pohybmi som si začala dochucovať polievku. Znechutená som sa pri tom pozerala do tváre Gustáva Husáka. Ten na nič nedbal. Otočil sa odo mňa, povytiahol si nohavice a usadil sa spokojne oproti mne. Položila som koreničku na stôl.

„A ako vám môžem pomôcť, pán prezident.“ Dostavala som sa naspäť do svojej role. Každý si predsa musí uvedomovať jasne svoju úlohu v živote. Profesionalita začala kraľovať nad mojou ženskosťou, azda i intimitou.

„Viete, myslel som, Anička, či by ste sa nemohli trochu o nej poinformovať. Nič oficiálne, skôr tak…“

„Ako?“

„Tak žensky. Páči sa mi. Je veľmi príjemná, zaujala ma. A je veľmi múdra. Viete má v sebe niečo…“

V tej chvíli sa vo mne niečo preplo. Zrazu som si uvedomila, že ho chápem. V tej chvíli mi došli isté veci. O tragickej osamelosti mocných. Na druhý týždeň som pani Cosette zavolala a na rovinu som jej povedala, že sa s ňou túži stretnúť prezident Československej socialistickej republiky, Dr. Gustáv Husák. Súkromne. Cosette odpovedala „No dobre“.

licenčne neviazané