anka

Gustáv Husák mal mimoriadne silnú vôľu, pevnú, ako ten najcennejší kameň. Toľko elektrizujúcej vôle, že ste na neho mohli pripojiť celé mesto a ono by sa rozsvietilo a navyše by sa trblietalo, ako dáky popletený vianočný stromček. Toľko sily a odhodlania mal v sebe Gustáv Husák. Možno mal v nebesiach niekoho známeho, nejaké sudičky, čo mu náruživo držali palce, bol takto dobre vyzbrojený, toľko silou a odhodlaním, možno aj preto,  aby všetky tie príkoria, čo mal v budúcnosti zažiť, aj naozaj dôstojne prežil. Bol vybavený na omnoho väčšie strádania, aké nakoniec sám musel prežiť. Ten zvyšok, ten rozdiel využil vo svoj prospech, aby sa ešte viac zocelil a ešte intenzívnejšie a kvalitnejšie pripravil, na to čo raz naozaj príde. Svoj život naozaj prežil tak intenzívne, že ho mohli pokojne prežiť hneď niekoľkí ľudia naraz.

Ľudia v Česku vnímali povojnový slovenský zbor povereníkov na Slovensku ako pokračovanie hanebného vojnového klerikálneho Tisovho režimu. Praha bola nespokojná s tým, čo sa dialo na Slovensku. Navyše na Slovensku vyhrala voľby po vojne Demokratická strana, ktorá dostala až dve tretiny hlasov, na rozdiel od Českých krajín kde vyhrala Gottwaldova KSČ. Praha svojou predĺženou rukou, ktorou bol Gustav Husák ako šéf povereníkov odvolala všetkých nekomunistických povereníkov, kvázi ministrov slovenskej vlády a nariadila podriadenosť povereníkov pod toho ktorého ministra v Čechách. To bol takpovediac taký malý predúnorový prevrat. Až 4 dni po tom prijíma Gottwald demisiu ministrov v Čechách. 6. februára 1951, ráno Gustáva Husáka zatkli v kancelárii ústredného tajomníka KSS na rozkaz ministra bezpečnosti. Traja muži s revolvermi mierili na neho. Dali mu na ruká putá a zaviazali mu oči a po 22 rokoch práce pre Komunistickú stranu, ho odviedli na neznáme miesto, neznámo kam. Gottwald raz povedal. „Nechcel by som mať Husáka v zádech.“, takto sa Gottwald vyjadril. Neskôr aj Novotný varoval. „Veď počkajte, čo sa z neho vykľuje, to ešte uvidíte!“

Dr. Husák  mi zazvonil na vnútornú linku. Okamžite som to dvihla, jeho linka bola asociovaná zo zeleným blikajúcim svetielkom. Vždy tak trochu vo mne hrklo, keď sa rozsvietilo. Priložila som si slúchadlo k uchu. „Pôjdeme na obed?“ Opýtal sa Dr. Husák. Nie nebol to žiadny namlouvací romantický rituál. Znamenalo to, že dnes sa prezident republiky nenaje vo svojich súkromných pre verejnosť a dokonca i pre mnohých zamestnancov neprístupných priestoroch. „Samozrejme, veľmi rada budem s vami obedovať, pán prezident.“ Nikdy som neoslovovala hlavu štátu oslovením súdruh, bol to vždy pán prezident. I keď on ma často oslovoval tým svojim „soudružko“. Nebol to z mojej strany nijaký skrytý protest. Ak som niekoho oslovila „pán“ chcela som mu takto zložiť väčšiu porciu úcty, ako keby som ho oslovila iba bežným „súdruh“. Nakoniec i Biľaka som oslovovala „súdruh“ a to som si predsa len prezidenta republiky vážila o niečo viac, ako súdruha Biľaka. Zošli sme do zamestnaneckej jedálne hradu. Neviem na čo to bolo osobne naviazané, keď sa Husák rozhodol obedovať zo dva tri krát za rok, v zamestnaneckej jedálni hradu. Bolo to proste exkluzívne. Nikdy som neprišla na to v akej súvislosti mu vystala takáto potreba strenúť sa so zamestnancami hradu, s ľuďmi ktorí mu bezprostredne slúžili. Boli to záhradníci, veľa záhradníkov, zamestnanci stavebnej správy hradu, archivári, zamestnanci iných odborov, ktoré súviseli z udržiavaním celého hradu, výskumníci, rôzni stážisti, novinári, hradná stráž, bezpečnostní pracovníci a mnohí iní. Nikdy tieto jeho riedko občasné návštevy jedálne neboli pripravované, ani prakticky nemohli byť, rovnako sa vedelo, že prezident republiky dostáva vo svojej súkromnej časti hradu, inú stravu, než ktorá sa podávala nám v jedálni hradu. Vošli sme do jedálne. Všetky zraky vo vnútri sa na nás upäto zahľadeli. Takmer všetci vstali. Niektorí svojho vládcu videli po prvý krát v živote. Husák im milo pokynul, aby sa posadili. Sadli sme si k voľnému stolu. Naproti seba. Dr. Husákovi chutilo. Ako hlavný chod sme si na táckach ku stolu doniesli ryžu a nejaké mäso na šťave. Husák sa s chuťou pustil do jedla. Potom sa náhle zháčil a oddelil na kraj taniera malú hŕstku ryže. Toto som dostával v krimináli, na začiatku keď som sa musel počas troch týždňov podriadiť výsluchom a mučeniu. Len toľkoto ryže a zaliata bola troškou nejakej biednej omáčky. To mi dali na celý deň. Iní väzni mali stravu tri krát za deň, ale mňa chceli nejako zvlášť zlomiť. Bol som pre nich dôležitý. Asi už mal po chuti, zvyšok jedla nedojedol. „Často na to myslíte?“ Spýtala som sa. „Každý deň.“ Odpovedal Dr. Husák.

Od leta 1949 zbierali jeho najbližší spolupracovníci materiáli proti Husákovi a predkladali ich Klementovi Gottvaldovi. Keď ho odvliekli tri týždne ho neskutočným spôsobom vypočúvali. A mučili. Vyšetrovateľ mu povedal. Tu ste mal rezervované miesto, ešte keď ste si myslel že ste kráľ na Slovensku. Namáčali mu hlavu do vlastných hovien, ako sa sám JUDr. Gustáv Husák, CSc vyjadril. Sám pokračuje v spomienkach: „Musel som cele hodiny stáť, nesmel som si sadnúť. V noci, každých 10 minút budíček a hlásenie, vyšetrovaný číslo to a to, vyšetrovanec jeden, všetko je v poriadku. 3 dni a noci som musel neustále stať, raz v mraze raz v horku. Pri minimálnej strave, bez sekundy odpočinku mi tak vyčerpalo celý organizmus, že mi prestávali fungovať zmysli. Nohy som mal opuchnuté, pomrznuté, srdce mi vynechávalo, mal som záchvaty mdloby. Vynechával mi zrak i sluch. Po prvý krát som v živote videl ako vzorce na koberci ožili a fantasticky sa pohybovali. Červené myšky liezli po stenách. Jazykom som nevedel hýbať. Sotva som vykoktal nejaké slovo. Prestával mi fungovať rozum, vôľa sa strácala. Narastala jediná živočíšna túžba, na chvíľu zavrieť oči, na chvíľu si ľahnúť. Tri týždne som strávil v tom stave hrúzy. Chorého, ubitého a s omrzlinami ma previezli späť do Ruzyne. Nohy opuchnuté a čierne od omrzlín, z tváre a rúk mi zliezala omrznutá koža. Dostával som srdečné záchvaty. Musel ma liečiť lekár.“ Navyše ho skoro denne bili samotní väzni, ktorí sa mu takto mstili za svoje osobné príkoria, ktorých vinu pripisovali „pánom“ z hora. „Začiatkom marce 1951, po prečítaní protokolu, som ihneď celú výpoveď odvolal, ako vynútenú lož.“ Uvádza Husák. Záver vyšetrovateľa, ktorý mal jeho prípad na starosti, mimo iné znel: „Robotnícku triedu nenávidí. Je rafinovaný a neurvaný. Ide o buržoázneho nacionalistu, ktorý nenávidí český národ.“ Napriek tomu, že Husák očakával šibenicu, toto hodnotenie vyšetrovateľa mu vynieslo nakoniec len doživotie. Je mimoriadne zaujímavé, že Husák veril, že tieto spoločensko politické deformácie, ktoré mimo iné spôsobili aj jeho osud, sú len detské choroby Strany, že budú postupne odstránené a rovnako bude očistené i jeho poškvrnené meno. Husák veril i naďalej v silu myšlienky na spravodlivý svet pod vedením Komunistickej strany Československa. Napriek všetkému Husák priznal, že z tohto celkového nespravodlivého stavu na neho padala beznádej a depresia. A to dokonca do takej miery, že pri niektorých momentoch, kedy sa ho zmocnili mimoriadne slabé myšlienky, chcel jednoducho hlavu strčiť do mašiny, na ktorej ako väzeň pracoval a takto všetko raz a navždy definitívne skončiť.

V máji roku 1960 Gustáva Husáka prepustili, po deviatich rokoch väznenia. Nie je to nejaký literárny obraz ale Gustáv Husák sa vrátil z väzenia ešte mocnejší, ako doň šiel. Bol pevne rozhodnutý svoj život pevne uchopiť a viesť ho podľa svojho najsvätejšieho vnútorného presvedčenia. Podľa svojho presvedčenia Komunistu a súdruha a človeka, ktorému to myslí naozaj politicky, ktorý sa nedá zdržiavať žabomyšími bojmi. Ctibor Filčík, milenec jeho prvej manželky Oľgy Lokvencovej a fenomenálny slovenský herec bol k Husákovi ohľaduplný a nikdy sa počas jeho pobytu vo väzení k Magde nenasťahoval, aj keď ta na neho naliehala. Pokladala vzťah so svojim manželom Gustávom za skončený a úplne vyhasnutý. Paradoxne však nemala v úmysle rozvádzať sa. Husák po návrate z basy, napriek vtedy všeobecným spoločenským zvyklostiam, predložil jednoznačnú požiadavku rozvodu.

Niekedy, keď už bol sám v zajatí plnej osamelosti svojho prezidentského úradu (po roku 1987) ma Dr. Gustáv Husák vytiahol do Kráľovskej záhrady. Tá bola vtedy  súčasťou jeho súkromného sídla na pražskom hrade, luxusný exteriér Kráľovskej záhrady bolo niečo nevídané. Súdruh Gustáv Husák sa mi zdôveril, že má čoraz väčšie problémy s pohybovou koordináciou a vystupovaním pri prehliadkach čestnej stráže, ktoré boli často spojené so štátnymi návštevami Československa. Povedal: „Viem, že mám jednať v tejto veci s inými, ako s vami, ale obrátil som sa napriek všetkému na vás, pretože Vám dôverujem.“ Sedeli sme na jednej z kamenných lavičiek a okolo nás bol vďaka hradným záhradníkom, ktorí boli vo svojom remesle doslova mágmi čara a krásy, prenádherný rozprávkový Eden, posiaty všakovakými kvetmi, okrasnými krami a jazierkami. Proste Raj. Požiadala som Dr. Husáka, aby mi dal krátky čas na zamyslenie. Pár sekúnd zavládlo medzi nami úplné ticho. Husák sedel na lavičke a pôsobil veľmi vystrašene, placho a ohrozene. Celý sa chvel stareckým trasom a ústa sa mu rovnako bezmocne triasli. Po chvíli som sa ozvala. Pán prezident, s týmto by nemal byť žiadny problém, jednoducho celú ceremóniu tančeku pri prehliadke stráže zjednodušíme, proste ju oklieštime a skrátime. Nechajte ma nech celú vec prejednám s kompetentnými a potom vám dám vedieť. A tak sa aj stalo. „Viete mám strach z jednej veci. Že raz dopadnem ako generál Svoboda, že mi prezidentské kreslo vytrhnú spod zadku. A ešte ma s ním na dôvažok ovalia.“ Položila som svoju ruku na jeho, tu mal položenú na stehne. Bola celá vetchá a atrofovaná, a triasla sa ako osika. Koža na nej bola o niekoľko čísel väčšia. Husák upriamil pohľad na malú vodnú fontánku pred sebou a so slzami v očiach povedal: „Ani neviete, ako strašne sa cítim.“

Ak sa Milouš Jakeš vyznačoval akousi láskavou a pomerne ústupčivou povahou, Vasiľ Biľak bol opačný extrém, bol podozrievavý a paranoidný a do všetkého sa starel, doslova sa nabúraval do problémov iných, neustále chcel disciplinárne riešiť svojich kolegov, bol to taký inter-personalný špiceľ. Človek by mal pocit, akoby problémy vyhľadával. Nemal múdrosť politika, ktorý vyčkáva a dáva priestor času, ktorý veci necháva uzrieť, pred svojou vlastnou dôležitosťou. Vždy mal pocit, že ho chcú ľudia nachytať. Bol sociálne zručný, proste vedel ako sa vo vzťahoch pohybovať, aby mohol so situácie nakoniec čerpať. Mal jednu zaujímavú črtu, vždy pri jednaniach hral úlohu nestranného, keď všetci vyhádzali svoje „tromfy“, nakoniec sám prekvapivo uderil. Hlúpy rozhodne nebol, ako sa o ňom všeobecne hovorilo. Bol hodne prefíkaný a rafinovaný. To čo mu ako politikovi vážne chýbalo, bola intelektualita a obyčajná mužská múdrosť a nadhľad nad vecou, ktorá často, zreje u starších, zrelých  mužov, ktorí v dokonalej sýtosti a plnosti už svojich prežitých dní spokojne a s rozvahou formulujú svoje postoje, v ktorých  hlavnou ingredienciou je práve vzácny a múdry čas, ktorý je pre vyzrávanie čohokoľvek, tak dôležitý. Toto však neplatí pre hlupákov. By si sa načakal, kým by niečo dozrelo.

Dr. Husák o Biľakovi nahlas hovoril ako o ťažko použiteľnom a neschopnom materiály, s ktorým sa nedá pracovať, ani s nim v ničom počítať. Celých dvadsať rokov ho Biľak sprevádzal ako dáka sprostá šedá eminencia, sedel mu neustále za zadkom, ako vždy prítomná tajomná ideologická entita. Bol naozajstnou prekážkou. Bol to Biľak, ktorý často hatal reformné zmeny vysokých predstaviteľov režimu. Biľakove prsty často dočiahli až do Moskvy, mal silnú pozíciu ktorú bolo nemožné prehliadať. Ľudsky a profesionálne zodpovedá za to, ako sa Strana vysporadúvala s krízou po sedemdesiatom roku. Bol naozajstnou prekážkou v procese uplatňovania reformných ekonomických zmien po roku 1985, ktoré sa snažil uplatniť Lubomír Štrougal ako predseda vlády, ktorý na každom plenárnom zasadaní Strany, horúčkovite poukazoval na potrebu zmien štandardov, ktoré sa všeobecne uplatňovali v ekonomike. Už koncom sedemdesiatych rokoch Štrougal poukazoval na škodlivosť direktívneho riadenia výroby. Argumentoval tým, že štát nie je a nikdy nemôže byť dobrým správcom majetku. Navrhoval do istej miery regulované súkromné vlastníctvo dovtedy verejných výrobných prostriedkov. Vedenie Strany takéto návrhy prudko odmietlo. Úsilie Dr. Husáka a Vasiľa Biľaka ako mocného muža straníckej politiky boli veľmi často v príkrom rozpore. Gustáv Husák neoficiálne počas celého obdobia svojho prezidentského pôsobenia nastoľoval otázku dočasného pobytu sovietskych vojsk. Nevystavoval sa nejakému zvláštnemu nebezpečenstvu. Od prezidenta republiky sa predsa očakávalo nastoľovanie takýchto vecí. Brežnev takéto rozhodnutie neustále odkladal. Od vedenia našej Strany Brežnev dostával pravidelné hlásenia, ktoré podstatne skresľovali skutočnosť o stave našej vnútornej bezpečnosti. Keď sa do vedenia Komunistov v Sovietskom zväze dostal Michail Gorbačov a zasadol aj na stoličku predsedu prezídia, čo sa rovnalo funkcii prezidenta, obrátil sa Gustáv Husák na neho oficiálne, kde v liste žiadal stiahnutie sovietskych vojsk z našej krajiny. Keď Michael Gorbačov navštívil Československo, Husák na neho naďalej opakovane naliehal a žiadal jeho stanovisko v tejto veci. Gorbačov sa nevyjadril žiadnym spôsobom. Takéto správanie je aj z bezpečnostného hľadiska ale aj z protokolárneho hľadiska absolútne nesprávne. Takéto niečo si nedovolil ani Brežnev, vždy aspoň zaujal aké-také stanovisko k požiadavke našich predstaviteľov, aj keď bolo nakoniec zamietavé. Pre takéto správanie, aké predvádzal Gorbačov sa vyhlasuje skoro vojna. Minimálne vážne ochladnutie vzťahov a stiahnutie veľvyslancov. Gorbačov mal plné ústa perestrójky a glásnosti, jeho slová sa však zásadne rozchádzali s činmi. To čo sa nakoniec v Sovietskom zväze stalo bolo nekontrolované a spontánne. O tom svedčia aj bezprostredné udalosti, ktoré vzápätí v Rusku nasledovali, aj týkajúce sa jeho násilného odstavenia od kormidla moci Jeľcinom. Dnes Gorbačova oslavuje celý svet, ako veľkého záchrancu a štátnika. Nie je, ani nikdy nebol. Ani jedno, ani druhé.

Vôbec netuším, či mal Vasiľ Biľak nejakých priateľov, určite viem, že mal politických spojencov a mnoho, nespočetne veľa oponentov. Aj v samotnej Strane. I keď toto nie je tak smerodajné, ako by sa na prvý pohľad predpokladalo, mocní nikdy nemajú priateľov, preto to možno tak ďaleko nakoniec dotiahnu, nikto ich nerozptyľuje a nikto ich neťahá za nohu. Priateľstvá sú len akýmsi temným a neužitočným súžením v tele, sú naozajstnou a reálnou prekážkou a sú len na máločo dobré. Osamelosť velikánom svedčí, akoby ich v plnosti dotvárala a prehlbuje, často sa ňou venčia, ako vzácnym vavrínovým vencom, je to istý závdavok na úspech, pretože samota je viac duchovná, je viac v spojení s vnútorným duchom, a je priama a čistá a je nebývalo úprimná. Je ako omáčkou pod vzácne jedlo, jej základom. Osamelosť často kopuluje s genialitou, pretože sa kúpe v samote vlastných snov a intímnych obsedantných úvah. Je to akoby sa na takýchto ľudí, často už pri narodení zvalil strop samoty a tichého zúfalstva v osamení, a ešte k tomu beznádej a svetobôľ a nakoniec Sláva, ktorá ich znenazdajky objaví. Mocní sú často zúfalo sami.

Vasiľ Biľak bol ten bodrý ujo, čo potľapkal traktoristku po zadku a hneď sa jej spýtal na jej politický postoj, aby jej vzápätí druhou rukou strelil zaucho. To bol jeho arzenál komunikačných prostriedkov, akoby sa vám zrazu vterigal do miestnosti bez akéhokoľvek upozornenia. Akoby sa vám niekto za hrozného rachotu vrútil cez presklenú strechu rovno na váš gauč do obývacej izby. Je to ako tykanie starej žene na blogu. Bola ho vždy plná miestnosť. Biľak nemal rád neistotu, pretože tá dáva mnoho otázok a bál sa že na ne nebude vedieť odpovedať. Mal rád veci jednoducho prestreté. Tak alebo tak.

Biľak mal zvláštne postavenie medzi komunistickými politikmi, jeho kolegovia sa ho báli a málokto vedel, čo môže od neho očakávať. I keď sa nikdy nedostal až na samotný vrchol politiky, považovaný je a vždy bol za mimoriadne významného hráča. Bol prívržencom ortodoxného, konzervatívneho krídla na vtedajšej politickej mape Československa a jej Komunistickej strany, ktorá bola plne kontrolovaná súdruhmi zo Sovietskeho zväzu. Bol považovaný za naozajstného ideológa. Jeho „svetonázor“ však nikdy nebol takpovediac zakalený, potvrdený naozajstným životným strádaním, ako to bolo v prípade Husáka či Svodobu. Dá sa povedať, že sa tak trochu na toto neoficiálne prizeralo. Zakalenosť tohto druhu sa vyžadovala. Bol to len papierový káder, ktorý nepožíval príliš veľkú súdružskú autoritu všeobecne. Podľa takéhoto posudzovania sa prizeralo aj v prípade zaradenia a postupu takéhoto kádru. Komunizmus bol predsa revolučný zápas. Aj preto nikdy Biľak nebol potvrdený do skutočných vysokých oficiálnych mocenských štruktúr. Aj obyčajné krčmové vzťahy, také sa nemusia odohrávať len v krčme, obyčajné vzťahy a priateľstvá, mali naozajstný politický význam. Možno väčší ako tie oficiálne postoje. Všeobecne bol Vasiľ Biľak ostatnými súdruhmi pokladaný len za akéhosi popleteného papierového komunistu. Svoje postavenie si vyzdobil v roku 1968, jeho snahy o politickú alternatívu, robotnícko roľníckej vlády, naháňala strach aj politicky významným kolegom a súdruhom, mu veru body navyše nepriniesla. I keď s ním niektorí politicky súhlasili. Súkromne si však málokto klame, sám pred sebou to nemá význam, načo by si niekto niečo navrával? Výsledkom jeho pôsobenia nakoniec bolo to, že Biľak bol počas celej svojej kariéry zúfalo sám.

Husák a Biľak sa dostali medzi politikov, ktorí museli do Sovietskeho zväzu v roku 1968 len pár dní po vstupu vojsk do Československa, na jednania do Kremľu akosi nadpočetne a neplánovane. Hovorím o násilne diktovaných jednaniach v Kremli. Husák sa vraj sám prihlásil, že bude na schôdzke zastupovať záujmy vlády Slovenska. Biľakova prítomnosť bola vyžadovaná samými Sovietmi. Delegácia letiaca do Moskvy sa pre Gustáva Husáka zastavovala v Bratislave, aby ho tam naložili do lietadla. Bolo dôležité, že v delegácii, ktorá mala konsolidovať pomery v Československu po auguste 1968 bol aj prezident republiky generál Svoboda. Pravdepodobne by všetko bez jeho mocnej autority vyzeralo ináč. Delegácia bola očakávaná 23. augusta 1969. Pravica sa mýlila ak si myslela, že Brežnev bude niekedy vyjednávať s Dubčekom, Smrkovským alebo s niekým z reformistov. Ti dokonca ani neboli ubytovaní v Kremli, ako Brežnevovi „blízki“ súdruhovia. Línia už bola udaná. Niekde tu sa ministerka Sedlákova opýtala Vasiľa Biľaka, či je naozaj zradca a či pozval spojenecké vojska do Československa. Biľak neodpovedal priamo na jej otázku, len sa ministerky opýtal tou svojou vygajdanou rozťahanou papuľou, niečo v tom zmysle, či vie definovať slovné spojenie „zradca najlepšieho priateľa“. Dubček sa tu choval, ako blázon. Simuloval horúčkovité ochorenie, mysliac si tak, že si nejako vylepší svoju pozíciu pre vyjednávanie so Sovietmi. To vzbudilo dojem v Československu, ktoré bolo takmer bez svojich vládcov, že s Dubčekom bolo v Moskve nejako zle nakladané. Nikto mu v Moskve ani vlások na hlave neskrivil. Kladiem za obrovskú vinu a politickú chybu, súdruhovi Dubčekovi, že tieto pochyby nijako verejne po návrate do Československa nerozptyľoval. Vďaka „chorobe“ Alexandra Dubčeka zmenil Brežnev svoj názor  o ubytovaní reformistov a nechal Dubčeka ubytovať v Kremli, nemysliac tak na svoje prvé slová o prípadnom „zneuctení“ slávneho Kremľa.  To čo vyrazilo dych celej delegácii, ktorá priletela do Moskvy, bola skutočnosť akým spôsobom ich Moskovčania privítali. Biľak vo svojej knihe pamätí spomína: Na letištní ploše stála čestná jednotka složená z několika druhů vojsk, včetně námořní pěchoty. Desetitisíce Moskvanů s československými a sovětskými vlaječkami a snad celé politbyro ÚV KSSS. Hrály se hymny a byly vypáleny 24 dělostřelecké salvy.

Bez ohľadu na to čo sa v Prahe odohrávalo, vítali Moskovčania generála a prezidenta Československa Ludvíka Svobodu, ako priateľa a to aj vtedy, keď bol v minulosti zbavený všetkých funkcii a robil iba účtovníka v JRD. Naša delegácia verila v úspešnosť moskovských rokovaní.

V predzáhradke som čosi kutrala v zemi, keď pred našim domom zastali chlapci, kopajúci si do lopty. Jeden z chlapcov, taký malý tučniačik, mohol mať tak deväť rokov, pristúpil k nízkemu plotu a opýtal sa ma: „Teta, vy ste komunistka?“ „No dúfam, že áno.“ Odpovedala som s úsmevom a istou opatrnosťou, obavou, čo z toho chlapca ešte vylezie. „Viete, môj otec hovorí že ste riadna to …“ ošíval sa chlapec. Jeho kamarát do neho štuchol a povedal „Kurva“. Všetci chalani sa rehotali. Usmiala som sa. „Také škaredé ti o mne povedal?“ Opýtala som sa tučniačika. Jeho otca poznám,, taký nespratný živel, nikdy poriadne nepracoval a stále sa len povaľuje, celé dni presedí v krčme. Nemá ani na útratu, väčšinou tam sedí na sucho a čaká, že mu niekto zaplatí pol deci. Siahla som do domácej zástery a vybrala som cukríky, dala som každému chlapcovi po jednom. Tučný chlapček sa usmial a povedal. „Nebojte sa tetuška, ja poviem môjmu otcovi, že ste dobrá, poviem mu, že nie ste žiadna, to…“ „Kurva.“ Dopovedal opätovne jeho kamarát. „Tak to som naozaj rada.“ Uzavrela som našu spoločnú debatu. Deti sú tak úprimné, svoj vyhranený politický názor dokážu zmeniť okamžite.

RSDr. Vasiľ Biľak sa narodil 11. augusta 1917 v Krajnej Bystrej ako Vasiľ Gula, s prídomkom Biľak, tento si ponechal neskôr, ako svoje oficiálne priezvisko. Vyučil sa za krajčíra, do komunistickej strany vstúpil v roku 1945. Zdalo sa, že súdruh Biľak bol mimoriadne sociálne zručný, to mu nahrádzalo, jeho skutočné ndobudnuté vzdelanie. Proste vedel sa v tom pohybovať. Uměl to.

Dr. Husák o ňom raz povedal: „Veci sa prikrývali mojim menom. Bolo to tak pred 1968, ale aj po ňom. Pričinil sa o to hlavne Biľak. Mal mnoho tvári, ale vždy dokázal nasadiť takú, ktorú práve potreboval. Veľmi rafinovane a zákerne šiel za svojimi cieľmi.“ Rovnako osobne, takpovediac ľudsky (aj politik má dušu) Gustáv Husák neznášal Biľaka.

Prezident republiky usporadúval pri rôznych príležitostiach bankety, recepcie a spoločenské akcie v prospech rôznych spoločenstiev a skupín. Deň žien nebol výnimkou. Tomuto „mecheche“ predchádzalo slávnostné odmeňovanie zaslúžilých súdružiek, ktorým osobne prezident republiky ďakoval za ich významný spoločenský prínos. Gustáv Husák sa aspoň na krátko vždy objavil i na nasledovnej  slávnostnej recepcii. Aj keď to bolo len v menšine, objavovali sa na tejto recepcii pre ženy, aj ženy samé.. Asi sa nedalo spoliehať na to, že jednotliví súdruhovia na túto akciu v prospech Dňa žien zoberú aj svoje manželky. Gustáv Husák bol v takýchto prípadoch šarmantný a pozorný. Keď sa zvítal s prítomnými, takmer s každým osobne, vrhol sa k šunkovým rolkám naplnených chrenovou šľahačkou. Nahlas zakričal, toto milujem najviac. Čerta starého, nepotreboval ani trochu tieto kulinárske komédie. Najradšej mal prosté, veľmi prosté a jednoduché jedlo. Predsedníčka a krajčírka Marie Kabrhelová (čo sa to s tými krajčírmi deje, všetci na ÚV vyšívali) bola mierne pripitá a hlučná. A ako vždycky bola tragicky doobliekaná. Bol to jej obrovský deň, niečo v tomto zmysle neustále opakovala prítomným. Ženský zväz mal v osemdesiatych rokoch jeden milión členiek, ktorý veľmi úzko spolupracoval s KSČ. Neberiem a ani nemôžem brať do úvahy, výhrady súčasných žien proti minulému socialistickému režimu. Každá, ak nebola priamo v KSČ, bola v ženskom  zväze. Prosto jednotný názorový front. Takmer nik nestál bokom. Samozrejme že tu boli prítomné i najvyššie stranícke i vládne kádre. Biľak sa tu pretŕčal so svojou manželkou. Keď sa Husák predieral návštevníkmi  a objavil sa pri Biľakovi, otočil sa zrazu k švédskym stolom a začal sa z nich ponúkať, aby nemusel privítať Biľaka. Toto gesto – negesto si všimli i ostatní prítomní. Biľak sa po chvíli, keď už ostatní z neho sňali svoje súhlasné pohľady, otočil sa na podpätku a odkráčal so svojou manželkou zo sály preč.