anka

Všetkým Vám ďakujem za reakcie pod mojim posledným článkom, rovnako i na emaily.

Nenávisť a nepokoj, to je dnes komunikačná veličina. Všetko je o dostatku, či skôr nedostatku, podľa toho z akého ideologického pohľadu sa na to práve pozeráme. Úzkosť, beznádej a nedostatok, to je dnešná téma dňa. Nikto z nás nežije vo vzduchoprázdne, všetci máme svoje rodiny, svoj domov a vnímame veci bezprostredného okolia. Pretože sa nás bytostne dotýkajú. Veci, ktorých sa môžeme dotknúť, ovoniavať ich a ktoré nás obklopujú, nie sú žiadna filozofia, každý z nás ich jasne vnímame. Sú to tie obyčajné veci, bez ktorých by sme neprežili. Tie musíme mať. Jedlo, vodu, rodinu a priateľov. Knihu zásadne nepotrebujeme, ani ju nevyhľadávame, ak máme nedostatok základných vecí, ktoré nás udržujú. Po divadle ani nevzdychneme ak niekto z nás žije na ulici. Tu končia všetky idey aj sny. Ja pravicové zmýšľanie nemôžem prijať, ani sa nad jeho posolstvom nejako moc zamýšľať, pretože je v prvom rade zahľadené do seba, do svojich sebeckých potrieb. Chýba mi na nej pohľad za horizontom sebectva, pohľad vnímavý, súdržný a kooperujúci aj s potrebami druhých. Pravicovosť je človečenská spustnutosť toho najhrubšieho zrna, pretože nemá oči, len vlastné nenažraté brucho. Ja vnímam pravicovosť, ako nedostatok podnetov z okolia, výchovný a osobnostný defekt. Sme tu pre druhých, aby sme ich inšpirovali a mali radi. Človek nie je osamelý pešiak, je spoločenský tvor, ktorý dozrieva, keď udržuje spoločenské styky s druhými ľuďmi. Možno budete namietať, že náboženstvo je predsa plné ducha a plné odovzdania sa. Je však aj plné pózy a falše. Náboženskí predstavitelia nikdy ľudí nenadchýnali, len takých ako sú oni sami. Ostatní sa ich báli. Ak by mali dnes reálnu moc, ako ju mali v histórii, presvedčili by sme sa na vlastnej koži, ako chutí moc ich svätosti.

Pamätám sa na svoju matku, ako sa plná strachu a nesústredenia chystala na nedeľnú omšu. Ten posvätný deň pokoja bol u nás vždy plný strachu a tlaku. Matka potom, ako sa vrátila z kostola ani neobedovala, čo v nej bol ťažko definovateľný pocit. Keď ju nevystrašil farár, tak vzorné kresťanky určite. Bála sa posledných dní, nikdy sa neupokojila a prežívala stále strach, hlavne nad tým, čo je na druhej strane. Nikdy som sa nedostala v rozhovore s ňou za ten jej múr božieho problému. Mama nebola v strane a predsa dostala ako dojička na našom družstve vysoké vyznamenanie. Nikdy neagitovala, nelanárila nikoho a nikam, bola odmenená len za svoju prácu. So Stranou nemala nikdy nič spoločné. Niekoľko krát ju vyzvali, aby vstúpila do KSČ. Iba sa usmiala a povedala: „Ďakujem, ale ja nie som pre vašu stranu dosť dobrá.“ Len pár týždňov pred smrťou, mala už nasadené halucinogény, aby sa nemusela potykať s prílišnými bolesťami, mi ustráchane povedala, že sa veľmi bojí. „Čoho sa mamička bojíte?“ Vždy som jej vykala. „Toho hore“. Povedala. Nikdy sa takto neosobne a stroho o bohu nevyjadrovala. Zhlboka sa nadýchla a povedala: „Ty máš lepšieho boha, celá kvitneš, moja milá.“  Zomrela v nepokoji. Strašne sa bála v tie posledné minúty. To tým zasratým panbičkárom nikdy neodpustím!

Všetci musíme jesť i spať a dačím sa je treba zakryť. Matéria je tak dôležitá, ako duša a jej potreby. To čo nám kalí a šáli zrak je často ideológia a filozofia, ktorá nás nachytala pri tom, ako si otvárame konzervu, aby sme sa najedli a drzo nám diktuje, čo je dobré a čo nie. Akoby nám naša duša chcela diktovať, ako žiť. Pozor na takého poradcu, treba ho vždy držať na silnej nepoddajnej uzde rozumu a vlastnej opatrnosti, aby sme sa nakoniec nesklátili do jamy vlastného rozčarovania. Preto máme mozog a srdce, tých verných a spôsobilých strážcov, aby tieto veci a drobné nuansy matériového sveta rozsúdili. Srdce je to, ktoré naozaj vidí. Srdce, mozog a ešte niečo hlbšie, naše najvnútornejšie odhodlania. Treba ich denne oprašovať, aby boli schopné rozumnej a vernej služby, aby nás nakoniec účinne chránili. Zmiešanina osobných pohnútok a intímnej osobnej politiky v spojení s vnímavým srdcom sa zvykne označovať aj ako intuícia, niekedy patrí k už vyspelému, sofistikovanému názoru jednotlivca a zväčša sa málokedy mýli.

Keď som ráno prichádzala na pražský hrad, zastavila som sa na vrátnici pre civilnú poštu a pre vojenské zásielky alebo zásielky z bezpečnostných zložiek. Poštu som mala vždy nachystanú na podateľni v zapečatenej malej skrinke, taký malý trezor. Keď ma Miriam z podateľne uvidela, zasmiala sa. Počkala až si vyberiem poštu a naklonila sa cez prepážku ku mne a povedala, skoro mi pošepla do ucha: „Mohla by som vás navštíviť v kancelárii, mám na vás prosbu, ak môžem.“ Povedala som že áno, že môže so mnou ísť hneď, že sa jej môžem venovať. Potešila sa a pridala sa ku mne. Miriam bola drobná blonďavá dievčinka. Zaregistrovala som ju asi pred pol rokom. Keď sme vošli do kancelárie, ukázala som jej na stoličku pred pracovným stolom a vyzvala som ju, aby sa posadila. Spýtala som sa jej, či si so mnou vypije kávu. „Ak môžem poprosiť, radšej by som si dala čaj, ak máte.“ Pomyslela som si, že jej rozhodne nechýba odvaha a komunikatívnosť. Zaliala som jej darjeeling a sama som si spravila kávu. Predstavila sa mi plným menom, ktoré som dovtedy nepoznala a napila sa zo šálku. „Viete, ani neviem ako vám to mám všetko povedať, vlastne neviem odkiaľ začať. Som tehotná s jedným chlapcom z hradnej stráže a plánujeme spoločný život, rozhodli sme sa vziať. Jeho matka trvá na zásnubách, je to pre rodičov veľmi dôležité. Prijali ma ako vlastnú dcéru a ja neviem…“ Prerušila som ju. „Ak sa môžem spýtať o koho ide.“ „Slobodník Valihora.“ Povedala Miriam. Nič mi to nehovorilo, niektorí chlapci z hradnej stráže sem vletia aj ku mne, donesú nejaké zákusky, kvety, aby si vzápätí požičali menší obnos peňazí, vedia, že nebudú musieť vracať, vždy som tie ich malú dlžôbky z repro fondu vykryla, nejako zašmolíchala. Vlastne to bolo také tiché nariadenie prezidenta, povedal mi však aby som výšku sumy strážila.  Chlapci zájdu aj do kancelárie prezidenta, medzi kočky, čo robia prezidentskú agendu, či na niektorú zo správy hradu, keď sa chalani nudia, len tak labzujú po hrade. Ale toto meno mi nič nevravelo. „A čo je za problém, prečo to nejde?“ Miriam trošku hlasnejšie, než by sa patrilo na mňa spustila: „Jeho veliteľ ho nechce uvoľniť, naschvál mu napísal službu, sme z toho obaja zúfalí, na zásnuby je všetko nachystané, ak nedôjdeme bude to rodičov veľmi bolieť. My tie zásnuby pravdu povediac nepotrebujeme, robíme to kvôli Milanovým starkým, aj kvôli našim.“ „Kto je chlapcov priamy nadriadený?“ Dievčinka odpovedala: „Desiatnik Dvořák. Už som s ním hovorila, nedá sa s ním, len stále dookola tvrdí, že to nejde a nejde. Keď som sa ho spýtala prečo, neodpovedal mi.“ Nejako sa rozhovorila, pomyslela som si. Nezdal sa mi ten problém neriešiteľný, podobné patálie som riešila každodenne. Vytočila som číslo jednotky hradnej  stráže. Ozval sa mladý mužský hlas, ktorý sa zjavne tešil, že počuje ženský hlas. Požiadala som tešiaci sa mladý mužský hlas v telefóne, aby mi dal k aparátu desiatnika Dvořáka. O chvíľu sa v aparáte ozval poddôstojník Dvořák. „Súdruh desiatnik, boli by ste taký láskavý a mohli by ste sa zastaviť v mojej kancelárii?“ Desiatnik sa rozhodne opýtal: „Kedy?“ „Ihneď!“ Odpovedala som. Zložila som slúchadlo. „Miriam prosím vás počkajte ma v podateľni, určite vás potrebujú, budem vás o všetkom informovať.“ Postavila som sa. Miriam tiež vstala a podala mi ruku. Podišli sme ku dverám. Pozrela sa na mňa a povedala. „Pomôžte nám prosím, veľmi sa na vás spoliehame.“ Prosby ma vždy tak-trochu vykoľaja. „Spravím čo sa dá, nebojte sa.“

Západ skôr vnímal, že do čela búrlivých zmien tesne pre novembrom 1989 sa postaví Dubček. Jaromír Sedlák, mimo iné poradca Lubomíra Štrougala o Dubčekovi v tejto súvislosti napísal: „Dubček je užitočný symbol, avšak jeho politické a intelektuálne schopnosti by sa nemali preceňovať, zvlášť ak by vznikali veľmi komplikované situácie“. Nie opozícia a už vôbec nie veľkohubá Charta 77, či ľudia okolo nej, spustili bezprostredné veci okolo „prevratu“ u nás. Na konci júla 1989 sa v Moskve sformovala medzi-oblastná skupina poslancov Zjazdu ľudových zástupcov. Na ich čelo sa postavili Boris Jeľcin a Andrej Sacharov. Celá skupina odtrhnutá od hlavného prúdu čítala asi 300 poslancov Sovietu. Títo jasne prezentovali, že zmeny v politickom živote musia prebiehať rýchlejšie. O takomto niečom sme mohli v Československu iba snívať. Jeľcin prehlásil: „Stávky ukazujú vysoké sociálne napätie v krajine a pracujúci začínajú strácať trpezlivosť a dôveru voči svojim politickým predstaviteľom“ Sacharov kontroval: „Gorbačov dosť dobre nechápe zložitosť doby, už nie je a nemôže byť jediným hlavným predstaviteľom prestavby.“ Generál Sergej Achromejev, ktorý sa neskôr dostal do nemilosti Gorbačova pre New York Times 22 júla 1989 povedal: „Vychodoevrópske štáty majú plnú slobodu opustiť Varšavskú zmluvu, ak si to sami prajú.“ Dňa 7. novembra 1989 na slávnostnej recepcii v Kremli pri príležitosti výročia októbrovej revolúcie Jindřich Řehořek, veľvyslanec v Moskve po rozhovore s Gorbačovom a Ryžkovom poslal správu nasledujúceho znenia do Prahy: „Nie je možné očakávať vojenský zásah zo strany Sovietskeho zväzu a to ani v prípade nezvládnutia celkovej situácie vnútornými prostriedkami.“  Táto správa obletela svet. Prevzali ju snáď všetky spravodajské stanice na svete. Vrátane Slobodnej Európy. Takto sa Československí občania dozvedeli, že im nič nehrozí ak vyjdú slobodne do ulíc. A oni vyšli do ulíc. Jaromír Sedlák sa domnieva, že ľudia prepínajú úlohu dezinformácie, ktorá pochádzala od novinára Petra Uhla o mŕtvom študentovi, ktorá zvýraznila, umocnila udalosti po 17. novembri. Áno, Sedlák správne dokladá, že situácia v zemi v novembri 1989 nebola zúfalá, ľudia nepociťovali nedostatok, hlad a biedu, pre ktorú by potrebovali vyjsť na námestia. Potrebovali však „politický“ podnet a ten im zabezpečili už nerušené rádiové okruhy po celom šírom svete a s tým spojený postoj predstaviteľov v Sovietskom zväze. Svetové stanice, čoraz viacej masírovali odhodlanie československých občanov, aby ti konečne buchli do stola a postavili sa na obranu svojich vlastných občianskych a politických práv. Ľudia silno vnímali, že ak prejavia svoj slobodný názor, nemusia sa báť sovietskych tankov a diel, ktoré by sa opätovne mohli objaviť v uliciach miest Československa. Takáto situácia by sa pravdepodobne nestala rok, pred Novembrom. Nejestvovali by oné popudy. Študenti podľa Sedláka by sa pravdepodobne venovali svojmu štúdiu, pripravovali by sa na pravidelné školské skúšky, bavili by sa, ako inokedy a nič z toho, čo sa udialo 17. novembra 1989 by sa nestalo. Viacero vecí sa v tie dni stretli a predurčili ten Osud. Nastala tá pravá a jedinečná hviezdna konštelácia priaznivých vecí. Chartisti a všetci ty seba dôležití páni majú ešte i dnes tú drzosť, aby bez mihnutia oka spievali stále tú istú pesničku. Že to vďaka ním padol predchádzajúci režim. Že to oni nás vyrvali z tlamy komunistického zločineckého režimu. Mýlia sa. Jiří Ruml 17 novembra 1995 uviedol: „Isté však je, že určitá časť ŠtB sa predovšetkým potrebovala zbaviť Jakeša a jeho najvernejších, aby mohli následne k rokovaciemu stolu pustiť predstaviteľov opozície, ktorá by bola jakž-takž prijateľná, pretože by sa bez nej už neobišli.“ Predstavitelia konzervatívneho krídla KSČ, ktorého predstaviteľom bol aj Miroslav Štěpán nazývajú odčlenených partajníkov, zradcami komunizmu. Dodnes nemôžu prekusnúť túto zradu.

Desiatník Dvořák, nadriadený slobodníka Valihoru zaklopal na dvere. „Vstúpte!“ zakričala som. Vošiel do miestnosti a spustil: „Súdružka plukovníčka, hlási sa desiatnik Jan Dvořák, dovoľte…“ Zastavila som ho. „Nešaškujte mi tu desiatnik a sadnite si.“ Povedala som pokojne a pokračovala. „Dáte si čaj, kávu, alebo niečo ostrejšieho?“ „Voda mi postačí.“ Vzala som z chladničky fľašu minerálky a naliala som z nej do pohára. „Tak čo sa deje okolo slobodníka Valihoru?“ Položila som priamo otázku. „Viete súdružka, je to komplikované…“ Váhavo odpovedal mladý muž. Zareagovala som, vlastne som ho prerušila: „Máme čas desiatnik, začnite prosím, pokúsim sa tomu porozumieť.“ Mladík bol nervózny, nepokojne si mädlil ruky. Povedal: „Sám neviem ako s celou vecou naložím, navrhujem postúpiť celú vec vojenskému prokurátorovi, to si predsa nemôže dovoliť.“ Vydesila som sa. „Čo si nemôže dovoliť, čo vyviedol? Po poriadku, povedzte mi čo sa vlastne stalo!“ „No čo sa stalo, pred dvoma dňami bol na vychádzke. Opil sa a vykrikoval na verejnosti vo vojenskej  uniforme, pred civilnými občanmi, že komunisti sú kokoti.“ Desiatnik stíchol. „Do riti!“ Zareagovala som. „Niekto zvonku vzniesol na jeho správanie sťažnosť?“ Zaujímala som sa. „To nie.“ Povedal poddôstojník a pokračoval: „Ale toto si predsa nemôže dovoliť! Počula ho vojenská hliadka, ktorá práve kontrolovala oprávnenosť vojakov na vychádzke.“ Vedela som, že tu sa asi nedá moc vyjednávať, musela som skúsiť niečo iné. „Pozrite sa desiatnik, mám záujem aby sa ta vec vyriešila, navrhujem „kázeňský“ trest a vec budeme pokladať za vybavenú. Vy mu udelíte tri dni a ja štyri ostrej basy a budeme pokladať vec za ukončenú.“ „Kázenský trest?“ Desiatník sa postavil zo stoličky.  Súdružka, to predsa nemyslíte vážne.“ Bol fakt dobrý, vedel že ja do toho nemám čo kecať. „Sú snáď komunisti kokoti?“ kričal desiatnik. Hlas mu vyletel do výšky. „No isteže nie!“ presvedčivo som zase zareagovala, akoby som chlácholila decko. S desiatnikom Dvořákom to nebolo ľahké. Vec sa mi podarilo nakoniec vyriešiť. Veliteľovi hradnej stráže som musela sľúbiť, že slobodníka Valihoru politicky preškolím. Musela som na neho použiť argument najhrubšieho kalibru. Opýtala som sa ho, či Strana neunesie neurvalosť a neuváženosť jedného pochabého chlapca. Na to ma Veliteľ doplnil: „Vojaka elitnej hradnej stráže!“ Keď sa slobodník Valihora vrátil zo svojich zásnub, putoval rovno do basy. Dostal celkovo 21 dní káznice. Prezident republiky Dr. Gustáv Husák mu udelil v rámci svojej osobitnej, zvláštnej veliteľskej právomoci 14 dní. Najskôr vydesene zakričal „Na lámacie koleso s ním!“ a potom chválabohu, trest zmiernil.

Veci sa v minulosti udiali, tak ako sa udiali. Reparát sa skladať nebude, ani sa nedá. Je však potrebné, aby sme sa všetci, čo sme u toho boli, dôrazne ohradili proti tzv. zločineckému obdobiu komunistického režimu. Zdá sa, že demokrati nie sú až tak demokratickí, ako sa sami verejne prezentujú. To ich známe, „všetci majú právo…“ zdá sa ma svoje hranice. „Zločinecký režim“ hanlivo označujú aj novinári, dokonca i niektorí politici, ktorí tým však, nenechajte sa zmiasť, len zakrývajú svoju agendu, rozpaky nad svojimi neúspechmi, to aby odvrátili pozornosť od samotnej podstaty súčasných spoločenských a politických problémov doby. Nikto im však nenaletí, pretože ľudia majú pamäť, občania majú pamäť a nie sú hlúpi, aby sa nechali nachytať lacnými tvrdeniami a klamom. Verím, som presvedčená, že príde doba, kedy sa ľuďom otvoria oči a ti zreteľne uvidia nielen svoju súčasnú neradostnú situáciu, ale dokážu sa dostatočne a fundovane zorientovať aj v dobách a vo veciach minulých. Veď história nás hlasno varuje i poúča, aby sme zbytočne neblúdili, keď kráčame, každý jeden z nás, svojou cestou zložitého života.

Bol november roku 1991, obstrihovala som jeden krík, čo ho mám pod oknom, moc sa rozkokošil, chcela som aby rástol skôr smerom hore, než nezmyselne do šírky. Sused mi vravel, že tento kríček mám ošetrovať práve v túto dobu. Z okna nado mnou som zmyslami periférne vnímala rádio z izby. Bol jeden z tých krásnych slnečných jesenných dní. Nejaké decká sa na ceste preháňali na bicykloch. Pietny hlas v rádií spomenul meno Gustáva Husáka. Zaostrila som pozornosť. „Pane bože.“ Mimovoľne mi vyšlo z úst. Nohy mi zoslabli. Pomaly som sa zosúvala k zemi. Všetko okolo mňa sa zrazu vyplo, jasne som vnímala len ten pietny smutný hlas z rádia. Zomrel Gustáv Husák! Kľačala som na zemi a sedela som si na pätách. Neustále som držala v rukách záhradnícke nožnice. Rukou, ktorou som ich držala som kymácala sem a tam. Zomrel Gustáv Husák! Pozerala som sa na svoju pohybujúcu ruku. Neviem ako dlho som tam takto bola. Sused dobehol za mnou a jemne ma držal za bradu a mykal mi s hlavou. „Ani, preber sa.“ Otvorila som oči, sused niečo drkotal. Bol hodne vystrašený. „Stále si hovorila, že už nechceš žiť, myslel som si, že si pojedla nejaké lieky. Zavolám sanitku.“ Boli sme veľmi dlho s Husákom spojení, veľmi dlho, mali sme už spoločný metabolizmus, boli sme zrastení ako dajaké sprosté siamské dvojčatá, tento proces násilného odtrhnutia sa od spoločnej pupočnej šnúry bol nutný. Ak by neprebehol, môj vládca by ma stiahol so sebou do jamy.

Osvedčujem, skôr akceptujem nové poriadky, nie nijak z veľkého nadšenia, skôr zo slušnosti a recipovaním istej plurality,  ako následok novembrovej politickej defenestrácie, všetkého čomu som verila. Chápem zmeny ako plne legitímne a nebojujem s nikým, ani sama so sebou. Aj dnes som našla svoj spôsob života, svoj svet, ktorý je silno živený z môjho vnútra a vyrovnala som sa s týmto neradostným stavom a svetom už pred rokmi. Splynula som so súčasnosťou a nerobí mi žiadny  problém plnohodnotne exitovať. Napriek tomu všetkému, vôbec nie som zástankyňou, či milovníčkou pravicového zmýšľania a jeho komplikovaného sveta. Rozhodne však odmietam súčasnú, až fanatickú pravicovú agendu antikomunizmu, často prejavovanej zo strany pravice, ktorá sa tak silno rozplevelila a rozsemenila po celej dnešnej Európe. Je však nutné nastoliť dialóg medzi našimi svetmi a poskytnúť ľuďom informácie o odlišných názoroch „a pozitívnych skúsenostiach z tzv. komunistickej totality.“, ako dokladá v tejto súvislosti  súdruh Lubomír Štrougal vo svojej knihe Pamäti a úvahy. Je nebezpečné neukázať výskytom významný jav v našej spoločnosti a to je skutočnosť, že ľudia nielen jasajú, ale rovnako trpia a hrbia sa pod jarmom útlaku a chudoby. Je snáď synonymom pravicovosti slepota, zavieranie očí pred ťažkým údelom mnohých ľudí, je to akoby ste si raz za čas vydrankali ich volebné hlasy a potom sa im arogantne obrátili chrbtom. Akoby ste ich na chvíľu zneužili ako dajaké „biele kone“ a potom ich zanechali podaromnici v ich zúfalom útlaku, splácať vaše vlastné dlhy nedôstojného ľachtikárstva a ničoty. Prieskumy verejnej mienky ukazujú, že časť obyvateľstva na Slovensku sympatizuje s ľavicovým chápaním sveta. Otvorme slobodnú nezaujatú debatu na túto tému a prestaňme ignorovať šťastie a osud mnohých ľudí. Už aj preto, že ľudia vidia rozpor medzi činmi predstaviteľov reálneho kapitalizmu a potrebami občanov nielen „ľavicovo“ zmýšľajúcich.

Tu a tam som si naladila Rádio Slobodnú Európu, vysielali z Mníchova. Až tu som sa konečne dozvedela ako vlastne žijem. A potom ešte Rádio Vatikán, často tam hovorili o vysokých cirkevných hodnostároch, ktorých sme tak zákerne a urputne prenasledovali. Komunizmom nenávidený kardinál Tomášek bol relatívne častým návštevníkom hradu. Stretal sa s prezidentom Husákom. Keď kardinál Tomášek kráčal dlhými chodbami hradu, potľapkával ženy z upratovacej čaty po zadniciach, len tie staršie. Vedel, že to skôr od neho prímu, boli už náležite nábožensky preškolené. Mal v očiach také nezbedné ohníčky. V päťdesiatych rokoch bol kardinál uväznený a tu prejavil naozaj mimoriadne silnú hrdinskosť. 50 roky, hlavne ich prvá polovica, bola vážna politická schizma. Mala len máločo spoločné s rýdzimi komunistickými ideálmi, ktoré s týmto šalením nemali nič spoločné. Vždy po vojne to ľuďom riadne šibe. Akoby sa im po tých rokoch strádania a napätia niečo v hlave pomotalo. Zbrane už dorinčali a ľudia bojovali ďalej, tancovali bez muziky, svoj šialený, ideologický tanec. Viacej nadšenia než rozumu, viac ideológie ako rýdzeho súdružstva a lásky. Každá vojna sa vysporadúva so svojimi odporcami a kolaborantmi, tento krát dostala odplata a pomsta červený kabát. Našla ho niekde na ulici a opovážlivo si ho obliekla.

Ľudia sa často pýtajú na rok 1953 a s ním spojenú menovú reformu. Vraj podvod na občanoch a podobne. Majú absolútnu pravdu, osobne som poznala človeka, ktorý spáchal samovraždu, pretože tohto pomerne zámožného človeka zásah menovej reformy pripravil o pomerne veľké úspory. Ľudia hovoria o zločinne ukradnutých úsporách občanov a o tisíckach ožobráčených a zničených osudoch.

Dňa 30 mája 1953 prijalo Národné zhromaždenie zákon o menovej reforme. Bolo pochopiteľné, že tento krok, aby bol vôbec efektívny sa musel utajiť. Nešlo o politické rozhodnutie, ako sa ešte dnes mnohí domnievajú. Šlo vyslovene o makroekonomické opatrenie. Ľudia sa o tom nejakým spôsobom dozvedeli. Dva dni pred zavedením sa utajované opatrenia s menou a peniazmi prevalili. Ľudia sa dozvedeli. Začala nákupná horúčka. Tá však aj tak narazila na vyprázdnené regáli, pretože súčasťou reformy bolo aj opatrenie obmedzenia zásobovania s tým, že potom sa má spustiť zásobovanie v omnoho väčšej miere, ako tomu bolo pred tým. Bolo chybou, že na upokojenie situácie v štáte bol zneužitý súdruh Novotný, ktorého požiadali o krátke prehlásenie k národu. Novotný, napriek počiatočnému odmietaniu, nakoniec súhlasil. V krátkom upokojujúcom prejave zaznela myšlienka, že ľudia sa nemusia báť, že sa nechystá žiadna úprava meny. Bolo to len 36 hodín pred reformou.

Reforma sa realizovala výmenou peňazí z vkladov diferencovane v pomere 5 : 1 až 50 :1. Bol zrušený povojnový prídelový systém. Inštalovali sa nové maloobchodné ceny, mzdy, platy a dôchodky. Menová reforma bola úspešné a potrebne riešenie, z hľadiska ekonomiky určite. Bola odpoveďou na povojnové, rozvrátené hospodárstvo, ktoré bolo nerovnovážne štrukturalizované. Menová reforma nastolila upokojenie menovej a cenovej stability a zaviedla mimoriadne efektívne cenovú stabilitu a rovnováhu. Dosiahnuť tento cieľ stability, bolo možné len za cenu znehodnotenia väčšej časti úspor obyvateľstva. Od tejto doby koruna už len rástla.

Je potrebné si uvedomiť jednu vec, nie je možne pred zavedením takejto reformy realizovať upokojovaciu a vysvetľujúcu kampaň. To sa proste nedalo. Utajenie bolo nutné. Reforma sa stretla s búrlivou odozvou. Ľudia vyšli do ulíc. V desiatkach miest v Československu vypukli demonštrácie.

Kardinál Tomášek stál nad mojim pracovným stolom. „Pán kardinál, vysvetlite mi prosím vás, ako je to možné, že sa toľko hovorí o prenasledovaní kňazov. Bola taká doba, ale teraz…?“ Bolo to krátko po tom, čo kardinál odobral cirkevný súhlas Katolíckym novinám k činnosti, niekedy v roku 1983. Pokračovala som ďalej: „Máte svoje platy, štát investuje obrovské prostriedky na udržovanie vašich stánkov, ľudia navštevujú bohoslužby… ja viem istá neznášanlivosť tu je, kto by ju nevidel, ale hovoriť neustále o prenasledovaní je silná káva.“ Kardinál sa posadil na stoličku a sebavedome spustil. „Písma sa musia naplniť, aj keby sa nakoniec mali prepísať.“ „Ako to myslíte pán kardinál?“ Kardinál vysvetlil. „V písmach je predpovedané, že Cirkev bude drsne prenasledovaná, že ľudia budú zabíjaní a vláčení pre svoju vieru a pre svoje presvedčenie, aby sa preukázala rýdzosť ich viery, ich postoj. A o to tu ide. Niektorým z nás až moc záleží na tom, aby sa božie slovo ukázalo ako také, ktoré je neomylné. Aj keby sme si mali mučeníkov sami vyrobiť.“ Uveličená som sa spýtala: „A nedá sa s tým niečo robiť?“ Kardinál Tomášek pokojne odpovedal: „Nemyslíte si, pani dôstojníčka, že v tomto sme si s komunistami veľmi podobní?“

Nechcem byť zlým prorokom, ale osobne v tomto desaťročí očakávam vážny ekonomický posun v našej krajine, zároveň si však uvedomujem, že nie je v súčasnej dobe na politickej scéne subjekt, ktorý by tak účinne a neohrozene vedel zasiahnuť, aby takéto niečo vedel odvrátiť. Naša ekonomika, prepojená s Európou  je dnes v takom stave, že žiadne šetrenie už nie je a ani nebude účinné. To chce silný politický ťah a risk, aby sa tento rozvrat podarilo účinne zvrátiť a ten dnes jednoducho nie je. Nedávno som hovorila s jedným dôchodcom, ekonómom vo výslužbe, kedysi pracoval v Štátnej banke a keď som sa ho spýtala prečo to dneska nejde, odpovedal mi. Nie politici, ale naozajstní reálni vinníci dnešného ekonomického stavu sú finančníci a obchodníci a ich tlaky na výrobu. Vyrába sa neplánovane a príliš. Nemalo sa ustúpiť od prieskumov a účinného plánovania výroby i spotreby, lebo na ich základe sa v minulosti vyrábalo. Neplánované hospodárstvo je to, čo nás zabíja. Ľudia, aj keď sú neustále masírovaní reklamou, takmer nič nenakupujú a to je základný problém. Nadvýroba. Prebytok v obchodoch vypadá dobre, ale ak ho nikto nekupuje, je to veľmi zlé, je to rakovina ekonimiky. Ideál je priame prepojenie výroby a spotreby. Sklady je marenie a mrhanie kapitálom. A potom ešte povedal: Aj naše virtuálne poukážky, ktoré zvykneme aj nazývať peniazmi nás sťahujú ku dnu. Neodzrkadľujú skutočné bohatstvo štátu. Sú len akýmisi poukážkami a žobračenkami na dlh budúcnosti, ktoré neustále kolujú a zbedačujú celú našu krajinu. Tento problém samozrejme súvisí s problémom vyššie, ale nekryté peniaze ho ešte viac komplikujú. A to je špirála, smrtiaca špirála, ktorá nás nakoniec všetkých zachlomaždí. A potom môj kamarát povedal, že tento, zrejme globálny európsky kolaps nás, ešte aj nás starých, zachytí. Vraj sa ho aj my dožijeme.

Som stará. Veľmi stará. Ak prihliadneme na priemer dožívania sa oboch pohlaví, dávno túto hranicu prekračujem. Inak povedané, väčšina ľudstva je v mojom veku už dávno mŕtva. Som tu ako dáke osudové neustále prítomné memento z filmu Zelená míľa. Ja často premýšľam, čo mám za poslanie, prečo som tu taká zanechaná, už bez väčšiny svojej rodiny a priateľov len tak prežívam. Som ako tá nesmrteľná myšička z  filmu. Myšička čo sa furt rýpe v záhrade. Vypestovať trochu zeleniny, nejaké zemiaky a nejaké kvety, tie ma bavia. Vždy keď na jeseň rýľujem záhradu aj s našimi, mám čudné pocity, akoby som niekoho pochovávala a vôbec tá pozdne jesenná rýľovačka ma deprimuje, je to čudná a smutná práca. Niečo tým končí a nič nového nezačína. Až na jar zase všetko ožije a to už tu nemusím byť. Aký to má všetko zmysel. Ak aj má, je mi doposiaľ utajený.

Mám rada pivo, rada si ho vypijem v kruhu známych. Nedokážem si otvoriť pivko len tak sama doma. Nemá to ten šmrnc. A tak sem tam, dva tri krát do týždňa zájdem do našej krčmy. Chlapi mi vravia náčelníčka. Keď stojím pri pípe, aby som si objednala, pokrikujú na mňa. Majú aj sexuálne narážky, v mojom veku je to milé. Vždy niečo odpoviem, čo ich pobavene rozosmeje. Mám rada chlapov. Rozumiem im. Keď si k ním prisadnem zmĺknu a iba sa na mňa rozpačito usmievajú. Sú ako malé deti. Akoby som im vyrazila dych svojou bezprostrednou blízkosťou. Mám ich všetkých naozaj rada. Keď niektorí z nich potrebujú spísať nejakú žiadosť, či s niečím pomôcť okolo vybavovania na úradoch, či napísať žiadosť o rozvod i pôžičku, stále ma pritom zaklínajú absolútnou mlčanlivosťou pred inými chlapmi z dediny. Takže naďalej pre ľudí pracujem v akomsi podivuhodnom utajení. V obchode sú ku mne zhovorčivejší. Komunikujú vlastne s mojimi peniazmi, preto sú také ukecané. Ešte, že chodia vodári a plynári odčitovať hodiny, ináč by som sa cítila zabudnutá. Priľnula som k opusteným tvorom, mačičkám a psíkom a snažím sa v našej dedine i vo vedľajších, zbierať opustených jedincov. S tými sa vždy nakoniec vyrozprávam a nemyslite si, že mi neodpovedajú. Trochu ich vypiplem, len pár dní, aby som sa do nich príliš nezamilovala a potom ich zanesiem do útulku. Pridám aj nejakú korunku, aby im niečo dobré na papanie pripravili. Minule mi Gustík, hádajte po kom som psíka pomenovala. Gustík mi povedal, aby sme sa šli poprechádzať po dedine. Tak sme šli, vždy som bola zvyknutá poslúchať a predstavte si, vyplatilo sa to. Našla som len kúštik pred obchodom dvadsať eur. To je veľký peniaz. Chvíľu na to som uvidela Elišku, od Marenčákových. Sadla si na múrik, ani ma nepozdravila, vždy ma pozdraví. Plakala. Podišla som k nej a spýtala som sa jej, čo sa jej stalo. Utrela si spakruky tvár a plačlivo mi povedala, že stratila peniaze, čo jej mamka dala na nákup. Vytiahla som zo zástery jej eurá. Nadšene mi ďakovala počas behu do obchodu. A možno že stále žijem práve pre takéto prkotiny.

Našu dedinu by bolo možné vnímať aj ako zaujímavú štatistickú jednotku, spojenú s interesantným preukazným potenciálom. A to aj preto, že je dosť veľká a svojou štruktúrou obyvateľstva sa blíži štátnym ukazovateľom a to aj dokonca pri sčítavaní volebných výsledkoch po voľbách. Väčšina domčekov sú prosté a jednoduché, ktoré sa postavili počas sedemdesiatych a začiatkom osemdesiatych rokov. Máme niekoľko výstavných a vystatovačných milionárskych víl, ktoré pripomínajú skôr vyspelý západ, než naše biedne ustarostené ale milé Slovensko. Samozrejme krčma, v ktorej to vrie už od obeda, chlapi sa tam prekrikujú a stále nadávajú na režim. Bar navštevujú skôr mladí, „Nie je to bohvie čo.“ Povedal  Mirko, majiteľ, že to postačí tak akorát na všetky tie povinnosti okolo prevádzky. Kultúrny dom, kedysi pýcha dediny postavená v akcii „Z“ dnes chátra nezáujmom a zabudnutím. Je tu zložený starý nábytok z MNV a Jednotného roľníckeho družstva ba aj celá počítačová sústava na dierkový systém z osemdesiatych rokov, čo sme ju hrdo zakúpili, aby sme viacej pokrokovejšie vypočítavali mzdy našim družstevníkom. A kopec stoličiek po celom parkete kulturáku, sú to stoličky snáď z celého kraja. A na konci dediny až navrchu pod horou je opustené družstvo. Kedysi zamestnávalo cez pol dediny. Živočíšna a rastlinní výroba a ešte kusiská lesa čo obhospodarovali. Nikdy neboli v strate. Dedina sa mala naozaj dobre. Boli peniaze na všetko. Všetko šlo na rozvoj dediny. Odviedlo sa čo sa malo a zvyšok sa investoval a čo zostalo šlo na potreby dediny. A nebolo to málo. A to sa ešte financovala v osemdesiatych rokoch celá pridružená výroba kuchynských liniek a obývacích stien. A každoročné dožinky, bóžinku to vám bola nádhera, tie sa slávili vždy v kultúrnom dome. Najskôr sme sa všetci najedli a potom prišla pijatika a dobrý tanec. Chlapi sa zlápali ako kone, a ženy ich potom s nadávaním terigali domov. To boli oslavy zavŕšenej práce. Kravíny dnes zívajú prázdnotou a na hospodárskom dvore je niekoľko torz traktorov a strojov, ktoré pripomínajú zašlý dobrý svet našej dediny. Cesty v dedine sa tvária ako nové, na každom kúsku je však obrovský výmoľ. Ľudia chodia po dedine so zvesenou hlavou. A nezdravia sa. To kedysi neexistovalo, ľudia aj pocestní zdravili domácich a naopak, dnes sa ani susedia nepozdravia. „Prepáč, nevšimla som si ťa!“ Povedia. Sú veľmi ustarostení.

Stretla som Pagáča, jeden z tých milionárskych majiteľov domu v dedine. „Čo Jurko ako sa máš?“ „Teta, ani sa nepýtajte.“ Povedal sklamane. „A čože sa ty sťažuješ dom máš, auto také ako nikto a krásnu ženu, čo sa ty môžeš sťažovať?“ „Tetuška, čoskoro prídem o dom, auto a žena ma určite nechá, keď už budem mať holú riť.“ Mávla som rukou a povedala. „No zbohom!“ Obaja sme sa pobrali.

Milanko vyšiel z krčmy, povedal mi: „Bol som na jednom teta, veď to poznáte. „Poznám synček, poznám. A čo ako sa žije?“ Ľudia vedia, že ak sa spýtate na to, ako sa majú, že je čas hovoriť o robote, rodine a podobných starostiach. Je to už taká vychodená téma. Nehovoria o tom, že sa im podarilo niekomu nájsť štvorlístok, či pohladiť decko, nie oni začnú o základných existencionálnych starostiach. Je to dobou. Tie reakcie sa voľáko scvrkli. Milan pokračoval: „Stále hľadám robotu a žiadna nie je. Niekedy som už taký zúfalý…“ Milan je vynikajúci peciar, neviem presne ako sa tomu remeslu vraví. Ti čo stavajú tie pece s tými obrovskými kachľami. Sama mám doma takú pec v kuchyni, aj také tie moderné veci, ale na tejto peci si zvlášť zakladám. Upečená ručne ťahaná štrúdľa v elektrickej trúbe a v peci je obrovský rozdiel. To sa nedá ani porovnať. “Veď príď a pozri mi na komín a pec, či je všetko v poriadku.“ Ale teta veď som len nedávno pozeral. A zaplatila ste mi tak, že všetky obhliadky už máte doživotne zadarmo.“ „Ja viem, chcela som len pomôcť.“ „Tetuľka veď vás poznám.“ A na chvíľu sa ku mne pritisol. Kiež by ta chvíľočka trvala stáročia. Milan je zrejme predstaviteľom státisícov ľudí na Slovensku dnes. Milan je smutným priekopníkom ideologického marazmu dnešnej súčasnosti. Je naozajstný proletárom všetkých tých posmutnených ľudí, ktorí dnes nútene zakúšajú skutočnú aroganciu moci na svojej biednej koži. A potom opustených žien s malými deckami mi je ľúto, je ich čoraz viac. Také niečo na dedine neexistovalo. A decká svojich osamelých matiek behajú po dedine a ich telíčka halí len chudoba a nedostatok a matere na ne nestačia.  Kiež sa nám vyjasní na lepšie časy, priatelia.

Naša dedina, tak ako tá vaša, je živý organizmus. Pretože v nej žijú ľudia, ktorý majú svoje životy. A nielen tie navonok, čo je možné vidieť, ale aj tie, ktoré nevidíme, Ľudia ich radšej schovávajú, pretože sú to také ďalšie srdcia našej krehkosti a zraniteľnosti, tie treba rovnako rešpektovať a mať v úcte. Tam sú uložené sny o láske, budúcnosti, vzájomnosti a hlavne nádeje, ktorá je podložou pre všetky ďalšie cnosti. Bez vízie a nádeje, nemá cenu nič. Pomocou okuliarov nádeje vidíme, že raz bude všetko nádherné a že i náš život bude mať cenu. Sú to naše vnútorné myšlienky, životy, ktoré si chránime a nedovolíme aby sa ich niekto dotýkal. Sú skonštruované jemne, je to nanajvýš jemná mechanika, sú to predsa sny. A zapracúvame ich do jemného cesta našich vlastných potrieb, ktoré tak naliehavo pociťujeme, aby sme ich prebudili, keď sa napučia v rozohriatej trúbe našich realizácii a veríme, že nám ich žiadny truľo nepošliape. Sny o lepšom živote. Nepohŕdajme ľuďmi, ktorí ich snívajú. Mocní dneška by si mali uvedomiť, že ku slabšiemu a biednejšiemu sa nepristupuje z pozície sily, arogantne a hrubo. Je mi ľúto, že dnešná štátna moc nezaobchádza s ľuďmi s ohľadom na tieto jemné pavučinové potreby. Ľudia sú, podľa môjho názoru, to najcennejšie čo existuje na tejto planéte a to práve vďaka svojim vyžarovaniam, tohto snívajúceho vnútorného života, je krytý naozajstným menovým zlatom a preto je vzácny. Mocným musí stáť za to, zaoberať sa aj týmito najintímnejšími vnútornými človečenskými pokladmi.

Chcela som už domov, mala som toho už dnes tak akurát dosť. Zašla som ešte do „Husákovne“ – čo bola veľká knižnica i pracovňa zároveň. Tak sme jej hovorili, užíval ju len súdruh prezident Husák. Do týchto priestorov som mala prístup len ja a ešte zopár ľudí, nanajvýš však cezo mňa. Samozrejme že sa sem nosila prezidentovi strava i občerstvenie a všetko pre jeho osobnú potrebu. Od čerstvých novín po tematické tlačové rešerše až po jeho americké cigarety Camel. Ak šlo o menej oficiálnu návštevu prijímal pán prezident v „Husákovni“ aj svoje návštevy. Dalo by sa povedať, že väčšinou tento luxusný interiér, celý obložený knihami, slúžil súdruhovi prezidentovi na odpočinok. Cítila som, že má svoju knižnicu rád, akoby z ňou zrástol, naozaj tu trávil väčšinu dňa. Zaklopala som a vošla. Husák sedel v kresle a fajčil. „Pán prezident, budete odo mňa ešte niečo potrebovať?“ „myslím že nie.“ Odpovedal Gustáv Husák, ale vetu neukončil padnutím hlasu ale akoby čiarkou.  Potom sa zamyslel a riekol: „Ako budú ľudia na nás nazerať tak o dvadsať rokov?“ Toto sa udialo len pár dni po 17. novembri. Husáka chytali často takéto nostalgické chvíľky. Václav Havel v jednom dokumentárnom filme Českej televízie vysvetľoval, že to boli Husákove pošramotené nervy z čias jeho väzenského života, že takýmito čiernymi hodinkami, kedy celé hodiny dokázal hĺbať v kresle svojej knižnice blúmal nad svojim životom. Husák bol intelektuál a hĺbavý a vnímavý človek. Bol aj rozhodný a rozporuplný ale aj hĺbavý a citlivý. Havel sa vždy o Husákovi vyjadroval pohrdlivo a z vážnym odstupom. Preslopaný Havel si dokázal vycucať z prsta také nezmysli o Husákovi, vraj pred Husákovňou museli celé hodiny hlučne pochodovať dvaja vojaci, aby mal Husák akúsi zvukovú kulisu, predstavu väzenia z päťdesiatych rokov, ktorú vraj silno potreboval. Vraj sa takýmto spôsobom mentálne, akýmsi čudným obradným spôsobom očisťoval a relaxoval. Aj zarytí „nepriatelia“ označujú Husáka ako mimoriadne spôsobilého a inteligentného človeka, ktorého si vysoko vážili a ctili. Svoju bystrú a vecnú myseľ si udržal až do konca. Havlova autorská licencia umelca je pomýlená a chorá, podľa môjho názoru i nedôstojná. Sadla som si k prezidentovi a odpovedala som na jeho otázku: „Pán prezident snažili sme sa.“ Prezident zamrmlal niečo o tom, či sme sa snažili dosť.“ Ozvala som sa: „Pán prezident, vypijete si so mnou čaj?“ Bolo potrebné rozlišovať, kedy ako formulovať otázku. On so mnou má piť čaj? So mnou? Či skôr nie ja s Ním?. To je u vládcov veľmi dôležité, padajú aj hlavy ak v bontóne a protokole niečo popletiete. Volila som však otázku správne. On potreboval moju láskavosť dnes viac než ja jeho štátnické služby, bol už v nedobrom stave. Nemala som ho nikdy moc rada, toto sa však príchodom jeho konca zmenilo. Naozaj som sa do neho ľudsky zamilovala. Nebol v tom žiadny milostný cit, bola v tom čistá súdružskosť a vzájomnosť, ktorá nás oboch spájala. Preto som si ho dovolila zvať na čaj. Bolo to absolútne v poriadku. Husák sa na mňa usmial akoby sa práve prebudil. „ veľmi rád si s Vami vypijem šálku čaju..“ Zdvihla som telefón na jeho pracovnom stole a vykrútila som číslo. Ozval sa ženský hlas. Prepla som na hlasný odposluch a sadla som si do kresla. „Marika, prosím ťa mohla by si nám spraviť dva čaje, tak ako obyčajne. A chcela som sa ťa spýtať, či zostalo niečo z toho obedného plneného piškótu? „Zostalo ho veľa.“ „Tak prosím ťa, nakrájaj z neho, ale len suchého, plnku nedávaj ani lekvár, pokvapkaj ho prosím ťa punčom, len tak poprskaj a pošli zopár kúskov s tým čajom. A neposielaj službu, nech to niekto z kuchyne donesie pred knižnicu, ja si to zoberiem.“ Zakončila som. „To je pre starého, že?“ Marika si myslela, že volám zo svojej pracovne. Rýchlo som pustila aktivačné tlačidlo telefónu. „Prepáčte pán prezident, je prostoreká ale dobrá.“ „To nič Anka.“

Sadla som si ku krídlu a začala som na ňom jemne preludovať. Nádherný biely holúbok pristal na parapete okna. Nejakú dobu som vďaka hudbe bola úplne mimo. Zabudla som na Husáka, Prahu i na revolučnú pravdu. Niekde pri prednej nohe klavíra sa zo zeme dvihlo malé „rozčepéřené“ , pierko, ľahké ako dym, pomaly váhavo stúpalo hore ku stropu, zastavilo sa nad doktorom Husákom, kamera súbežne forestgumpovske pierko fixovala, zatiaľ čo sa celá tá obrovská knižnica s nami oboma točila, ako na dajakom  popletenom osudovom ringišpíli, potom sa pierko zastavilo, obrátilo sa smerom ku mne, pokrútilo hlávkou a vyletelo z okna. Gustáv Husák povedal: „Jsme totálně v prdeli“