anka

Úctivo Vám ďakujem za všetky emaily.

Áno to je výčitka, silné pripomenutie, čin, ktorý so mnou dodnes otriasa, ktorý je tak silno spojený s komunistami. Proti nemu niet komentáru a vyviniť sa môže málokto, proste sa nedá. Tento čin Jána Palacha zo Všetat, ktorý sa upálil na protest proti pomerom vo vtedajšom Československu, nahlodáva nejedno z našich uveličených, vždy pripravených pokrokových svedomí. Náhle skonali sofistikované a kadejaké pokrokové a uvedomelé sračky v našich hlavách a jediné, čo sa naozaj dostaví je strach a otázky o tom, koľko z toho som osobne zavinila, aký podiel som mala na tom navždy zmarenom mladom živote. Ak to mala byť zo strany toho mladíčka silná pripomienka a výčitka, ktorá mala otriasť mocnými tej doby, tak áno, to sa mu naozaj podarilo. Viem, mala som možnosť vidieť mocných, ako sa k tejto smutnej veci postavili. Slýchala som po rokoch vyjadrovať sa k tejto kauze súdruha Bohuslava Chňoupka. Je mi ľúto, že spoločnosť takmer nezachytila jeho miestami aj verejné komentáre k tejto smutnej veci. Dr. Bohuslav Chňoupek, nebol len politik, bol to mysliteľ a humanista a to každým coulem svojej osobnosti. Vyjadroval sa o veci vždy s úctou a porozumením. Myslím, že pre list The Guardian povedal, že šlo o nebývalé hrdinstvo. Raz poskytol silné hodnotenie celého prípadu pre nejaké americké noviny, kde uviedol, že tento mladík svoj politický názor prejavil noblesne s gráciou a hrdinským spôsobom. Keď sa ho ten americký redaktor v rozhovore opýtal, či to takto otvorene povie aj doma, Chňoupek odpovedal, že Nie! Každý sme sa s tým vysporadúvali po svojom. Palachovo spálené telo takmer na 90 percentách povrchu, je gestorom i svedkom našich kolektívnych svedomí.

Pápežskejší ako pápež. Niektorí krajský tajomníci strany boli neudržateľní. Po roku 1970 sa nedali ovládať, mali na postup práce s ľuďmi rozdielne názory. Krotili sme ich, ale oni sa nedali. Domnievali sa, že ľudí treba neustále poučovať. Husák sa takýchto metodických schôdzok neskôr zúčastňoval a nabádal tajomníkov, aby zmiernili a netrestali ľudí za niečo, čo už je za nami, čo sa vyriešilo. Nedali si povedať. Boli akoby utrhnutí z reťaze. Konkrétne, mali sa so všetkými komunistami po sedemdesiatom roku viesť voľné rozhovory. Materiály obsahovali poučenie, že tieto rozhovory majú byť v priateľskej a uvoľnenej atmosfére, aby sa ľudia otvorili. Tieto direktívy dodnes existujú, toto je možné dokladovať. Skutočnosť však bola úplne iná. Nakoniec to dopadlo tak, že sa zriadili akési formálne komisie, ktoré vznikali na všetkých úrovniach. Pýtali sa jednotlivcov, či súhlasia s pobytom sovietskych vojsk na našom území. A potom vylučovali a nasledovali iné postihy. Takýto nezmysel nikdy ani len nevstúpil do hlavy žiadneho vrcholového pracovníka Strany.

Vravím niektorí to brali až príliš vážne. Boli pápežskejší ako pápež. Vedenie sa však nemalo s takýmto stavom uspokojiť, málo dôrazne proti takýmto svojhlavým postupom zakročiť. Viete veci sa vidia jasnejšie, až keď si kúsok poodstúpite a nie keď máte nalepený nos na samej obrazovke diania, takto nič nevidíte. Nevidíte nič, len nepodstatné detaily, ktoré sa vám zdajú hlúpe a nedozreté a malicherné. Horlivosť berieme ako cnosť, horlivosť je však hlúpa, dementná a degenerovaná, je ako pubertiak, čo ešte nedozrel, jeho prejavy sú často preexponované a hlúpe.

Palach azda ani netušil, nemohol vedieť, čoho sa dotkol a načo uderil. Poukázal hlavne na našu všeobecnú hlúposť s akou sme brali veci a nevšimli si podstaty tej obrovskej jednoduchosti, s ktorou sa každý rodíme, je v nás zabudovaná prirodzene a všetci na ňu počujeme, len niektorí ju naschvál, tu dobrotu, v sebe hlušíme, aby sme zvýraznili iné svoje potreby. Potrebujeme asi vzťahy nadriadenosti a podriadenosti, ovládať jeden druhého nás baví a pre toto sme ochotní aj hynúť, len aby sme konečne dostali suseda a nasadili mu ohlávku, motúz a odvliekli ho ako vola na porážku. Nemusí z toho nič kvapnúť, stačí ten opojný pocit moci, čo dáva silu a budí dávno zašlé sily, čo sme v ne už ani nedúfali. Toto je podstata človeka, len zlo a bezbrehá nespravodlivosť. Záchovný pud sociálny. Niektorí chcú robiť z toho čistú mužskú záležitosť. Odpusťte dievčatá, mám vás rada, ale žena je v tomto zmysle ešte vynaliezavejšia, je dobrou pomocníčkou a nezdržuje sa so servítkami, pretože musí živiť svoje malé deti. Je vari podstatou zla, len obyčajné úsilie o obživu?

Chodila som ako v mrákotách, stalo sa to tuším vo štvrtok. S nikým som nekomunikovala. O Palachovom čine vedeli zatiaľ len Pražania, bola snaha to utajiť, aby sa ľudia v krajine nič nedozvedeli. Správa sa však šírila, ako splašená. Nebolo možné hatať rozbúrenú rieku. Na druhý deň som nič v práci neurobila, absolútne nič, nedalo sa. len som sa tak povaľovala po kancelárii. Pošta, servis okolo môjho spokojného vládcu, všetko stálo. Keď sa mi ozval na vnútornú linku, povedala som, že mám niečo, čo nestrpí odklad. Rovnako i na budúci týždeň už po Palachovej  smrti. To bol môj spôsob protestu, ja viem, že je to zúfalo málo a čo ste robili vy, milí moji hrdinovia?

Základ všetkého historického zla je ľudská hlúposť a jej sestra, Snaha. Ovládnuť človeka človekom. Ľudia nemajú radi kolegialitu a súdružskosť v tej najčistejšej podstate, pokladajú ju za hlúpu a zbytočnú. Najzbytočnejšiu aká môže existovať. Komunizmus bol však vymyslený pre anjelov, pre ľudí čistých a krásnych, ktorí svojou nezištnosťou a odhodlaním chcú zachrániť svet. Prečo to ten syfilitický Lenin nepísal, že to nie je len tak pre hocijakých ľudí, mal napísať, že len s Marxom tupo rojčili, rovnako ako sa dnes mladí hrajú s tými počítačovými hrami, že len krátili chvíľu, medzi obedom a čajom opiatej, mohli sme sa vyhnúť toľkému sklamaniu. Truľovia, asi nepoznajú ľudí.

Poznala som za svojho dlhého, príliš dlhého života lásku i priateľstvo, aj nežný plač dieťaťa a všetko to cenné sa váľalo v útlaku a v špine, to jemné, čo sa s námahou kľulo z útrob zeme, ako z lona matky, však vždy zadusila sila, nevkus a tma.

Keď sa budem musieť pobrať a ja viem, že to bude čochvíľa, že to bude čoskoro, odovzdám pozdravy a porozprávam, vyrozprávam úplne všetko, možno spustia oponu a vykážu nás odtiaľ všetkých, ako neschopných dobra, budem prosiť aby nám vrátili každému lístky, budem naliehať, aby to už celé ukončili, ako nezdarený a trápny ľudský experiment, ktorý prosto nevyšiel. Spľundrili sme Eden, všetko, čo nám prišlo pod ruku sme znivočili. Poviem tam, budem žalovať, akí sme nenapraviteľní a zúfalí, že nám už nieto pomoci. Keď sa ocitnem v tom slávnom komunistickom nebi, poviem tam úplne všetko a nezamlčím vôbec nič. Už viem, že  netreba mlčať, už nikdy nebudem mlčať, budem mlieť pantom ostošesť a potom, keď už všetko nahlásim, ľahnem si na jeden z tých malých belasých, nadýchaných obláčikov a budem odpočívať, spať. Konečne si od všetkého odpočiniem a usmievaví bacuľatí anjeli z malými pišuláčikmi mi budú nalievať božský nektár a budem ho spokojne zajedať božskou ambróziou. No musím sa priznať, že mám radšej pivo, dobre vychladené v takých tých starých krígľoch s uchom a miesto božskej ambrózie, údené varené koleno s chrenom a horčicou. Tu a tam sa na svojom obláčiku prebudím, zájdem si na záchod a s úľavou sa napijem z obrovského pohára. A ani za nič sa nepozriem dolu.

Ešte dnes Palachova strašná pochodeň planie, i keď sa ľudia pozerajú na svoje seriály v televízii. Svojim činom nastolil, navelil všetkým v našej zemi, čiernu hodinku. Nie smútku, skôr zamyslenia sa nad tými najmenšími a nepodstanými vecami. Vecami, ktoré okolo seba zanechávame denne, necháme ich odpadať od seba, ako kusy nepotrebnej línucej sa hadej kože, s ktorou už nik nepočíta. Malá čierna hodinka.

Tento čin mladého študenta filozofie naozaj otriasol svetom vysokej politiky. Že sa vôbec človek dokáže, navyše tak mladý, dostať na takúto úroveň všeobecného a vše všeobjímajúceho myslenia. Že dokáže dieťa zaujať taký postoj, v rámci svojej snovej reality, vygenerovať ho. Nemyslel na spoločný život so svojou snúbenicou, či stváraní huncútstiev niekde na lúke. Dostal sa v jednom momente do takého stavu, že dovidel do všetkých sŕdc občanov národa, ktorí spali. Kurva všetci sme spali. A on nám kutral v hlavách a v našich opitých odhodlaniach a strachu, ktorý bol už tak nariedený, ako dajaké sprosté víno že sa cmúľal so zabudnutím. To asi nie je občianska vyspelosť, to je svätosť.

Palach nás prinútil, k tomu aby sme sa každý jeden zamysleli na svojou činnosťou a cieľmi, ktoré osobne sledujeme. Spolu s jeho telom horeli aj naše plamenné vízie o dokonalosti a absolútnej spravodlivosti. Veľké veci sa stali v jednej chvíli nedokonalé a nepodstatné, pretože boli obrovské a monumentálne. Zostala len živočíšna ľudskosť a bolesť žalúdka. A  horeli naše sny, ideologické základiny, na ktorých sme postavili svoje životy, pretože prišlo dieťa a naše idey postavené z kociek nám zrúcalo v jedinom momente. A všetko horelo, ako listy papieru, ktoré niekto vytrhol z knižky a porozmetal po okolí.

Mám v záhrade asi štyri kŕmitka pre vtáčiky, denne im chodím dosýpať, aby mali čo zobkať, aj na parapety okien zvonka nasypem. Potom ich raz za čas vydrhnem a teším sa, že sa vtáčikom u mňa páči. Od jari do pozdnej jesene mi potom spievajú, sme spoločne jedna duša a jedno telo porozumenia a súžitia. Každý deň chodím po dedine na prechádzky. Pozrieť psíkov a mačičky, zaujímajú ma najviac tie zatúlané a potom ešte ľudia. Bránku nezavieram, dokola sú samé domy, kto by šiel kradnúť rovno pred očami mojich dobrých susedov. Prejdem cez lávečku ponad našim potokom, je taký mierne vyklenutý, asi ako ten most v Bratislave. Kedysi bola lávečka neudržiavaná, ale to je už dobre dávno. Práve som zmaturovala a vracala som sa nadšená domov. Povolilo podo mnou jedno z tých širokých driev, čo boli na lávke naskladané vedľa seba. Celá som sa doudierala, ako som padala z dolámanej lávky do vody, dobre ma schladilo, aby som sa spamätala z toho nadšenia pred vstupom do ozajstnej dospelosti. Vymáchala som sa vo vode ako dajaká kačka. To malo byť asi nejaké životné osudové varovanie. Prechádzam sa so svojou skamarátenou palicou, keď ma ešte bolel stehenný kŕčok sme sa kedysi zoznámili a teraz aj keď už nebolí, ju stále nosím. Mám rada veci na ktoré si zvyknem. Stretávam decká, čo sa plašia dedinou. Milo ich okrikujem, aby na seba dávali pozor. A oni na mňa, že tetuška nebojte sa. Koťuhy jedni. Stretávam nášho pekára, ten prežil všetky tie búrlivé poryvy času a zriadení a nepoznačilo ho to, o nič sa nestará, len si vypeká ten svoj chutný chlieb. Prechádzam okolo starostovho domu. Pred pár rokmi mu zomrela žena. Odvtedy naháňa chlapov. „Tetuška vitajte, ako sa máte?“ Prihovára sa mi Peťko, Poznám ho od mala. Ide ku starostovi, len toť sa k nemu nasťahoval. Žije s ním ako s dajakou ženskou. Keď bol Peťulko malý, zomrela mu mama, staral sa len otec. „Preboha ako to môžeš?“ Skôr som konštatovala, než sa pýtala. „Je ku mne dobrý, tetuška veľmi dobrý.“ Tíško povedal chlapec. Otec mu už zomrel, pijan jeden starý. Bol ešte dieťa, nádherné nevinné dieťa. „Ale to predsa Peťko nemôžeš s takým starigáňom.“ „Ja viem tetuška.“ Keď vieš …ako môžeš?“ „Skôr sa na mňa pozerá, verte mi neubližuje mi …než čokoľvek iného“. Obaja sme sa významne pozreli na starostov honosný dom. „Už ho na mňa prepísal, aj s vecným bremenom, to bremä je on, musím ho doopatrovať.“ Pochopila som. „Postarám sa o neho, potrebuje ma, viete, že je na tom nedobre.“ Jeho tatko začal slopať a banka im nakoniec vzala dom strechu nad hlavou. „Ja viem nemáš to ľahké, ale s …?“ „Veď prídem aj k vám tetuška, keď chcete.“ Smial sa chalanisko. „Ideš ho, ty papľuh jeden mizerný.“ Zahnala som sa na neho. Priskočil ku mne a pobozkal ma, až to silno cmuklo. Peťko je nádherný a dobrý chlapec. Má dva metre a je stavaný ako hora. Aj keď som stará, sa mi podlomili kolená. A ožili spomienky. Pohladila so ho po jeho krásnej tvári, skôr potľapkala, ako malého poslušného psíka, aby som niečo nevyzradila svojou trasúcou rukou. Toľko nehy sa mi do hlavy a hrude navalilo. Pokračovala som v prechádzke. Keď som bola pár krôčikov preč, pribehol ešte Peter ku mne a spýtal sa ticho: „A tetuška ľudia o nás vedia?“ „Samozrejmá vec, že vedia a vari si myslíš, že sú slepí, čo nevieš?“ Chlapec prekvapene reagoval. „Nikto nič nepovedal, tetuška.“ Buchla som ho do hrudníka. „Veď choď do krčmy a naser chlapov a povedia ti, len sa neboj.“ Zastrájala som sa. Chlapec sa rozlúčil a pošiel do svojej novej neradostnej chalupy.

Prešla som okolo detského domova. Tie detská sú furt zavreté v malom parčíku ani vlastnú dedinu poriadne nepoznajú. Tie vychovávateľky to majú ľahké, zavrú decká do výbehu, ako dajaké zvieratá a majú na celý deň vystarané. Keď sa zase narodím, budem vychovávateľkou v detskom domove. Chuďátenká  malinké.

Tento text má byť o svete Gustáva Husáka, čo ho určovalo a formovalo. Ján Palach bol tiež jeden z tých ľudí, ktorí vytvárali Husákov svet. Jeho vnútorný, intímny svet. Azda som i ja trochu do neho videla. Palach bol jedna z konštánt, čo podstatne formovala a určovala Gustávove Husákove duševné prežívanie a jeho inteligentnú stravujúcu myseľ. Vývoj jeho pohľadu na túto vec bol zvláštny. Vnímal čin mladého chlapca v rozmanitosti tej najnepochopiteľnejšej škály protikladov. Od absolútneho odmietania všetkého, čo s Palachom a jeho zúfalými nasledovníkmi súviselo. Husák ho podozrieval z psychopatičnosti, že nedokázal zvládnuť svoje emóciie. Pohľad Husáka sa menil, prestupoval cez určité rozpaky, nad Palachovým činom, až po koniec škály s jeho verejným súhlasom a obdivom k jeho činu. Ten prezentoval aj na rôznych neverejných schôdzach. Keď sa dostal do tohto štádia nazerania na palachovskú vec, vôbec si nedával pozor na ústa. Palach sa stal jeho životnou čiernou morov. Stal sa jeho vnútorným mementom svedomia, ktorý neskôr, keď sa dostal Husák k moci určoval a ovplyvňoval jeho celkový pohľad na politiku. Bola to stále prítomná brzda, bola to jeho súkromná a intímna časť sebakontroly. Môžeš ľudí zavierať, manipulovať a ovládať, nedokážeš sa však, nech by si bol aký vládca, postaviť proti ľuďom, ktorí sú schopní niečoho takého, ako vykonal mladý, s prepáčením súdruh Palach. A spoločne s ním jeho zapálení mladí nasledovníci. Akoby ti všetci Husákovi svojimi odhodlanými činmi, zviazali ruky a zalepili mu obe oči. Alebo ich naopak úplne otvorili. V tomto edukatívnom zmysle mal čin Jána Palacha obrovský význam.

Ján Palach sa 16. januára 1969 na rampe Národného múzea v hornej časti Václavského námestia upálil. Záchranka ho okamžite odviezla na kliniku v Legerovej ulici. Na tretí deň v nemocnici po ukrutných bolestiach zomrel. Dňa 19. januára 1969. Bol ako Kristus, čo na tretí deň vstal z mŕtvych, aby nás tu všetkých mátal.