anka

Ľudia majú právo na dôstojné zaobchádzanie, je to rovnako o práve, ako aj o morálke. Za lopotu, ktorú každý jeden z nás zakúsi, za tie plné priehršle premárnených emócii, lásku a životnú silu, ktorú sme počas svojho života investovali a vypotrebovali a neraz možno podaromnici vypatlali, by sa mal štát a celé spoločenstvo o každého jedného z nás postarať, keď z nejakých dôvodov už nemôžeme. Odmeniť nás. za všetko Ľudia si to zaslúžia, pretože spoločne vytvárajú hodnoty, z ktorých majú úžitok nakoniec všetci. Ja mám silný pocit, že spoločne s novembrom 1987 sme na námestiach po celej krajine pochovali posledný režim, ako posledného mohykána z radov uznávaných bohatierov, ktorí v prvom rade hľadeli na potreby a záujmy obyčajných ľudí. Tie boli vždy na prvom mieste. Takmer nič v čo sme spoločne dúfali na preplnených  slovenských i českých námestiach v novembri 1989, sa doposiaľ nenaplnilo. Spoločnosť je dnes vo zvláštnom stave, kedy sa ako pri anafylaktickom šoku stiahli všetky komunikačné cesty, aby sa nakoniec úplne spretŕhali a zadusili v nás všetko dobro, lásku a samotnú nádej, ktorá ako zatúlaný jazdec sľubovala, že sa všetko na dobré obráti. A nakoniec v nás definitívne usmrtili jemnosť, pôvab a nádheru nášho snívania o slobode a dostatku.

Aj v minulosti sa urobilo strašne veľa chýb, sme nedokonalí a tak i činy, ktoré konáme, sú často nedokonalé. To čo však naše snahy obživuje, je dobrý úmysel. Za toto pôjdu mnohí do komunistického neba, ak také dačo existuje a sadnú si na trón vedľa batôžtekov svojich nenaplnených politických snov, ktoré naraz a predčasne sublimovali po novembri 1989. Ktovie kde sú teraz. Tieto nenaplnené a nedozreté sny, budú navždy nádejou pre ľudí, akoby sme si ich len odložili niekam bokom, za skriňu s úmyslom že sa k ním ešte niekedy vrátime, keď už vyskúšame všetko iné, keď nastanú vhodné lepšie časy. Pretože aj keď sa vo svojej dobe už skoro mŕtve zrútili, stále sú prítomné a  len jemne rosia priložené zrkadlo k nozdrám. Príliš veľa ľudí za ne zomreli, aby sme ich len tak zanechali. A to platí aj vtedy, ak sa pred nimi neskloní už nik, aj keby myšlienky na komunizmus zavrhol celý šíri svet. Ľudia nerozumejú ľudským veciam a božím tobôž nie. Možno sa tá doba snívania už nikdy nevráti. Je azda komunizmus už len jemný (sotva počuteľný) prísľub, ako tma nad priepasťou, a (už len) duch boží, čo sa (nad ňou bezmocne) vznáša, nad (kalnými) vodami?

Nie, nepôjdem na vás s dvojkorunovým mliekom a šesť korunovým chlebom, mala by som pocit, že urážam vašu inteligenciu. Ale porovnávať je potrebné. Je pravdou, že väčšina populácie Československa v sedemdesiatych rokoch žila na dedinách a vo vlastných čerstvo postavených domoch. A tu sa aj všetko odohrávalo. V sedemdesiatych rokoch nebolo snáď rodiny, na dedine, ktorá by nevlastnila malé hospodárstvo, niekoľko fliačikov zeme, spoločne s domácimi zvieratami. Bolo úplne normálne, že taká postnormalizačná dedinská rodina vlastnila desiatky sliepok, alebo moriek, či zajacov, ba i prasce. Neraz aj všetko dohromady. Niektoré odvážnejšie rodiny chovali aj kravy. Úplná mäsová a mliečna sebestačnosť. I vajcová s prepáčením. Taká rodina dokázala vychovať aj tri prasiatka za rok. Vďaka deputátnym prídelom z roľníckych družstiev mali pre svoje domáce zvieratstvo dedinčania obživu. Ľudia na dedinách takmer nekupovali mäso, úplne si vystačili sami. Úžasným vyvrcholením starostlivosti o svoje domáce zvieratá boli pravidelné dedinské zabíjačky. Bol to doslova rodinný sviatok. Decká sa už tešili až konečne zase uvidia podobraz zlapaného mäsiara a chlapov čo sa zišli na robotu okolo zabíjačky. Ľudia v ten deň, celá rodina bola na nohách už skoro ráno. Ženy i muži mali počas zabíjačkového dňa svoje tradične pridelené úlohy. Kráľom a ozajstnou „celebritou“ bol mäsiar, ktorého úloha bola nezastupiteľná. Jaternice, ovárek, slaninka, oškvarčeky, podbradok, zabíjačková kapustnica, alebo kaša, kusiská vareného, či pečeného bravčového mäsa. Neskôr úžasné pikantné klobásy a jemne vyúdená šunka a mäso. Ľudia obdarovali výrobkami zo zabíjačky polku dediny. Vždy sa im to však vrátilo, keď zase zabíjali obdarovaní, vrátili im rovnakou mierou ich bohatú pozornosť. Ako za dávnych vekov. Takto si rodina zabezpečila mäso na celý rok. Chudoba sa nám pomaly a zákerne vtrepala do príbytkov a my sme si nič, za tie desaťročia nevšimli.

Ozval sa miestny rozhlas. Sústredený hlas vyzýval dedinčanov, aby sa zúčastnili jarnej brigády na očistenie dediny po skončenej zimy. Dedinčanky ponadávali na predsedu a zaliezli do domov. Na chvíľu ešte vystrčili hlavy z domov, aby si vypočuli, že majú zavierať psov na noc vo svojich záhradách, či domoch a že miestne dedinské kino bude večer hrať Angeliku. Potom sa opäť rozozvučala Moravanka. Veru tak, skoro každá dedina prevádzkovala svoje vlastné kino, či knižnicu, ktoré s obľubou navštevovala nielen mládež.

Pražský hrad nemal nič spoločného s Ústredným výborom KSČ. Ani kádrovo ani organizačne. Všetka pozornosť sa sústreďovala spoločensky i politicky na Ústredný výbor strany. Ten sa tešil hlavnej a podstatnej pozornosti aj čo sa týka servisu služieb. Pražský hrad, hlavne prezident republiky, prakticky nemal vlastný aparát na zabezpečovanie svojich potrieb.

Pravdu povediac úrad prezidenta republiky býval dosť podstatným tŕňom v oku tvrdého jadra Strany. Niektorí jedinci z konzervatívneho krídla Strany vnímali úrad prezidenta, ako buržoázny prežitok. Neraz padali otvorené návrhy, hlavne na uzatvorených jednaniach strany, aby bol prezidentský úrad, alebo úplne upozadený alebo totálne zrušený. Pražský hrad sa mal dať k dispozícii deťom, pionierom a iskričkám a rôznym múzeám všakovakých robotníckych hnutí a profesii v rámci tradičných revolučných artefaktov, aby sa tieto odovzdali a zachovali pre budúcnosť. A takéto návrhy nepadali len v päťdesiatych rokoch, ale prekvapivo sa objavovali aj v rokoch osemdesiatych.

Bolo to len pár dní pred tým, ako zbavili Dr. Gustáva Husáka funkcie Generálneho tajomníka Komunistickej strany Československa. Vošiel do mojej kancelárie súdruh Milouš Jakeš. Mohlo to byť niekedy začiatkom decembra 1987. Sadol si naproti mňa a celý sa nejako netrpezlivo ošíval. Cítila som, že mi chce niečo závažného povedať. Položila som pero na stôl a sústredila som sa na súdruha Jakeša. „Nie žeby ste to vy osobne mohla  ovplyvniť, ale naša strana a myslím si, že celá naša krajina potrebuje naozajstnú politickú reprezentáciu. Rozumiete mi?“ „Áno rozumiem.“ Reagovala som. Vždy sa mi Milouš Jakeš zdal ako Ficko z Čachtického hradu, posluhovač a úchylák. Nikdy som ho ľudsky nebrala ako vládcu, už vôbec nie ako dajakého štátnika. Zdal sa mi úlisný a hlúpy. „Viete, myslíme si…“ Prešiel do plurálu. „…vyspelá socialistická spoločnosť, by sa mala oprostiť od istých tradičných znakov štátu. Uvažujeme, po vzoru Sovietskeho zväzu, o úplnom zrušení úradu prezidenta republiky v Československu.“ Asi si súdruh Jakeš nevšimol, že Michail Gorbačov bol prvým nositeľom funkcie predseda prezídia, čo sa vlastne rovnalo funkcii civilného prezidenta. Pochopila som kam Jakeš smeruje, ale prečo potrebuje k tomuto moju asistenciu, načo mi to preboha rozpráva. Veď nech si to odsúhlasia niekde tam hore na ÚV a mne s tým dajú pokoj. Prečo ma s tým vôbec otravuje? Vŕtalo mi hlavou. Ja mu s jeho plánmi nemôžem pomôcť, ani mu nemôžem hatať cestu. „Viete mali by ste sa nad tým zamyslieť, súdružka!“ Aha, už viem. Potreboval ma ako osobu, ktorou sa môže poprípade oháňať pri realizácii svojej slávnej a osvietenej myšlienky. Počítal so mnou ako s jednou z tých pokrokových súdružiek, ktorá načúva uvedomelým potrebám súčasnej doby. Chválapanubohu nič také sa napokon nestalo. Nič nad čím vtedy uvažoval súdruh Milouš Jakeš. Prezidentský úrad zostal zachovaný a to aj pre dnešné generácie ale aj pre tie, čo prídu možno za celé stovky liet. Genialita je obsiahnutá v tom, nie ako veci zásadným spôsobom meniť, ale ako ich účinne preskupovať. Asi za štrnásť dní bol Dr. Husák zbavený funkcie Generála Strany. Zostal mu práve len titul prezident republiky. Toto bolo pravdepodobne to postačujúce náhradné riešenie. Milouš Jakeš sa stal najvyšším šéfom Strany.

Až sedemdesiat percent všetkých domov na súčasnej dedine (sedemdesiatych rokoch) boli vystavané v sedemdesiatych rokoch. Len sa rozhliadnite. Ľudia stíhali so svojich príjmov živiť samých seba, svoje rodiny, postaviť dom a financovať celé svoje mnohokrát nie malé hospodárstvo. A ešte dokázali našetriť na bývanie pre svojich mladých. Alebo sa mladým rozhodli rovno postaviť dom. Garsoniéru mimo Bratislavy dokázali získať už za nejakých dvadsať tisíc korún československých. Nehovoriac o tom, že pri preferovaných zamestnaniach sa dal získať viazaný byt už za niekoľko týždňov a to bezplatne. Istota fondu „kultúrnych a sociálnych potrieb“ pri každom väčšom podniku mnohokrát zachránila finančnú krízu v nejednej domácnosti.  Ľudia na dedinách mali okrem mäsa a mlieka i svoje vlastné ovocie i zeleninu. Do obchodu chodili len pre chlieb a drogériu. Na rentabilitu obchodu sa vtedy nehľadelo, nebolo to proste podstatné. Prvoradá bola spokojnosť občana. U nás na Slovensku sa to až tak neujalo, ale v Českých krajinách sa ľudia mohli tešiť hlavne na odľahlých dedinách z takzvaných pojazdných predajní. Ľudia v tejto dobe minuli zo svojich príjmov celých 50 percent na stravu. Nepociťovali tlak, že nebudú mať dostatok prostriedkov na iné záležitosti, ktoré bolo treba zabezpečovať. A tak bohato prestierali na svoje stoly, pre svoju rodinu a pre svojich priateľov. Dnes ľudia škrtia a šetria práve na jedle, vravia, že na ničom inom sa ušetriť v podstate nedá. O kvalite potravín v sedemdesiatych rokoch ani nehovorím. Špekáčiky. Dnešní mladí ani nevedia, čo to v skutočnosti je. Kedysi do 1000 kilogramovej zmesi na výrobu špekáčikov šlo 400 kilogramov hovädzieho mäsa a 300 kilogramov bravčového mäsa. Dnešné špekáčiky, dá sa povedať že niekdajší významný potravinový symbol Československa neobsahuje ani 15 percent mäsa, niektoré sú dokonca bezmäsité úplne, napriek tomu, že obchodníci deklarujú niečo iné. O tradičných očkách slaninky v reze špekáčiky ani nevravím. Sú to práve nenažratí obchodníci, ktorí nás viac ako politici, oberajú o pohodu.

Milouš Ficko Jakeš bol tak trochu, ako žena. Narodil sa v roku 1922. Večne drkotajúci a všetečný a taký celý nejaký rozťahaný. Stále chcel niečo riešiť a organizovať. Chlapi z roboty v Zlíne v Baťových závodoch ho po šichte vyzlečú do naha a sotia do ženských šatní. Bolo to niekedy v roku 1939. Rozplakal sa, museli ho vtiahnuť späť. Bol nie úplne autonómnou osobnosťou. Pôsobil placho a nenápadne. Jeho osobnostná sila rástla iba vtedy, ak sa mal o koho oprieť. Nie je rodeným pracantom, dokáže sa však dotknúť sŕdc spolupracovníkov svojou zraniteľnosťou a úprimnosťou a tí mu kryjú chrbát. Bol vnímaný ako taký pomotaný rojko, ktorý naozaj úprimne veril snom o dokonalej vyváženej spoločnosti, ktorá uspokojí potreby všetkých pracujúcich. Raz sa chlapi z Baťovky dostanú do sporu s výrastkami, čo sa im posmievajú. Mladý Jakeš vezme nohy na plecia, ešte z jedným Pražákom utekajú ozlomkrky preč. Na druhej strane táto malá príhoda silno kontrastuje s inou príhodou približne z tej istej doby, keď Milouš Jakeš pozval dievčinu na tanec v miestnom kultúrnom dome pre pracujúcich v Zlínskej Baťovke. Nejaký opitý mládenec prišiel ku ich stolu a požiadal Miloušove dievča o tanec. Dievča odmietlo a dôvodilo tým, že je tu so svojim priateľom a milo sa pri tom usmiala na Milouša.  Zdá sa že to bolo navyše akési vyjasnenie partnerského stavu medzi dievčinou a Jakešom. Milouš sa zjavne potešil. Chlapec, ktorý žiadal dievčinu o tanec, však nezdieľal ich spoločné nadšenie a agresívne schytil dievča pod pazuchu a ťahal ju do kola. Milouš Jakeš sa prudko postavil a vrazil chlapcovi silnú ranu do tváre. Jakeš vzápätí zamdlel, zrútil sa na zem vedľa stola. Nedokázal emocionálne uniesť túto vypätú situáciu.

Neskôr Milouš tak trochu dospeje, vzhľadom ku skutočnosti, že v Baťových závodoch získava úspešným štúdiom na strednej škole maturitné vysvedčenie z oboru elektrotechniky. To je dobrý kádrový štart. Po vojne vstupuje do KSČ. Po tomto zastáva mnoho regionálnych straníckych funkcii v Zlíne. Veľmi skoro, od roku 1952 sa dostáva i do vysokých štátnych funkcii. V roku 1987 – 89 zastáva najvyššiu stranícku funkciu v Československu. 5 decembra 1989 ho vylúčia zo strany. Toto nedokázal prekusnúť dodnes. V roku 1989 Jakeš uvádza, že pád komunizmu v roku 1989 bol riadeným krokom Alojza Lorenca a Rudolfa Hegenbarta a niektorých iných súdruhov, ktorí plánovaným zásahom na Národnej triede chceli v konečnom dôsledku zdiskreditovať konzervatívne krídlo v Strane, ktorého bol Jakeš takpovediac ideológom. V roku 2003 ho súd očisťuje od údajnej vlastizrady, ktorej sa mal dopustiť sprisahaním proti vlastnej krajine, keď usiluje v roku 1968 o zostavenie tzv. robotnícko – roľníckej vlády. Na tomto súde sa príde na to, že nie je v skutočnosti Milouš, ako sa všeobecne usudzovalo, ale že jeho skutočné meno je Miloš. Je možné že dôvodom jeho premenovania je postava z knihy Zdeňka Jiroutku, Saturnin, kde jeden zo slaboduchých hrdinov je nejaký Milouš. Kdesi sa totiž Miloš Jakeš vyznal k obdivu ku tejto knižke.

Málokto vie, že významným vývozným artiklom, ktorý v sedemdesiatych rokoch zabezpečoval slušné devízy bola čokoláda. Naša vývozná čokoláda bola mimoriadne jemná a kvalitná. Odoberali ju aj Američania. Kofilu, Lipo, malinový drops, Gaštany, Karamelky, Rumové pralinky ale aj Granko nám závideli mnohí vo svete. Korunu v tejto oblasti niesli Lentilky, tie sme vyvážali do celého sveta, preto boli u nás často nedostatkovým tovarom. I keď je nutné podotknúť, že lentilky sme zdedili po prvo-republikovom potravinovom hospodárstve. Špeciálnu starostlivosť o pracujúceho človeka sa realizovala prostredníctvom Revolučného odborového hnutia, táto časť podpory bola smerovaná výhradne v prospech pracujúcich. Práve pracujúci sú v súčasnej demokratickej dobe reálne najohrozenejším „druhom“, dokonca viac ako dôchodcovia. Jedine a jedine oni vytvárali a dodnes vytvárajú skutočné hodnoty pre spoločnosť.

Desiatové polievky za pár halierov, významne dotované obedy, rekreácie, dovolenky príspevky na liečebné pobyty spravidla siahajúce až na 100 percentné prefinancovanie. To bola každodenná realita. Lieky a úplná zdravotná starostlivosť, ktorá bola bezplatná. Frflali sme vtedy aj na to, keď sme mali za recept na lieky zaplatiť 1 Kčs. Ak ste šli k doktorovi mohli ste využiť preplatenie cestovného, ktorá ste vynaložili na cestu za svojim lekárom. Rekreácie a zdravotné pobyty kúpeľoch, dovolenky v bezplatných podnikových zariadeniach.

Milouša Jakeša dnes asi nikto neberie vážne, i keď on rád rozpráva o spikleneckých teóriách s českými novinármi. Ja k veci plánovaného odovzdania moci môžem povedať len jediné. O tajnej schôdzke v lete roku 1989 v hotely Paríž viem. Skutočne sa udiala, existuje o nej i fotografická dokumentácia. Viem i o tom, že sa tejto schôdzky zúčastnili predstavitelia ŠTB (Lorenc, Hegenbart a iní) a niektorí vysokí stranícki funkcionári, ktorí tu mali jednanie s predstaviteľmi štátov NATO. Jednali o bezproblémovom predaní moci v štáte. Podobná schôdzka bola krátko nato. Tu predstavitelia nášho štátu vyjednávali s predstaviteľmi štátov Európskej únie. To všetko bez vedomia Miloša Jakeša. Následné vyvolanie napätia „mŕtveho“ Zifčáka po udalostiach na Národnej triede 17. novembra 1989 a plánované  vyvolanie napätia v krajine, ktoré im však akosi preliezlo cez hlavu, môže byť pokračovaním aktivít „vyjednávačov“ z leta 89 v hotely Paríž. Teória „bezkonfliktového predania moci“ je podľa môjho názoru reálna. Konala sa však za chrbtom Miloša Jakeša. Preto právom dnes kričí, že to bolo sprisahanie. Nikto ho však už neberie vážne.

Nakoniec sme sa všetci v 1989 dočkali. Námestia ožili, historickou šancou sa celé zadúšali, ako túžbou čakajúca nevesta. Eštebáci a antichartisti sa postavili na údajne víťazstvom a vavrínom ovenčené pódia, dodávali celému tomu divadlu, dôležitú osobnostnú patinu. Títo organizátori sa nemuseli o nič starať, všetko už mali pripravené na podnose, zhostili sa svojej jedinečnej životnej a málokedy sa opakujúcej šance. No a ako každému divadlu, nesmeli chýbať ani diváci a tlieskači. Ľudia sa prebudili, aj keď pred tým nespali. Skopali so seba hrejúcu, tučnú perinu a až nad hlavu si natiahli vystrašené, neurčité paranoické obavy o vojenskom zásahu, ktoré nik nechcel rozptýliť.  Jedna éra sa skončila a začala sa ďalšia, ktorá nakoniec nezožrala len samú seba, ako každá revolúcia, ktorá vždy požerie svoje milované deti. Táto revolučná garnitúra požrala nielen seba, ale aj všetkých svojich divákov, prihliadajúcich na vtedajších preplnených námestiach. Zostali z nás len suché, ohlodané koštiale. A mäso našich snov a ilúzii a viera o novom lepšom, dokonalom svete sa dakde načisto stratila. Ako som už písala, vytratilo sa  to z našich príbytkov, pomaly a plazivo sa porúčalo cez záchodové potrubie preč z našich domovov, aby sme všetci nakoniec zostali v onemení, oklamaní a hladní pozerať do svojich vyprázdnených tanierov.

Ak by osud počkal a nerútil sa ako splašený, v novembri  1989 sa šialene rútil, možno by všetko dopadlo ináč. Morálny základ starých kádrov súdruhov bol vyskúšaný, kádre preverené a osvedčené. Mali sme s nimi ešte chvíľu počkať. Miloš Jakeš vedel, aké má postavenie v strane a v spoločnosti. Vnímal svoju čudnú úlohu a komický image, ktorý si sám nevdojak v lete 89 vytvoril a táto až groteskná reputácia, ktorá sa šírila po republike bola známa aj jemu osobne. Vnímal ju naozaj kriticky a neskreslene. Pán Ladislav Adamec, predstaviteľ umiernenejšieho pragmatického krídla KSČ ho nabádal, tvrdo a nekompromisne k tomu, aby vyvodil z tohto svojho osobného stavu dôsledky. Miloš Jakeš ako generálny tajomník strany vedel, že má dni spočítané. Počítalo sa samozrejme s tým, že sa na politický dôchodok odsunie niekam na ambasádu niektorého európskeho štátu. Je známe, že Jakeš s týmto svojim koncom nakoniec i súhlasil. Predpokladalo sa, nakoniec sa tak aj stalo, že ho vo funkcii Generálneho tajomníka Strany vystrieda práve súdruh Ladislav Adamec. Je jasné, že sa v žiadnom prípade nepočítalo s demontážou komunistického systému. V toto pri jednaniach nedúfal ani Havel.

Zmeny, ktoré sa chystali komunisti predstaviť krajine na XIII Zjazde KSČ v 1991 mali byť nevydané. Tieto zmeny, by doslova zatočili dovtedajším politickým systémom. Dalo by sa povedať, že práve tesne pred revolúciou sa konečne v Strane ujali vedenia umiernené a pragmatické sily, ktorým Adamec vdychoval spolu s niektorými súdruhmi reálnu silu a dušu. Tieto sily, konečne bolo na čase, začali generovať veľmi cenné politické i spoločenské postoje. Otázka, prečo na seba nechali tak dlho čakať, je po ruke. Jednoducho konzervatívne krídlo KSČ nebolo ešte pripravené k zásadným ústupkom, ktoré si vyžadoval najnovší vývoj v spoločnosti. Gorbačovova perestrójka a glásnosť boli však realitou. Tie ústupky, chystané do pléna Strany na rok 1991, ako som už povedala, boli významné. V prvom rade bolo dohodnuté, že jednotliví ministri vlády už nebudú menovaní, ako politickí nominanti Komunistickou stranou Československa, ale že títo budú vyberaní priamo na konkrétnom ministerstve a to na základe, výhradne na základe príslušnej odbornosti. Komunistická strana Československa do tohto procesu už nemala zasahovať. Na program Zjazdu bolo prichystaných niekoľko návrhov ktoré mali doslova skokom nastoliť mimoriadne priaznivú platformu pre podnikateľské aktivity občanov štátu. Garantom pre túto oblasť realizácie bol navrhnutý, paradoxne súdruh Milouš Jakeš. Stratili sme minimálne desať rokov, tým, že sme úplne nanovo budovali nové štruktúry moci a riadenia. A to metódou pokus/omyl.  Počas etapy bezvládia a istej zahrievaciej doby sa ocitla spoločnosť v deväťdesiatych rokoch v procese totálneho nielen morálneho rozkladu, kedy sa to prejavilo vo všetkých oblastiach života. Na kriminalite, ako ekonomickej tak i spoločenskej všeobecne. Celkovo sa v deväťdesiatych rokoch zhoršila klíma v spoločnosti. Ľudia už nemali potrebu byť k sebe láskaví a doslova sa osobnostne utrhli. Niečo sa v ľuďoch zlomilo. Slušnosť začala byť smiešna.

Pri chystaní materiálov na nadchádzajúci Zjazd KSČ, ktoré sa už nikdy neuskutočnil, malo dôjsť k zmene otázky výsadného postavenia Komunistické strany Československa, ktorej exkluzivita bola garantovaná dokonca samotnou Ústavou. (paragr. 4., Ústavy ČSSR – Vedoucí silou ve společnosti i ve státě je předvoj dělnické třídy, Komunistická strana Československa…) Ja osobne mám silný pocit, že sme sa s tou novembrovou revolúciou nejako moc rýchlo poponáhľali. Škoda!

Miloš Jakeš nebol žiadny vodca, dalo by sa povedať že bol z hľadiska povahy, skôr pešiak. V roku 1987 kedy sa stal generálom Strany bolo vtedy „pri moci“ silné konzervatívne krídlo vo vnútri KSČ. Jeho usilovnosť a zápal ho dostali do tohto významného kresla. Vôbec tá doba priala usilovným a zapáleným. Bol vynikajúci a príkladný pešiak, vždy poslušný a lojálny, ktorý vedel, čo znamená plnenie úloh v rámci prúdu, ktorý svojou činnosťou významne spoluvytváral. Niekto by povedal, že ten svoj nos pchal úplne do všetkého. Neraz prejavoval túto svoju všetečnosť aj voči svojim spolupracovníkom, ba i k ženám. Zaujímal sa o súkromie spolupracovníkov a vždy bol pripravený poskytnúť radu. Ľudia ho nemali radi, vždy všetko vedel a všade bol. Záležalo mu však na tom, aby ho ľudia vnímali, ako nadmieru starostlivého a vždy sa snažil o to, aby ho videli, ako takého, čo sa vie postaviť za vec. Rozhodného, priameho a vševediaceho. Pre svoj rečnícky defekt ho prehliadali a nevnímali príliš intelektuálne. Jakeš hovoril čudne a niektoré jeho vety krívali na logiku i normálnu vetnú stavbu. Nevyhľadával nikdy malé priateľstvá, pokladal priatelenie za neprofesionálne  a tak trochu za slabošské a zbytočné. Dá sa povedať, že takmer nikoho nepokladal za priateľa. Hrdil sa však niektorými významnými vzťahmi. Mimoriadne si považoval osobné priateľstvo Nikolaja Ceausescu alebo Fidela Castra.

Zháňala som pre bratové deti céčka. Šlo o plastikové výlisky do tvaru písmena „C“ rôznych farieb vo veľkosti asi jeden a pol centimetra. Deti ich reťazili do dlhých „hadov“ a vo vtedajšom Československu označovali céčka každého mladého, že je takzvane „in“. O svojej potrebe som sa zmienila i Milošovi Jakešovi. Za niekoľko dní mi doniesol plnú škatuľu nádherne farebných céčiek. O finančnej odplate nechcel ani počuť. Bol by z neho vynikajúci nákupca – zásobovač.

K prezidentovi republiky sa musel každý písomne ohlásiť, nebolo možné hlavu štátu navštíviť len tak z voleja. Niektorí ministri to mohli skúsiť telefonicky,  nežiadala sa od níih predpísaná písomná forma.. Jediný kto mal z tohto programu výnimku bol Generálny tajomník Ústredného výboru Komunistickej strany Československa. Mohol navštíviť prezidenta priamo, stačilo sa tesne pred návštevou ohlásiť, priamo mne, alebo kancelárii hlavy štátu. Požiadavku sme predostreli prezidentovi a postoj k tejto veci sme okamžite volali Generálovi Strany. To však neznamenalo, že Jakeša vždy prezident republiky aj rovno prijal. Ako som už v predchádzajúcich častiach uviedla, medzi ÚV a hradom boli isté nie príliš viditeľné rozpory. Tieto sa prejavovali aj v takýchto prípadoch obmedzovania komunikácie. Boli to viac menej osobné problémy, ktoré sa takýmto spôsobom inštitucionalizovali. Dr. Gustav Husák zjavne nemal rád Miloša Jakeša, pokladal ho za hlúpeho a vzhľadom ku skutočnosti, že Husák sa pokladal za reformného prezidenta, teda že fandil zmenám v spoločnosti a presadzoval širšiu platformu zmien v spoločnosti, nemohol Miloša Jakeša vnímať ináč, než ako ho vnímal.

A ešte jedného dôležitého mena bol Miloš Jakeš nositeľom, bolo to meno, jeho okolím plne autorizovaná nálepka: Nerozhodný. Táto jeho tragická vlastnosť poznačila vývoj celých dvoch rokov, ktoré strávil vo funkcii Generálneho tajomníka Strany (1987 – 1989) Keď nastúpil do funkcie po Dr. Gustávovi Husákovi, ako zástanca tvrdej ortodoxnej línie v Strane. Miloš Jakeš nedokázal nič rozhodnúť. Ani v prospech umiernených komunistov, ani v prospech ortodoxného krídla, ktoré práve skrze neho strácalo v strane vplyv. Reálna moc umiernených a pragmatických komunistov sa čoraz viac zvyšovala. Súdruhovia sústredený okolo Ladislava Adamca začali vytvárať systematický tlak na Miloša Jakeša a jeho prívržencov, aby začali seriózne uplatňovať reformy v celej spoločnosti. S týmto umierneným krídlom začali intenzívne komunikovať aj špičky ŠTB. Zatiaľ čo Jakeš navštevoval pracovné kolektívy po celej krajine a všade sa pracovníkov za prítomnosti televízie pýtal na to, či si dokážu vypočítať plat, alebo koľko zarobia, spoločenské zmeny a celkové povedomie dozrievalo. Od leta 1989 prebiehali utajované rozhovory s takzvanou opozíciou o „odovzdaní moci“. Pán Václav Havel by už mohol konečne prehovoriť. Možno ho čoskoro začne zase bolieť brucho a to už bude neskoro. Ľudia majú právo na to, aby sa konečne dočkali jednoznačnej pravdy. So zdiskreditovaným Jakešom už nikto nepočítal. Ani prezident republiky, ktorý jednoznačne podporoval umiernené krídlo KSČ a nepočítali s ním už ani jeho najbližší spolupracovníci. Stal sa naozajstným opusteným  „kůlem v plote“. Predstavitelia niektorých vysokých zložiek ŠTB začínajú osnovať plány na úplné odstránenie ortodoxných, konzervatívnych zložiek KSČ. Jednaní sa zúčastňuje aj dodnes nepochopiteľne mlčiaci pán Václav Havel. Chceli naozaj poľudštiť dovtedajšiu politiku a postup Komunistickej strany Československa, nie ju zvrhnúť. V decembri 1989 zrušili na Slovensku „vedúcu úlohu strany“ Vtedy Havel povedal onú známu vetu: „Slováci sú ďalej, ako my.“ Ak by Jakeš prejavil, čo len náznak rozhodnosti, nemuselo sa s stať nič z toho, čo sa na pozdnú jeseň roku 1989 stalo. Ak by sa rozhodne postavil na čelo umiernenej časti KSČ, mohol žať spoločne s KSČ naozaj vence víťazstva. Mal šancu nastoliť demokratickú spoločnosť bez zbytočných poryvov a napätí v spoločnosti, ktoré trvajú už celé dve desaťročia, až dodnes.

Áno Milouš Jakeš sa stal demontážnikom a deštruktorom celého socialistického zriadenia v Československu. Dnes obchádza novinárov a televízne okruhy v Českej republike, aby sústavne obviňoval rôzne kruhy komunistického Československa a robil ich zodpovednými za krach zriadenia v roku 1989. On sám je zodpovedný. Čím skôr si to uvedomí, tým skôr sa mu uľaví.

Keď ešte pracoval v Ústrednej kontrolnej a revíznej komisii KSČ. Bolo to v šesťdesiatych rokoch vybrali sa aj s manželkou Květenou niekam na letnú dovolenku do juhovýchodných Čiech. Pobývali na horskej chate a chodili denne k rieke, aby sa tu kúpali a rekreovali. Deti nechali u známych v Prahe. Jeho manželka Květena stála vo vode na kraji rieky a ovlažovala sa. Naraz ju zradila rovnováha a v jednom momente sa objavila v rieke. Nevedela plávať. Začala kričať o pomoc. Jakeš behal po brehu a zúfalo kričal o pomoc. Našťastie v okolí boli ľudia a jeho žene pomohli. Je nutné podotknúť, že Miloš Jakeš vedel dobre plávať.

Áno bol to Miloš Jakeš, ktorý ako prvý z oficiálnych politikov tesne pred-novembrovej éry pripustil už v júli 1989 roku, že komunizmus „mele s posledního“. Ak to pochopil Jakeš, tak to pochopil úplne každý. Táto jeho diagnóza rovnako zaznela v jeho legendárnom prejave na Červenom hrádku na Plzeňsku, kde odozneli z úst Milouša Jakeša ešte také perly ako „hodná holka Zagorová, bojleři alebo kůl v plotě“. Jeho susedka vraví, že je dnes absolútne bezproblémový, len sa vraj hnevá na jeho psa, ktorý neustále agresívne a útočne šteká na okolie. Tomu psiskovi hovoríme „Jakešák“ povedala veselo susedka.

Tesne po revolúcii, bolo to len pár dni po vylúčení Miloša Jakeša zo strany, stalo sa tak 5. decembra 1989, poskytol rozhovor mladým študentom novinárčiny už 17. decembra 1989. Študenti prijali pozvanie do Jakešovej luxusnej vily v Prahe v Dejviciach . Študenti sa ho, mimo iné, pýtali na to, v čom bol hlavný kameň úrazu jeho neúspešnej politiky. Jakeš odpovedal, že to bola skutočnosť, že neexistovala opozícia. Táto odpoveď vykúzlila nejednému človeku úsmev na tvári. Ale málokto pochopil, ako to Jakeš myslel. Naozaj neexistovala normálna opozícia, ktorej by sa dala odovzdať vláda nad Československom. Mnohí nedokázali akceptovať ľudí zoskupených okolo nadšeného pivára Václava Havla za vážnych reprezentantov budúcnosti. Kadejaké nafetované, prepité dlhovlasé „máničky“ rozhodne neboli zárukou skutočnej budúcnosti Československa. O tomto Jakeš hovoril. Že neexistovala skutočná inteligentná, vzdelaná a politicky skúsená opozícia s ktorou by sa dalo jednať o bezproblémovom odovzdaní moci. Chartistov len málokto pokladal za serióznych nástupcov, ktorí by boli schopní usadnúť na tie najvyššie posty v našej krajine.

Zdá sa že Miloš Jakeš prežil svoju vlastnú smrť. A takýmto spôsobom aj žije, v ústraní nepochopený a nemilovaný. Tu a tam dloubne do nejakého novinára, aby nám vysvetlil všetkým, ako to vlastne v skutočnosti bolo. Ľudia v susedstve ho stretávajú na svojich prechádzkach a naoko ho úctivo zdravia. A klopkajú si s utajovaným smiechom na čelo. Susedka naprieč ulicou vraví, že tu a tam navštívi miestne mäsiarstvo a kúpi si tam to najlacnejšie mäso. A neustále sa novinárom sťažuje na to, aká drahá je elektrika a všetky tie sieťové služby do domácnosti. Dôchodca Jakeš nenašiel svoj pokoj ani na vejminku, pripadá mi to, akoby nemal nikdy dôjsť k želanému pokoju, ako akási osudová kliatba, ktorá na neho po novembri padla, ktorá tohto mocného muža Československa navždy, na večné časy a nikdy inak, dostihla.