anka

Ako obyčajne Vám ďakujem za všetky reakcie na mojom emaily. Súhlasné i… však viete.

Dostala som na pracovný stôl požiadavku exprezidenta generála Svobodu, ktorý bol asi pred dvoma rokmi odvolaný z postu prezidenta republiky. Stalo sa tak, vďaka špeciálne ušitému zákonu božského Federálneho zhromaždenia, pretože sa jenerál Svoboda odmietal dobrovoľne vzdať funkcie prezidenta Československej socialistickej republiky. Dalo by sa povedať, že na nej doslova lipol. Za iných okolností by azda armádneho generála Svobodu postavili rovno pred súd, za velezradu, alebo niečo podobné. Úplne ignoroval všetky svetské i stranícke odporúčania. Nedalo sa v ničom na neho spoľahnúť. Neustále sa vystatoval svojou vojenskou minulosťou. V ničom nespolupracoval. Bol úplne nevyspytateľný. Odvolával sa na svoju vojenskú prestíž a na metále na hrudi. Jeho megalomania, ako ju lekári – psychiatri označovali sa pričítala jeho opakovaným mozgovým infarktom a z toho vyplývajúcich zmenám na jeho osobnosti. Teraz je rok 1977, dva roky po. Mohla som tu jeho požiadavku na auto a šoféra zamietnuť. Rozhodla som sa však predsa len vyhovieť požiadavke armádneho generála Ludvíka Svobodu, hrdinu Sovietskeho Zväzu a hrdinu ČSSR, ktorého si naozaj vážil celý pokrokový svet. Nakoniec to bol môj bývalý šéf a vládca. Dôchodca Svoboda odoberal u nás v jedálni celodennú stravu, vozili mu ju priamo do domu, tak prečo nie aj služby automobilu s osobným šoférom. Jenerál Ludvík Svoboda auto so šoférom využil na jednu jedinú cestu a to na relatívne krátku cestu. ku nám na pražský hrad. Uniforma mu prešovala časť límca na košeli. Požiadala som ho, či by bol tak láskavý a dovolil mi límec mu upraviť. Odpovedal: „Nie!“ Metále na jeho saku nebrali konca. Zbadal na mojom stole denník Pravda s nápadným článkom o Charte 77. Rozhodne ukázal na článok v novinách a povedal: „Pred súd so všetkými a potom postrieľať!“ Asi sa zle vyspal, pomyslela som si. „Netrápte sa pán generál, veď proti ním je taká opozícia, že si to ani sami nepredstavovali.“ Čo? Máte na mysli tých odkundesov, čo proti Chartistom podpísali ten náš pamflet, čo sme im nanútili?“ Odpovedala som bojazlivo: „Hm“ na to sa Svoboda doslova rozzúril a začal prstom búchať do Pravdy, položenej na stole. „A týchto druhých rovno bez súdu, ku stene a postrieľať!“ Hromžil generál a pokračoval: „Ako sa volá, ten Žid, veľký oportunista režimu. Do čerta, čo robia humor aj s tým, obaja sú Bratislavčania. Obaja to podpísali. No ako sa len… ten vysoký, čierny, strašne nosatý… “Generál si nemohol spomenúť. „Myslíte Milana Lasicu?“ Generál Svoboda zajasal. „Áno aj ten Krivák to podpísal.“ Generál Ludvík Svoboda hovoril o Anticharte, ktorá ešte v tej dobe nebola známa pod týmto jednoznačným názvom. Potom počastoval neprítomného Lasicu niekoľkými veľmi mrzkými prívlastkami a nahnevaný vyšiel z mojej kancelárie. Toto bol dôvod jeho návštevy u mňa? Na toto si pýtal auto so šoférom? Nemohol predsa predpokladať, že u mňa nájde noviny Pravda s článkom o Charte 77. Šofér mi za chvíľu volal do kancelárie, že ide práve odviezť generála domov.

Akcia Anticharty začala v Januári 1977, Na prvej takejto podpisovanej akcii ju podpísali desiatky „predstaviteľov kultúrnej obce „. Anticharta mala byť záležitosť štátnej moci, ktorá sa snažila legitimizovať svoj postup voči signatárom Charty 77.  Už 12. februára 1977 oficiálna tlač hlási, že k odkazu Anticharty sa pripojilo 76 národných, 360 zaslúžilých a viac než 7000 ďalších umelcov z Čiech, Moravy a Slovenska. Anticharta bol nástroj legalizácie prípadných mocenských krokov, ktoré boli chystané proti Charte 77. Anticharta zamiešala osud mnohým jej signatárom, z ktorých sa mnohí veľmi ťažko vysporiadavajú z jej následkami dodnes. Mnohí signatári sa vyhovárajú, že vraj nevedeli čo vlastne podpisujú. Že podpisové hárky mali iba za prezenčnú listinu. Že boli oklamaní. Nie je to pravda. Z pódia jasne zaznelo, čo budú podpisovať a čo podpisovali. Z úst súdružky Jiřiny Švorcovej jasne zaznelo, čo sa od pokrokového umelca žiada a očakáva. Všetci chceli byť pokrokoví. I také veličiny ako Pán Vladimír Menšík, Werich, Chudík, a pod. Ďalšie takéto podpisovacie akcie moderovali pani Pilarová a ďalšiu ešte pán Karel Gott. Pozor, nie každý umelec je signatárom Anticharty. Je potrebne si uvedomiť, že k podpísaniu Anticharty boli prizývaní len osobnosti, významní a mienkotvorní umelci tej doby. Takže ak niekto povie, že Antichartu nepodpísal, to ešte neznamená, že bol k takému niečomu aj Mocou vyzvaný. Boli dvaja, ktorí boli vyzvaní aby dokument Anticharty podpísali a ti to aj naozaj odmietli. Bol to básnik národný umelec Jaroslav Seifert a herečka zaslúžila umelkyňa Vlasta Chramostová. Nikto iný!

Na druhej strane chápem, že niektorí umelci sa vyhovárajú, že nikdy nič také nepodpísali. Pred pár rokmi pani Helena Vondráčková podala podnet na súd, ktorý smeroval proti hudobnému publicistovi pánovi Rejžkovi, ktorý si dovolil napísať, že pani Vondráčková v minulosti podpísala Antichartu. Táto dáma požadovala ako satisfakciu, vysoké finančné odškodné. Súdu postačoval grafológmi potvrdený podpis na zberných hárkoch Anticharty z onoho 11. januára 1977. Pani Helena Vondráčková súd s publicitom Rejžkom samozrejme prehrala. Podobnú taktiku, údajnej neprítomnosti, na podpisovej akcii zvolila nielen pani Vondráčková ale aj Magda Vašaryová, manželka spolusignatára Anticharty a slobododemokrata Milana Lasicu. Vraj i pani Magda bola služobne mimo a preto vraj nemohla podpísať tento dokument. Nikdy sa s manželom k tejto veci rozumne nevyjadrili. Až na to, že pán Lasica raz vyhlásil, že jeho svedomie ho pre Antichartu neškrie. Doslova iba pred mesiacom však konečne Magda V. uviedla: “Antichartu som nepodpísala, nie, že by som bola hrdinka, ale natáčala som v Rimavskej Sobote a bolo veľa snehu. Nemohla som sa dostať do Prahy.” Magda Vášáryová to tvrdí napriek tomu, že Rudé právo deklaruje opak a ona ho nikdy nespochybnila. Rudé právo skenovalo zoznamy signatárov Anticharty a postupne ich v roku 1977 uverejňovalo.

Už po niekoľký krát v posledných svojich článkoch uvádzam, že to nie my, ale My a Vy všetci sme/ste menili politickú tvár našej zeme. Zásadným spôsobom sme menili jej tvár a pomaly sme jej vtláčali punc tej doby. Verím, že mnohí rozumiete, čo chcem povedať. Označovať niekoho za zločinca, je ako to ono známe „Ja nič, ja muzikant.“ Všetci sme hrali a zároveň aj tancovali, taký bláznivý majáles a niektorí z nás aj dirigovali.

Tak to bolo keď doba lenivo a fučiac prenikla postupne do obdobia osemdesiatych rokov dvadsiateho storočia. Akoby sme sa zrazu ocitli pred neznámou a nehostinnou krajinou. Do Súčasnosti sa nám nasťahovali všelijakí ti krikľúni, revúci a kričiaci, ktorí v húfoch smerovali do pohostinnej Komunistickej strany Československa, aby sa nahltali sladkej smotany a chudobnú kyslú srvátku ponechali iným. Prostredie strany sa postupne premieňalo. Riedlo. Revolúcia, láska a odhodlanosť sa brala pomaly preč, ako keď sa vám návšteva už po niekoľkých dňoch zunuje a najradšej by ste ju vytrepali kamsi za dvere. A zbrane nášho odhodlaného revolučného boja strácali postupne svoj lesk. Celé osemdesiate roky niesli pečať tohto tragického ústupu z hrdých revolučných postov pokroku. Mnohí komunisti si to uvedomovali. Koncentrovaná skutočnosť sa postupom času menila na stále slabnúcu hovno-polievku bez akejkoľvek sily a chuti.

Poďme teraz trochu o skoro konci Husákovej kariéry. Gustáva Husáka v roku 1987 zbavili funkcie generálneho tajomníka Ústredného Výboru Komunistickej strany Československa. Zostala mu len bezzubá politicky jalová funkcia prezidenta republiky. Chápem, že to bola pre takého revolucionára akým Dr. Husák bol, len veľmi slabá náplasť. „Prečo?“ Opýtal sa Dr. Husák, hneď ako som vošla do jeho pracovne. Netušila som čo po mne chce. „Prečo? Prečo som musel svoje roky na tomto mieste premárniť. Čo ma k tomu primälo, aby som tu skazil všetky svoje sny a vlastné ideály. Utopili mi ich všetky do jedného, ako mačence, čo nikto nechce. Nezostalo mi už nič.“ Hovoril Dr. Husák kamsi do priestoru. Bol zjavne silno rozrušený. Zrazu som videla trasúceho a zlomeného starca. Prečo mi vlastne zazvonil v takomto stave? Poskytla som mu to o čo ma očami vyslovene žiadal. Sadla som si oproti jeho pracovnému stolu a s účasťou som načúvala jeho slovám, jeho vyšponovaným emóciám. „Nechcel som nič, len slúžiť ľuďom.“ Načiahla som sa ponad stôl a chytila ho za ruku.  „Mali sme to už dávno všetko zabaliť. Predstavenie nezmyselne pokračuje, zdá sa že už bez divákov. Dopadli sme ako (prepáčte ale on to naozaj povedal, prísahám) kokoti!“ Povedal Dr. Husák a pozrel sa upäto na mňa.

Ľuďmi milovaný generál Ludvík Svoboda, na jednej strane odmieta ako prezident republiky po augustových udalostiach vymenovať robotnícko roľnícku vládu pod vedením Vasiľa Biľaka, Aloisa Indru, Drahomíra Koldera a Jozefa Lenárta, čo by bolo pre politiku vtedajšieho Československa hotová katastrofa, na druhej strane však podpisuje kapitulačné dokumenty v Sovietskom Zväze, ktoré úplne zastavili proces Pražskej jari, alebo sa dokonca aktívne podieľa na normalizačnom procese v sedemdesiatych rokoch. Až do svoje smrti v roku 1979 bol generál Svoboda vnímaný neformálne ako akási „nedôveryhodná“ osoba. Mocní ho pokladali za osudovo nevyspytateľného – proste mu nedôverovali, nevedeli čo v skutočnosti môžu od tohto parda očakávať. Niektorí ho označovali za trójskeho koňa vtedajšej vysokej politiky. Odmietal uvažovať v intenciách akýchkoľvek direkcii, i keby mali prísť trebárs z Moskvy. Mal mimoriadne silnú politicko spoločenskú pozíciu. Jeho zásluhy o mier počas druhej svetovej vojny boli proste neprehliadnuteľné. Pre toto bol nebezpečný.

Rovnako Dubček bol rozporuplná veličina tejto doby. Jeho činnosť pred augustom roku 1968 bola úplne iného charakteru ako tá po auguste 1968. Alexander Dubček vysielal v týchto dobách úplne odlišné signály. O Dr. Husákovi ani nehovorím. Jeho lavírovanie medzi nemilosťou a absolútnou lojálnosťou k Strane bola viac než podivuhodná. Na jednej strane uväznenie Dr. Husáka za buržoázny nacionalizmus, kedy sa dostal do totálnej nemilosti Strany a na druhej strane jeho prudká neskoršia politická kariéra, ktorá ho vyniesla až na post generálneho tajomníka KSČ. Jeho podpora Pražskej jari a na druhej strane zásluhy a líderstvo v oblasti tzv. normalizácie na začiatku sedemdesiatych rokov, dodnes vzbudzujú mnoho otázok a rozpakov nad úvahami o morálnom profile Dr. Gustáva Husáka. Týchto tzv. rozporuplných osobností v povojnovej politike je viac než dosť. Preto si kladiem otázku: čo mohlo byť dôvodom, čo je spojovacím článkom týchto zásadných a podivuhodných zmien u ľudí v najvyššej politike? Odpoveď je pomerne jednoduchá a doslova sa ponúka. Človeka, žiadneho človeka nemožno posudzovať mimo kontextu danej doby. Podstata bola v tom, že každá dekáda od skončenia vojny bola úplne iná. Päťdesiate roky boli roky vysporadúvania sa s triednym nepriateľom, ktorý bol tak reálny, ako aj nereálny. Ak nebol po ruke, musel sa jednoducho vyrobiť. Roky šesťdesiate boli rokmi korekcie. Čo sa prešvihlo v dekáde predchádzajúcej, boli snahy o narovnanie týchto prešľapov. S tým súviseli aj zmeny odmäku a celkového otepľovania. Ako kyvadlo. Sedemdesiate roky pritvrdili. Poučenie s krízového vývoja otočilo polaritu. No a nakoniec osemdesiate roky, posledná dekáda. Bola to „zlatá éra“ pokrokovej doby rozvinutého socializmu. Homosexualita ako symbol pomýlenej nerozhodnosti a nejednoznačnosti sa v dobe 80.tých rokov ozvala so svojimi naliehavými, len ťažko pochopiteľnými  ponosami o tom akí sú buzeranti opustení a trestuhodne prehliadaní. AIDS im nahral, aby sa mohli vykecať. Vykukli spoza mreží čiernobielej farebnosti a naliehavej spoločenskej prítomnosti. V mládežníckych časopisoch, ktoré mali štátny súhlas, odborní  redaktori informovali mladých hochov a dievčatá, že ak chcú omnoho viac a účinnejšie masturbovať, majú zavrieť oči a zaviesť si prst do konečníka. Aké nesocialistické. Dovtedy sa usudzovalo, že pokrokový človek má mať vždy oči otvorené. Koniec už musel byť dakde nablízku.

To boli štyri zásadné zlomy v povojnovej politike až do konca osemdesiatych rokov. Štyri desaťročia, s ktorých každé bolo rovnaké a predsa úplné iné. Čím ďalej boli jednotlivé desaťročia od seba vzdialené, tým viac sa názorovo vzďaľovali. Politici prezentujúci sa v osemdesiatych rokoch svojimi názormi a postojmi, by boli rovno odsúdení k smrti, ak by svoje postoje a kroky uplatňovali v divných rokoch päťdesiatych. I keď stále šlo o jeden a ten istý komunizmus, každá táto doba bola iná. Ak chcel niektorý z politikov pokračovať do nasledujúcej epochy, musel sa prispôsobiť novej dobe, ale najzásadnejšie bolo, aby vôbec dokázal zachytiť zmenu danej doby. To nie každý dokázal. Identifikovať tieto zmeny bolo viac, ako sa im prispôsobiť. Príkladom citlivosti politikov na zmeny v spoločnosti sú vyššie menovaní. Svoboda, Dubček, Husák, ale aj mnohí iní. Nehovorím teraz o morálke. Toto chameleónstvo im prakticky zachraňovalo nielen život, ale predlžovalo kariéru. Vytrvalec profesionál bol v tomto ohľade Dr. Husák, prežil všetky tieto dekády, so zásadnými škrabancami na začiatku, ale prežil. Druhé miesto by obsadil asi súdruh Lubomír Štrougal. Vo vysokej politike pôsobil od roku 1958 až do roku 1989. Tento pán mal dokonca ambície viesť Stranu komunistov aj po roku 1990. To mu však už nedovolili. Kto nepochopí, kedy odísť, vždy sa nakoniec dočká posmechu a poníženia. To je údel prezleč-kurva-kabátnikov.

Chodievala som do Všetat do malej dedinky pri Neratoviciach, nie často, len niekoľko krát za rok som zašla blízkych z rodiny opozrieť. Pri cmitery sa vždy s loptou hrávali výrastkovia, chlapci z dediny. Vždy keď ma videli, zastali. „Dobrý deň teta, idete za Šeligovými?“ Opýtali sa chalani. Odpovedala som, že áno a pokračovala som spokojne ďalej. Niektorý z chlapcov pokračoval v monológu: „Minulý týždeň Šeligovým vytiekla žumpa na dvore, smrdelo to na celú dedinu.“ Informoval ma chlapec. Nevymýšľal si, naozaj sa to tak stalo, ako mi neskôr rozprávali Šeligovci. A takto to bolo vždy keď som šla k našim z rodiny na návštevu. Omnoho neskôr som sa dozvedela, že jeden z tých chlapcov hrajúcich sa pred rokmi s loptou bol Janko Palach. Ako my neskôr povedali ľudia zo Všetat, mohol to byť práve on, ktorý mi raz oznámil, keď som šla k našim Šeligovým, že kúpili od susedy štyri morky, ešte malinké na vychovanie a dve z nich im pošli, proste ukapali. Že vraj ich Janko (od) Palachú našim pomáhal prenášať. Janko mal už vtedy dievča, skôr dobrú kamarátku, ako mi ľudia vraveli. Volala sa Monička a neustále bola Jankovi nablízku. Aj keď prenášal tie morčiatka, dívala sa na neho, lebo sa ich sama bála a pozorovala svojho chlapca, ako ich jedno po druhom, berie do rúk a nežne im fúka na hlávky. Upokojovalo ich to. Keď Janko o niekoľko rokov ležal popálený v nemocnici, na jeho žiadosť nakrúcali s ním na televízne kamery, jeho posledné hodiny života. Tu necháva pozdravovať Moničku a prial jej v živote len to najlepšie. Tieto veci sa mi pospájali až „neskôr“ na základe rozhovorov s ľuďmi z dediny. Janko Palach sa ničím neodlišoval od svojich kamarátov z dediny s ktorými sa spoločne  hrával. Bol jednoduchý a prostý, ako sú všetci chlapci na konci základnej školy. Len mal snáď taký jemný, trošičku bojazlivý, dievčenský úsmev. Ochmôjbože je mi to tak veľmi ľúto.

S úctou,

vaša anka

P.S. Aj keď všeobecne neverím v to, že bude rok 2011 nejaký zvlášť dobrý, napriek tomu Vám želám do Vašich mikrokozmov, do Vašich hrejúcich rodín i naďalej veľa pokoja a lásky po celý rok 2011. To Vám naozaj úprimne a z lásky želám.