Založ si blog

Bola som pri tom – Marie, Štrougal a Cigánka

Slaboduchý človek je človek, ktorý má slabého ducha. Teda človek, ktorý je nerozhodný s nejasným profilom a mäkkými názormi, človek ktorý je azda vzdelaný, je však bez vlastných názorov a pevných cieľov. Bojím sa, že toto je pandémia dneška, pandémia ako šľak. Na toto ľudstvo zanikneme. Dnes nemajú ľudia jasné ciele, majú už len jalové sny, ktoré sú spoločensky potrebné, asi tak ako sny úbožiakov z Modrého z neba. Veľmi rýchlo, behom jedinej generácie sme sa odnaučili premýšľať a popremýšľané potom rozumne vyhodnocovať. Informačná spoločnosť nás úplne dostala. Máme strašne veľa informácií, príliš veľa než aby sme ich dokázali spracovať. A tie nás už prevalcovali. Toľko neistoty nikdy medzi ľuďmi nebolo. Každý sa predháňa povedať nám ten svoj spásonosný názor a všetci sme už z toho množstva sračiek zúfalí. A existuje mnoho koncepcii, často i v jedinom obore ľudskej činnosti, ktoré sa zúfalo hlásia o slovo a ani jednej už ľudia neveria, pretože súčasťou bohatej a rôznorodej informačnej spoločnosti je aj Skepsa. A to je druhý apokalyptický jazdec. Skepsa. A tak to aj vypadá, ľudia vädnú a pomaly a isto usychajú. Otcom i materou dnešného zúfalého stavu je nerozhodnosť a nekompetentnosť. Rozhodni múdro, keď je prijateľné úplne ale úplne všetko. Vážení sme pred branou samotného pekla.

Márie pracovala na správe hradu. Mala na starosti kuchyňu, spoločne s jej zásobovaním. Pochádzala odniekiaľ z južnej Moravy. Zdala sa mi jednoduchá, ale na druhej strane veľmi priateľská a oddaná úplne všetkému. Aj strane. Pri príhovoroch a politických akciách často vybuchla do zúfalého plaču. Stačilo niečo také štylizované, ako keď stúpala naša alebo sovietska zástava po tyči smerom nahor a Márie sa rozplakala a nebolo ju možné niekoľko hodín upokojiť. Bolo to v deň slávneho 7. novembra, keď okolo nás prechádzal Dr. Gustav Husák, zastavil sa pri nás, pozrel sa na Máriu a nahlas povedal. „Mali by sme si súdruhovia, všetci čo sme tu brať príklad tuná zo súdružky.“ Všetci v sále sa pozreli na Máriu. Ta ešte väčšom zúfalstve zavila a vybehla zo sály von na chodbu. Chápala som, že to bol zo strany Dr. Husíka vtípok. Bolo občerstvujúce kamarátiť s Máriou. Jej jednoduchá priamosť mi dávala veľkú šancu odpočinúť si od častej strojenosti, pretvárky a falše. Vždy som vedela na čom som a to bolo na našom priateľstve cenné. Je veľmi oblažujúce si dopriať úľavu priamosti a vrelosti, i keď na úkor intelektuality. Tu predsa vždy nepotrebujete a v priateľstve skoro nikdy. No pripúšťam, že mnohí to tak nemusia vnímať. Najskôr sme spoločne chodili len na obedy, také tie bežné ženské rozhovory. Neskôr sme trávili aj čas mimo práce. Bola veľmi priateľská a pohostinná. Vždy keď doma niečo piekla, doniesla mi na ochutnanie. Spravili sme si kávu a spoločne drkotali.

Plačúca mi povedala, že jej brat sa v lete roku 1987 nevrátil z dovolenky a emigroval do Talianska. V tejto veci ma viac menej neoficiálne navštívil v kancelárii Ladislav Adamec a oznámil mi, že by bolo lepšie ak by Marie z pražského hradu čo najskôr odišla. Jeho návrh som ako jej nadriadená rozhodne odmietla. Marii niekoľko krát navštívili zo štátnej bezpečnosti. Chodila ako v mrákotách a neustále plakala. Vedela som, že ak nechcem aby Marie z hradu odišla, musela som niečo vykonať. Bol to práve Lubomír Štrougal, ktorý celú vec vyriešil.

V tejto súvislosti ma Dr. Štrougal zaviazal k spoločnej večeri v jednom z pražských hotelov. Jeho podmienku som dosť dobre nechápala. Ani počas večere ani neskôr sa tento muž o mňa, ako ženu nikdy nepokúsil. Počas večere bol mimoriadne pozorný a pohostinný. Nadviazali sme nebývalo príjemný rozhovor a z celej akcie som mala veľmi príjemný pocit. Dodnes neviem o čo mu vlastne šlo. Alebo si nikdy nerealizované „balenie“ rozmyslel, alebo mal iné pohnútky, ktorým som plne neporozumela. Možno to bol jeho spôsob, ako ma pokoriť. Necítila som sa pokorená, dodnes si myslím že to bol jediný moment, kedy mi Štrougal ukázal svoju príjemnú časť jeho nepríliš vábnej osobnosti. Tá nevábnosť azda spočívala v jeho často verejne vnímanej nevyspytateľnosti. Azda nakoniec predsa len trochu vnímam zmysel toho, čo sa vtedy udialo. Napadlo ma to až po revolúcii. Keď som pozorovala v médiách ako rád Dr. Štrougal poskytoval rozhovory novinárom. O mojej domnienke ma utvrdzovala aj Štrougalova úprimnosť s akou uvádzal novinárom skutočnosti z najvyššej politiky. Odkryl nejedno tabu. I jeho snahy o začlenenie sa do politiky po revolúcii niečo naznačujú. Osamelosť mocných. Dr. Lubomír Štrougal mi tou večerou zrejme poďakoval za to, že som ho brala na vedomie. Že som ho pokladala za hodného súkromne ho požiadať o pomoc. Ten rozmer že šlo o súkromnú požiadavku bol zrejme rozhodujúci. Jedna vec je byť predsedom vlády a druhá vec je byť vnímaný ako človek. Dokonca si myslím, že Štrougal nemusel byť zlý človek, i keď ho takto mnohí vnímali. Ja si myslím, že kto tak silno kamarátil s Bohuslavom Chňoupkom, musel mať niektoré vlastnosti aj dobré, možno až vynikajúce. Chybou azda bolo, že ich verejne až tak nevystavoval. Čudák. Niekedy som mala pocit, že sa ľudí bojí. A práve tu je azda priestor pre názory, ktoré o Štrougalovi všeobecne dodnes prevládajú.

Dali sme si predjedlo a hlavné jedlo. Všimla som si, že Dr. Štrougal sa takmer nedotkol jedla. Len udržoval čulý rozhovor a ako som uviedla bol nečakane príjemný. Počas hlavného jedla som si trochu pokvackala blúzku. Štrougal sa postavil a rozhodne zjednal pomoc. Nechal zavolať prevádzkarku, ktorá mi vo svojej kancelárii pomohla fľak vyčistiť. Keď som sa vrátila do hotelovej reštaurácie, všimla som si, že tanier môjho mocného spoločníka je prázdny. Kým sme spoločne s pani prevádzkárkou pracovali na odstránení fľaku, Dr. Štrougal svoje jedlo zjedol. Zdá sa, že takto sa správajú mimoriadne osamelí ľudia. Môžu mať okolo seba množstvo ľudí, ba i svoju rodinu, vo svojej najhlbšej podstate však zostávajú osamotení. Neviem presne čoho som sa vtedy v ten prenádherný letný večer dotkla. Niečoho určite. Mala som pocit, že obrovskej nevyslovenej samoty, azda aj istej intimity. Dr. Lubomír Štrougal vyrovnal náš účet. Pokladal naše stretnutie za súkromné, inak by využil možnosť služobného otvoreného účtu, ktorý sme aj v tomto hotely mali. Jeho šofér nás odviezol pred môj dom. Štrougal vystúpil z auta a doviedol ma až ku vchodovým dverám. Jednou rukou si sňal klobúk z hlavy a jemne sa uklonil. Poďakoval za pekný večer. Potom sa energicky otočil a nastúpil do auta. Nech už to bolo tak či onak, jedno je isté, Marie na svojom pracovnom mieste zostala naďalej.

Už nejestvujú detské pestvá, už zostala len zodpovednosť. Práve som čítala, že štrnásťročného chlapca pravdepodobne zavrú za to, že pýtal od iného žiaka 10 centov. Na desať tisíc občanov u nás pripadá asi štyristopäťdesiat policajtov. Je to najviac v Európe. Spoločne s Čechmi sme na samotnej špici. Toto je policajný štát. Stíhame už aj deti. Politici si na útlaku detí vyrábajú svoj skvelý image. Hovoria o bezpečnosti a hrozbe. Je mi z toho zle. Kedysi policajti pobrali výrastkov na dedinskej zábave, keď sa spoločne poruvali a dali im zopár zaúch a „fajka zhasla“. Nikde sa nič nehlásilo, nepísalo. Decká boli spokojné a policajti tiež. Štyristopäťdesiat policajtov na desaťtisíc občanov!

Marie priviedla rovno do mojej kancelárie starú cigánku. Bola oblečená v množstve pestrých farebných sukniciach a smrdela tabakom z fajky, ktorú stále zvierala v jednej ruke. Na hlave mala uviazanú šatku a mala hrozne nízko posadený hlas. Bola obrovská. Mohla mať tak dvesto kíl. Stále si niečo hundrala popod fúzy a to doslova „popod fúzy“. Na vstupe do hradu „chlapci“ spoločne s „oprávnenými ku vstupu“ púšťali kohokoľvek kto ich sprevádzal, stačil zápis do knihy na službe.  „Vyveští ti, je perfektná“. Uderila na mňa Marie. „Poznám ju dlho, predpovedala mi aj smrť mojej babičky.“ Vysvetľovala moja kamarátka. „Dobrý deň paninko, dopadne to dobre s tým vašim chlapcom. „Za tri dňa sa všecinko otočí a bude s chlapcom lepčie a lepčie. A úplne sa vyzdravie! Bude mať dlhý život.“ Povedala stará žena. Vedela som o čom hovorí. Môj brat mal v nemocnici dvanásťročného synka. Lukáša. Prestal jesť a celý spopolavel. Dostal sa až na hranicu metabolického rozvratu. Lekári naznačovali to najhoršie. Zagánila som na Marii. „Nič som jej nevravela.“ Bránila sa kolegyňa. Prudko sa mi zatočila hlava a dopadla som na stoličku. Ani som si neuvedomila, že som zrazu tej starej žene bozkávala ruku. Ako plukovník československej armády s vysokoškolským vzdelaním zameraným na služby v zbore ústavných činiteľov a kádre v diplomatickom zbore, rovnako hodnostne čakajúca na členstvo v generálnom štábe československej armády, hrdiaca sa mnohopočetnými vyznamenaniami. Ak by som si ich chcela všetky pripnúť na slávnostnú uniformu, asi by som ich mala pripnuté aj na sukni, toľko ich bolo, som zrazu kľačala pred tou starou, páchnucou cigánkou a bozkávala som jej lemy sukieň a ruky. Môj milovaný synovček Lukáško. Strašne som ho milovala. Táto Cigaňa mi ho darovala späť. Celej našej zúfalej rodine. Verila som jej. Dnes má Lukáš tridsať šesť rokov a sám ma tri deti. „Paninka a nebolo by dačo na zavlaženie?“ Prebrala ma z mrákot Cigánka. Pochopila som, jej gesto bolo jednoznačné. Vybrala som z baru fľašu koňaku a naliala som jej. Verte či neverte ta behom dvadsiatich minút vyzunkla celú fľašku koňaku. Takmer nedotknutá fungovala bez akýchkoľvek problémov ďalej. Do miestnosti sa zrazu vrútil obrovský Bohuslav Chňoupek, minister zahraničných vecí. Mal jednanie s Dr. Husákom, prezidentom republiky. „Kde ju máte“. Opýtal sa Chňoupek a potom sa s Cigánkou zavrel na celé dve hodiny do vedľajšej miestnosti, ktorú som používala na porady. Zdola z jedálne si nechali priniesť chlebíčky a dve obrovské nohy jablkovo-makovej štrúdle. Doniesla som im ďalšiu fľašku  francúzskeho koňaku. To všetko sme cigánke poznášali len ako závdavok. Mária ju potom odviedla do kuchyne a zabalila jej obrovské množstva mäsa a iných potravín do obrovskej tašky, ktorú sme kdesi vykutrali. Dostala načo si ukázala. Keď sme ju s Máriou vyvádzali cez hlavné nádvorie pražského hradu von, zastala uprostred neho a povedala: „Vy komunisti tu už dlho nebudete. Za dva roky v decembri skončíte navždy. Vyženú vás. Už ste si nahrabali dosť, prídu po vás ďalší.“ Bola stručná a vecná a vôbec nás nešetrila. Keď to povedala vyšpárala si prstom obsah oboch nosných dierok. Bolo leto roku 1987.  Neviem prečo hovorila o decembri roku 1989, keď revolúcia bola v novembri. I keď je pravdou, že skutočné mocenské zmeny v našom štáte sa naozaj udiali až v decembri roku 1989. Na hrad sme ju prepašovali ešte raz. Vyžiadali si ju štyria ministri vlády, jeden miestopredseda vlády a riaditeľ kancelárie Úradu vlády. Tomu oznámila, že o šesť mesiacov mu zomrie niekto blízky z rodiny. Stalo sa tak. Skoro na deň presne mu umrela manželka. Pri druhej návšteve sa Cigánka poučila. Z tejto návštevy hradu si odnášala asi desať tisíc československých korún a tony mäsa. Iné jedlo tento krát odmietla.

Vráťme sa k Marii. Marie vstala a pozrela sa von z okna mojej kancelárie. Pozorovala jemnú snežnú krásu zimnej Prahy. A rozplakala sa nad tou krásou, nad tým zdanlivým pokojom za oknom. „Ách bože Mařka, čo ti šibe?“ Napomenula som ju. „Keď vonku je tak nádherne.“ Reagovala kričiaca Marie. „No ale to nemusíš tak prežívať.“ Poučovala som ju. Potom do tej svojej nálady zahrnula aj problémy s manželom deti a na radu prišiel aj jej skazený a „skurvený“ život. Úplne sa rozsypala. O niekoľko dní som ju našla ako objíma chlapca z hradnej stráže, ktorý bol práve vo svojej nehybnej službe. Svoju hlavu mu tlačila na hruď a utápala sa v slzách nad jeho údajnou samotou a opustenosťou. Potom ho začala bozkávať a keď som k ním kráčala, aby som chlapca oslobodila, siahla mu do rozkroku. Chlapec nevedel čo má robiť, bol celý rozhodený, červenal sa a bol v nesmiernych rozpakoch. Keď som ju konečne odlepila z chlapca, vzpínala ruky k nemu a vravela niečo o tom, že spoločne vyčistia všetky lesné studničky. Zdá sa že som prišla včas. Odviedla som ju do svojej kancelárie. Požiadala som našu „závodnú“ lekárku, aby ma láskavo navštívila v kancelárii. Tá Mariu okamžite nechala hospitalizovať v Bohnickej psychiatrickej liečebni. Lekári u nej konštatovali hlboké depresie a postmenštruačnú hystériu. Marie na priepustke z liečebne, zhruba o dva mesiace, po umiestnení v Bohniciach, spáchala samovraždu. Pojedla niekoľko balení liekov.

Srdečne Vám ďakujem za reakcie a emaily /aj nesúhlasné/, ktoré som od Vás obdržala. Úprimná vďaka!

vaša anka

TOPlist

Anka Frňová: Václav Havel ležící, spící

02.11.2013

Pravda a láska musí zvítězit nad lží a nenávistí! Tento minimalistický otčenáš som po prvý krát počula od Václava Havla, myslím že ho zarecitoval z balkóna Melantrichu, v roku 1989. viac »

Anka Frňová: Samovražda Gustáva Husáka

24.10.2013

"Anička, myslíte si, žeby som to mal vykonať?" Opýtal sa ma Gustáv Husák, najmocnejší muž v krajine. Bolo to len pár dni po 17 novembri 1989. "Vychádza mi, že práve toto je tá situácia, viac »

Anka Frňová: Preboha vezmi si ma celú a buď konečne chlap

02.05.2013

Mňa nehnevá politika, nezaujíma ma moc. Čo ma viac škrie je, že sa kamsi vytratili chlapi. Kde-kto má dnes penis, ale to ešte nemusí byť naozajstný muž. Klamstvo, slabota, nevýraznosť a úlisnosť. viac »

03-nehoda-1x

Nehodu dvoch áut s autobusom neprežila jedna osoba

25.06.2017 18:43

Vážna dopravná nehoda sa stala na ceste v smere z Ružomberka do Banskej Bystrice, kde sa zrazili dve autá s autobusom. Nehodu neprežila jedna osoba.

taxík, taxislužba, autá

V Nových Zámkoch pribudne sociálny taxík

25.06.2017 18:20

Mesto Nové Zámky rozšíri ponuku sociálnych služieb pre svojich obyvateľov. Mestskí poslanci tento týždeň vo štvrtok schválili návrh na ich rozšírenie. Medzi novými službami je takzvaný sociálny taxík.

Robert Fico

Premiér Fico pošle prezidentovi UEFA otvorený protestný list

25.06.2017 16:44

Predseda vlády SR Robert Fico je rozčarovaný zo spôsobu, akým bol slovenský národný tím do 21 rokov vyradený z európskeho futbalového šampionátu v Poľsku.

Jaromír Čižnár

Generálny prokurátor Čižnár nechápe hystériu kotlebovcov

25.06.2017 14:52

Generálny prokurátor Jaromír Čižnár nechápe hystériu a kritiku kotlebovcov na to, že podal návrh na Najvyšší súd SR na rozpustenie ich strany.

anka

Plk. v. z. MUDr. Anna Frňová navždy odišla dňa 6. januára 2016

Štatistiky blogu

Počet článkov: 46
Celková čítanosť: 313441x
Priemerná čítanosť článkov: 6814x

Autor blogu

Odkazy