„Anička, myslíte si, žeby som to mal vykonať?“ Opýtal sa ma Gustáv Husák, najmocnejší muž v krajine. Bolo to len pár dni po 17 novembri 1989. „Vychádza mi, že práve toto je tá situácia, ktorá by si vyžadovala tento rázny čin“, premietal Husák nahlas a silno, náruživo si potiahol z cigarety. Znepokojivé bolo, že pôsobil vyrovnane a pokojne. Som pôvodným povolaním lekárka, mám atestáciu zo psychiatrie. Vedela som, že keď o tejto veci rozpráva, nikdy nenájde v sebe silu, aby niečo také vykonal. Trendy vo svojom obore som celý život sledovala a tak som vedela, že pes, ktorý breše nehryzie. Neskôr ma však napadlo, že jeho úzkosť a istá panika, nemusela primárne súvisieť s tým, čo sa udialo v tej dobe na konci roka 89. Skôr mohlo ísť o akési politické vyústenie jeho osobného vkladu. Program, zúfalý scenár – ako sa správne zachovať. Hrdinstvo a zodpovednosť. Láska a obeta. Akási poznaná a nevyhnutná nutnosť. Presne, ako ta záležitosť o kapitánovi lode a jeho poslednej fatálnej úlohe, keď už loď stroskotá. Ten jeho pokoj ma desil. Pozrela som sa na prezidenta Husáka. Jeho pohľad smeroval niekam ďaleko. Zdalo sa, že v súčasnej reálnej dobe sa už jeho génius nemal čoho poriadne zachytiť. Je veľkou otázkou, či sú takíto ľudia zbabelci a či sú naopak hrdinovia. Vedela som, že je držiteľom strelnej zbrane. Mal pridelenú svoju osobnú zbraň.
Bola to zlá doba. Husák bol na sklonku roka 89. už hodne slabý a veľmi chorý. Bol takmer slepý. Vedeli to len najbližší, že sme ho museli väčšinou vodiť. V spoločnosti a na verejnosti bol prezentovaný pomerne normálne. Žiadne citové a číro číre ľudské výlevy. V tej dobe sa to jednoducho nenosilo. Tento dramatický a temný rozhovor sme viedli v jeho vilke, v prezidentskej vilke, v ktorej sa obklopoval svojim súkromným svetom, ktorý bol už hodne starecký a opustený. Veľa rozprával o svojom detstve a o väzení. Nehodnotil, nevyvodzoval a neanalyzoval, len ticho spomínal. Tu a tam zašomral niečo, nad čím sa pousmial a opätovne sa zahĺbil do seba. Vedela som, že postupne dohára. Sedel rezignovane v obývacej miestnosti za mohutným pracovným stolom. Najradšej by však žil v drevenici, ak by mu to dovolili. Sem do prezidentskej vilky nemohol za ním takmer nikto. Len jeho najbližšia rodina a zopár ľudí, ktorí mu zabezpečovali bežný servis. Jeho bezprostredné potreby zabezpečovala teta Kyselicová. Neustále sa šuchtala v obrovských teplých papučiach po vile. Usmievala sa a tíško pána prezidenta napomínala. Hubovala mu za to, že neje, že fajčí, že sa o seba nestará, že stále ponocuje a podobne. Bola ľudská a milá. Samozrejme do prezidentskej vilky sa nedostali ani žiadni funkcionári, či ministri vládneho kabinetu. Ani predstavitelia strany. Pokiaľ mu neboli blízki do takej miery, aby ich k sebe pozval. Bohuš Chňoupek ho navštevoval často. I Válek sa tešil tejto vzácnej priazni od pána prezidenta. Ale aj Štrougal, ktorý s ním viedol časté rozhovory. Medzi ním a Štrougalom to intelektuálne pulzovalo. Lubomír Štrougal sa často nabúraval do jeho intimity. Akoby si nárokoval na viac z Husákovho srdca, ako mu náležalo. Bolo to spôsobované pravdepodobne Štrougalovou priamosťou, bezprostrednosťou a sociálnou zručnosťou. Chcel mu stáť po boku, nielen ako súdruh, ale i ako priateľ, i keď Husák na jeho priateľské signály príliš nereagoval. Pýtala som sa pána prezidenta, prečo Štrougala do istej miery ignoruje, zraňuje tak jeho osobnú dôveru. Gustáv Husák mi odpovedal niečo v tom zmysle, že buď ste dobrí kolegovia, alebo dobrí priatelia. Tieto veci sa nedajú zamiešať, uzavrel pán prezident.
Je nutné uznať, že Lubomír Štrougal koncom sedemdesiatych rokov, doslova zachránil profesionalitu Gustáva Husáka. Husák sa zrútil potom, čo mu práve Štrougal oznámil skon jeho manželky, pani Vierky. Husák sa totálne zložil. Nemal chuť ďalej pracovať, nemal chuť ďalej existovať. Žiť. Štrougal začal filtrovať profesionálny život Gustáva Husáka. Prísne triedil jeho povinnosti a preberal tie, ktoré boli neodkladné. Zastupoval ho na všetkých dôležitých politických i spoločenských podujatiach. Prispôsoboval program tak, aby sa Husák nemusel vecí zúčastňovať. Doslova ho v tej dobe chránil. Toto trvalo asi dva roky, až do roku 1979. Bdel nad ním a chránil ho, až kým sa Husák úplne nepozviechal. Ja predsa viem, ja viem, že takto sa správajú iba priatelia.
Ľubomír Štrougal mal v sedemdesiatych rokoch zvládnuté zručnosti, ktoré až tak nenáležali socialistickému dnešku. Vedel sa prezentovať voči verejnosti a vytvárať tak o sebe, o svojom úrade, a štáte obraz, ktorý bol pre verejnosť pomerne prijateľný. Štrougal i vďaka svojmu osobnému zanieteniu pre šport, sa obklopoval významnými športovcami v Československu, pozýval ich do sídla svojho úradu, fotil sa s nimi, bavil na recepciách a zúčastňoval sa i samotných dôležitých medzinárodných športových podujatí. Neraz cestoval s našimi športovými tímami i do zahraničia, kde mali športovci reprezentovať socialistické Československo. Takýto postup bol nezvyklý. Intelektuálnu a kultúrnu obec si Štrougal získaval pôsobením a rečnením na takých fórach, akými boli Zjazd spisovateľov, ale i pravidelné profesijné zasadnutia Zväzu dramatických umelcov, architektov a iných záujmových skupín. Poskytoval osobné oficiálne zaštítenie významným akciám a podujatiam s medzinárodným dosahom. Tu otváral i nezvyklé témy. Témy, ktoré boli citlivé, ale pre záujem verejnosti mimoriadne potrebné. Mnohé západné zahraničné noviny o ňom začali písať ako o modernom a nekonformnom politikovi. Toto PR si budoval Lubomír Štrougal úplne sám, nemal k tejto záležitosti pridelený žiadny aparát. Bol schopný, a moderný. Tu niekde bol pes zakopaný. Gustáv Husák bol predstaviteľom starej školy. Jeho zmýšľanie sa neprekrývalo so zmýšľaním a postupmi predsedu vlády Lubomíra Štrougala. Aj keby sa Štrougal rozkrájal, srdce Gustáva Husáka by nezískal. Napriek tomu všetkému nové a moderné postupy prezentácie Lubomíra Štrougala, Husák prijímal a oceňoval. Štrougal predsedal siedmym, po sebe zvoleným vládam. Ľudsky však, podľa môjho názoru, k sebe cestu nikdy poriadne nenašli.
Čo som mala pánovi prezidentovi na jeho rezignované slová povedať? Nezabíjajte sa, prepánaboha, pán prezident, bola by vás veľká škoda! Vypadala by som ako krava. Tu predsa žiadne slová nepomôžu, možno snáď objatie, pohladenie, útecha. Nehodilo sa to. Z toho čo povedal som bola hodne vyľakaná, prekvapená. Pripadalo mi, akoby som zrazu na všetko zostala sama. Vnímala som veľmi jasne to, čo sa dialo vonku na ulici v novembri 89. Ľudia boli v revolučnom ošiali, všetko bolo v rýchlom pohybe, svet uháňal obrovskou rýchlosťou popri nás. Len my sme zostali stáť zaseknutí na jednom mieste. Krhličku na kvietky som doslova hodila na okennú parapetu a hlučne som odkráčala z miestnosti.