Zomrela Jiřina Jirásková. Práve tohto sa týkalo viacero e-správ, ktoré som v posledných hodinách obdržala. Je nutné na ne reagovať. Utriasam všetko v hlave. Zatiaľ nebudem reagovať. Potrebujem nejaký čas, odstup. Hlas smädného na púšti, málokde doletí.
Ľudia majú radi silných a rozhodných. Nebudú sa identifikovať so slabochom. To sa nerobí. Napriek tomu sa Jiřina Jirásková nikdy nepostavila proti žiadnemu tlaku, ak mu mala čeliť osamotená. Vždy potrebovala publikum. Tak to bolo s jej životom, a nakoniec asi aj s jej smrťou. Bez publika nedokázala už byť. Potrebovala ho – žiadne však nebolo. Zachytila som v televízii nejaké šumy o samovražde. Volala som známym do Prahy. Dnes viem, že tieto fámy o samovražde, sú asi dosť reálne, a celkom významne podložené. Nevyčítam jej to, mnohí z nás sme hodne slabí. Policajti, ktorí boli v jej dome na Vinohradoch, bezprostredne po jej smrti, ktorý je len kúsok od vinohradského divadla, sa v dome zdržali celých päť hodín. Pitva vraj nie je nutná. Veď aj načo? Čo potrebovali, asi vedia. Opona je dole.
Helena Ružičková za svojho života o Jiráskovej povedala, že je slizká a hnusná. Už nie je! Smrťou každý z nás zaplatí. Všetko je vytreté a navždy zabudnuté. Čítala som dnes nejaké reakcie diskutérov na Hanu Gregorovú, ktorá jediná sa v týchto hodinách snaží poukázať na odvrátenú stranu zbožšteného mesiaca. Gregorovú, vdovu po Radkovi Brzobohatom, ktorého Jirásková vyštvala z Vinohradského divadla, diskutéri na internete lynčujú a odsudzujú. Gregorová i teraz po smrti Jiráskovej bolestne kričí, že jej nikdy neodpustí. Len naozaj zainteresovaní vedia, že Radek Brzobohatý zomrel omnoho skôr. Skonal o celé roky skôr, než v septembri 2012. Vďaka silnému pocitu ublíženia, sa v posledných rokoch u Brzobohatého začali prejavovať významné psychické problémy. Prejavovali sa nespavosťou, oslabenou schopnosťou sústrediť sa. Návalmi hystérie a zúfalstva. Ak dnes Gregorová tvrdí, že Radka Brzobohatého, jej manžela, Jirásková zabila, rozumiem jej veľmi dobre.
Kým sú niektorí medzi nami, môžu sa iní dosť pretvarovať. Byť slušní a lojálni. Keď už všetky dôvody definitívne pominuli, k obdivu nás neprinútia, ani párom volov. Bohdalová nikdy nemala vlastný názor. Kedysi som tu uviedla, že ani vtedy, keď si vypila. Bohdalka je hodne nekonfliktná, submisívna. Prekvapila ma jej včerajšia reakcia na žiadosť novinárov o kondolenciu k úmrtiu Jiřiny Jiráskovej. Novinárom povedala, že im nemá čo povedať. Šokovalo ma to. Kráľ už je mŕtvy, choďte domov! Bohdalová zrejme už nepociťovala potrebu chrániť svoju „svetácku“ kamarátku. Doteraz k nej vzhliadala z úcty. A strachu. Bola to práve Jirásková, ktorá celé roky znevažovala herecké schopnosti Jiřiny Bohdalovej. Znevažovala aj jej mentálne schopnosti. Bohdalka sa nikdy proti hrubosti Jiráskovej neohradila. Obracala to vždy na srandu. Pokorne niesla túto jej hrubosť na svojom chrbte. Bohdalka jej asi predsa len nikdy neodpustila. Podla všetkého, jej nikdy neodpustila Helenu Rúžičkovu, Brzobohatého, Janžúrovú, Moučku, Haničinca, Peška, či hereckú kolegyňu Štepničkovú, pre ktorú žiadala trest smrti, za jej nepodarenú emigráciu. Nikdy jej neodpustila Menšíka, ktorý ju vo svojej prostorekosti, raz označil za „krávu“ A zrejme jej nikdy neodpustila „pleskotiádu“ okolo jej niekdajšej sokyne v láske, Jiřinky Švorcovej. Tých, čo pri nej bdeli až do samého konca, bolo naozaj málo. Zomrela sama a opustená. Smiešna, bohatá a opustená. Na samom konci s ňou bola iba sučka Amálka a Lucia Bíla. Aj ta len v myšlienkach a vo svojom srdiečku, ako neraz uviedla.