Niekoľko milých, úprimných diskutérov v poslednej debate namietalo: Anka je už potrebné zabudnúť a nechať veci tak. Nie stále na ne ukazovať. Súhlasím! Hneď potom, čo sa poriadne pomenujú a zaevidujú. Potom áno. Nie skôr. Potlačené spomienky. Potlačené veci sa neskôr samé objavia. Pretlačia sa na povrch a zanechajú mokvajúce boľačky. Na duši i na tele. Potom je terapia omnoho náročnejšia. Veci treba pomenovať a poukázať na ne, aby sa už nikdy neopakovali. Aj keď si, to uznávam, serkám tak trochu, do vlastného hniezda.
Všetci sme takí
Ak píšem o Jiráskovej, píšem i o sebe. O tebe, i o vás. O každom jednom z nás. Nejde mi o to, aby som ju zosmiešňovala. Ide mi o to, aby som ukázala, akí všetci sme. Sme na jednej lodi. Nik z nás nie je bez viny. Ak poukazuješ na viny iného, poukazuješ aj na tie svoje. Pretože všetci sme rovnakí. Osadzuješ niekoho – odsudzuješ aj seba. Nik z nás nie je slávnejší, či onakvejší.
Milada Horáková
Milada bola ďaleko od obyčajnosti a bola, podľa môjho názoru, nemúdra a zanovitá. Som za hrdinstvo, ale odtiaľ potiaľ. Neporozumela plne dobe, nejako sa zasekla a nechcela ísť, ani zapánaboha, ďalej. Ako dáka sprostá mulica. A ešte kopala okolo seba. Ak by zpokornela, uvädla trochu, bolo by to celé dopadlo ináč. Veľmi sa na ňu hnevám za tú jej pochabosť. V jame levovej sa hrala na hrdinku. Panna Orleánska. Zaťala sa a zachraňovala aj tých, čo o to vôbec nestáli. Neskôr o pár rokov „po“, som mala možnosť hovoriť s niektorými, ktorí proces s ňou a jej „spolupracovníkmi“, pred rokmi, pripravovali. Nikto z nich nemal potrebu popraviť ženu. V súčasnosti sa prezentuje tá doba, ako doba neandertálizmu a akéhosi pošahaného stredoveku. Iste boli tu niektoré veci iné, ako v období rokov sedemdesiatych, či neskôr. Nikto zo zúčastnených však netúžil dávať lekciu národu, obesením ženy. Milada absolútne nedokázala vyhodnotiť situáciu, zaťala sa a … Nakoniec zistila, že zostala sama. I zahraničné kontakty, na ktoré tak zúfalo spoliehala, sa od nej nakoniec odstrihli. Akoby sa ani poriadne neorientovala. Rozzúrené psiská dráždila, bosou nohou. Nenabrala múdrosť, ako to v ľudskom rode chodí? Mala už 50 rokov a to človek, aký taký rozum, predsa nadobudne.
Počas jej procesu nebola úplne v bezvýchodiskovej situácii, ako sa to zvykne dnes prezentovať. Mala možnosti a nemusela zapredávať ani svoje citlivé svedomie. Ona akékoľvek rady zásadne odmietala. Odmietala načúvať. Mala pocit, že ak by komunikovala, žeby sa tým nejako zásadne politicky poškvrnila. Bola fanatická. Rozhodla sa zachrániť celý „odpor“. Chcela zachrániť svet. Je mi jej ľúto. Nepokladám ju za hrdinku. Pokladám ju za ľahtikársku a … veľmi nešťastnú. A nad to všetko, ešte jedna podstatná vec. Veci, všetky veci, je možne posudzovať len cez optiku doby. Iba hlupák si uzavrie pohľad bez toho, žeby veci preskúmal optikou súdobých realít.
Ozvena z diaľky
50. roky boli úžasné. Ulice boli prázdne, hlavne v podvečer a vzduch bol celkom iný. Bolo v ňom niečo elektrizujúce. Niečim, čo vás doslova nabíjalo. Nebyť tých nádherných pokojných, trochu ospalých večerov, asi by ste v tej dobe o niečo zásadného prichádzali. Vzduch akoby viac pichal do hrude a otváral vám dušu. Niektoré okná svietili, nesmelo sliepňali petrolejovými lampičkami. Ani tie rozžiarené elektrickým svetlom neboli o moc jasnejšie. Vo vzduchu bolo cítiť pach spáleného uhlia, a to tým viac, čím sa blížil večer. Ľudia prichádzali domov a kúrili si. Malé zapadnuté uličky plné pachu od uhlia. Z takmer každého okna sa linula vôňa žehleného prádla. Bola to značka tej doby. Uhlie a žehlené prádlo. Každý dom, do ktorého ste vošli mal svoj vlastný odór, ktorý náležal len tomu miestu. Vôňa restnutej cibuľky a kávy cigórky. Ak niekto na vrchnom poschodí varil kapustnicu, cítili ste to až úplne dole. A možno až na druhú stranu ulice. Čo dnes robia s tými potravinami? Vôňa dnešného jedla sa sotva doplazí pár metrov za dvere bytu. A ľudia boli guľatejší. Telesne i na duši. Nič z nich nevytŕčalo. Nič z nich neotravovalo. A mladí sa vtedy vodili za ruky. Ulice boli skoro prázdne, keď však niekto z činžiaku vyšiel, usmieval sa a mával dakomu na druhej strane. Bol to, konečne čas mieru, priateľstva a nádejí.
Milí priatelia, nejde o žiadne vydieranie, na to vás mám až moc rada, ale musím vám s obrovskou pokorou oznámiť, že toto je môj predposledný článok. Ak dožijem do januára roku 2013, napíšem aj svoj posledný článoček.
anka