Absolútna sociálna vyspelosť. Stať sa štátnikom, nielen politikom. To nie je len vedieť milovať svojich blízkych a seba samého. Podľa môjho názoru, je to umenie milovať svoju komunitu a nado všetko milovať svoj národ. To sa nepodarí, hneď tak niekomu. My obyčajní ľudia, takým niečím azda pohŕdame, vysmievame sa takému vznešenému postoju, pretože mu celkom úplne nerozumieme. Vravím, ani hudba a ani hrdinovia medzi nami, nie sú celkom z tohto sveta. Rozumieme tak nanajvýš svojej kešeni a s prepáčením, vlastnému brušku. Keď sa človek, jedinec, vymaní spod obyčajných, šedých ľudských stereotypov a položí vlastný život k nohám druhých, zostane nakoniec, to vám garantujem, úplne sám. Nepochopený a často všetkými odvrhnutý. Žijeme hnusný čas. Všetko cenné devalvuje a my sa zúfalo obzeráme do minulosti, kedy sa akosi častejšie takýto snílkovia a čudáci medzi nami objavovali.
Gustáv Husák sa rok pred svojou smrťou podrobuje ťažkému operačnému onko-zákroku v oblasti žalúdka v bývalom Štátnom sanatóriu v Bratislave. Stalo sa tak 5. novembra roku 1990. Je neustále navštevovaný svojimi rodinnými príslušníkmi. Ako keby si obe strany chceli takto zúfalo vynahradiť, všetok ten ušlý vzácny čas. Navštevovali ho hlavne jeho starostliví synovia. Leží apatický, takmer vôbec nekomunikuje. Je pri vedomí, ale s nikým sa nepotrebuje rozprávať. Napriek tomu, že lekári konštatujú, že po medicínskej stránke je všetko v poriadku. Akýsi sanitár, alebo ošetrovateľ, k nemu pristúpil, niekedy po večeri. Výsmešne mu povie: „No, čo ty trtko, ty si to všetko riadne dodrbkal.“ Mladík použil omnoho tvrdšie slová. Gustáv Husák sa akoby prebudil zo sna a vážnym tónom mladíkovi odvetil. „Boli by ste taký láskavý a vyniesli by ste mi misu? Je plná.“
Neskôr s každým živo komunikuje. Rodinní príslušníci nestačia znášať bomboniéry, Gustáv Husák potrebuje každého okolo seba obdarúvať. Na hrade na neho úplne zabudli. Od prvého januára roku 1990 je Gustáv Husák bez akéhokoľvek príjmu. Dievčatá z prezidentskej kancelárie na túto skutočnosť niekoľko krát upozorňujú Václava Havla. Až od 1. mája 1991, teda po jeden a pol roku od svojho penzionovania, začal poberať dôchodca Gustáv Husák svoju penziu. Vo výške necelých 3800 Kčs. Dôchodok si prevzal celkovo sedem krát. Zomrel 18. novembra 1991.