Len pred pár dňami som zhliadla vynikajúci americký film, Doubt (2008). Iste viete, že doubt, znamená z angl. pochyby. Film rozpráva o pochybách riaditeľky istej školy, mníšky, ktorú hrá Meryl Streep. Ta podozrieva kňaza, ktorý na ich škole pôsobí, z nevhodného správania, smerovaného k sociálne vylúčenému, čiernemu školáčikovi. Ktorí máte problémy s pochopením niektorých pasáži v angličtine, čo je aj môj prípad, nájdete české titulky na www.titulky.com. Referencia na tento film sa týka, istým spôsobom, aj môjho nasledujúceho textu.
Obdivovala som Gustáva Husáka. Súhlasila som s takmer všetkým, čo kedy povedal, učinil, i s tým, akým spôsobom žil. Nikto nie je dokonalý. A dokonalým nebol ani Gustáv Husák. Moje i jeho pochybnosti o istom zreteli našej Cesty, sa týkali tej najvnútornejšej podstaty jeho, ale i môjho bytia.
Podstatou mojich pochýb v minulosti boli otázky typu, či je potrebný pre vývoj nášho štátu komunistický ideologický podklad, ktorým sme tak radi kŕmili našich úprimných občanov. Ďalej, či je vôbec potrebný nejaký ideologický podklad o ktorý sa majú ľudia, počas svojho života opierať. Často som nad týmto premýšľala.
Kto sa naozaj úprimne venoval štúdiu marxizmu – leninizmu, skôr či neskôr, si najmä v jeho aplikovanej časti – v leninizme – musel všimnúť istých teoretických nezrovnalostí. V oblasti ekonómie náš „experiment“ nemohol nikdy zafungovať. Niektorí súdruhovia vedeli. Rozumeli o čom drkocem. Bolo potrebné vážiť slová. Usmievali sa. Vypočuli ma a šli si ďalej po svojom. Patril medzi nich Chňoupek, ale aj Lubomír Štrougal. Keď som sa raz o týchto svojich pochybnostiach rozprávala s Jiřinou Švorcovou, odpovedala mi:
„Aninko, a nie je to krásne, že všetko čo každý jeden z nás vlastníme, proste nahádžme do obrovského suda a potom to spravodlivo medzi všetkých rozdelíme?“. Nie, nie. Jiřka nebola hlúpa, bola dobrá.
Navyše Gustáv Husák mal možnosť poznať Veľkú ideu, a jej zdrvujúce účinky na svojej vlastnej koži. Jeho dlhoročné strádanie vo väzení je všeobecne známe. Toto bolo pre mňa nepochopiteľné. Musel predsa vedieť, viac než ktokoľvek iný, že Utópia socializmu a komunizmu, ako taká, v praxi nebude fungovať. Že nie je za žiadnych okolností aplikovateľná. Jednak pre prílišnú „čistotu“ a „sterilnosť“, ale najmä pre svoju „citlivosť a zraniteľnosť“. Naša idea bola už vo svojich teoretických základoch, hodne krehká. Také bývajú len rozprávky.
„Nemali by sa teda ľudia dozvedieť?“ opáčila som. Pán Prezident mi odpovedal: „Ti, ktorí vedia, vedia. A ti ktorí nevedia, dozvedia sa časom. To, čo je naozaj dôležité, je poskytnúť ľuďom šancu žiť dobrý a spokojný život.“ Potom sa Gustáv Husák otočil a vrátil sa svojou typickou neuropatickou chôdzou, niekoľko krokov späť ku mne. Zhovárali sme sa na chodbe pred knižnicou. Doložil. „Bez ohľadu na to, ako tápeme, a či vôbec tápeme, musíme si uvedomiť jednu dôležitú vec. Sme tu pre náš národ.“ Tento náš rozhovor sa udial pred Vianocami 82. roku. Ten rozhovor bol dlhší. Mám ho zaznamenaný, od slova do slova. Pre prípad nejakého toho Norimbergského procesu.
Vtedy som pochopila, že vôbec nejde o moralistu Hegla, materialistického Marxa či populárneho Lenina. Ale, že ide o dobro a lásku. Husák ako jeden z mála praktikujúcich komunistov, veril v číru esenciálnu podstatu dokonalej beztriednej spoločnosti. Veril. A možno veril, že jedného dňa sa kdesi hore, vo výške všetkých tých, vo vetre vanúcich rudých zástav, spoja všetky sny a úfania dvoch miliónov československých komunistov a že v tej chvíli sa stane neopakovateľný sociálny zázrak.
Gustáv Husák veril však aj v to, že za pomoci ľudí, tak ako ich doposiaľ poznal, sa nikdy nebude dať jeho Sen uskutočniť. Zrel, postupne zrel, ako každý muž postupne vekom zreje. A čím viac bol starší, tým viac bol, z vecí okolo seba, rozčarovaný. Nie znechutený. Mal rád ľudí a vážil si ich. Napriek tomu, že boli takí tvrdí a nepoužiteľní. Potom, čo v 1989. padol režim, bol ešte viac smutný. Pretože cítil, že sa ľudia snu o dokonalej a priateľskej spoločnosti, vzďaľujú. Vnímal s pochopením snahy ulice o dobrú a novú Cestu. Bol to on, Gustáv Husák, spolu s ním ešte niektorí súdruhovia, ktorí zabránil krvi preliatiu na sklonku roku 1989. Pretože chápal a mal rád svoj ľud.