(Na úvod sa všetkým ospravedlňujem, osobné zdravotné problémy)
Decká lietali po lúke. Hneď za novou dúbravskou školou, čo na ňu zohnal peniaze starý Grančo spolu s Augustínovým otcom Nikodémom. Augustín mal už nejakých desať rokov. Bol bystrý, pohotový a teda nečudo, že bol naozaj vynikajúci žiak. Bol všetko, za čo ho iné deti mohli nenávidieť. Decká zo všetkých lúk na svete sa hodili na malého Gustáva. Doslova sa nagniavili na neho. Skučal a kričal, nepomohlo mu to. Takto mu ostatní dávali na vedomie, aby sa konečne vpratal do kože. Vyvŕšili sa na ňom aspoň počas hry. Niektoré deti z dediny mohli mať pocit, že sa nad nich Augustín vystatatuje. Nevystatoval sa, len ich poúčal, vysvetľoval im. Stále dokola im niečo vysvetľoval. Úlohu diplomata ešte nedokázal naplno zvládať a tak ich neustále napomínal a poúčal. Keď sa spod nich na lúke vyštveral, chytil sa za čelo a rozbehol sa do dediny. Jeden z chlapcov mu kolenom rozsekol obočie. Nechcel smokliť pred nimi, aby sa mu decká nesmiali. Dôstojnosť si treba vybojovať. Dobehol domov.
Otec bol dobrý, ale ľúbil si vypiť
Otec sedel za kuchynským stolom, práve sa doterigal z kŕčmi. Otec bol dobrý, ale ľúbil si vypiť. Vtedy sa to tak nebralo, ako dnes: každý hneď kričí, keď si niekto vypije. Kedysi to jednoducho patrilo ku každému chlapovi. Kto si s inými chlapmi v krčme nevypil, bol čudný. Starý Nikodém pil, vtedy ho aspoň prestalo omínať a bolieť. Zranenie z vojny. Po pár poldecákoch sa mu uľavilo. Otec zahnal malého Augustína za sliepkami, aby im nasypal. Chlapec niečo zahundral a vybehol na dvor. Po chvíli sa však nahnevaný a od plaču sa trasúci, vrútil do kuchyne. „Upokoj ma otec, decká ma ubili, upokoj ma!“ Kričal Augustín na svojho otca. Matku nemal, len nejakú tetu, s ktorou otec zrovna žil. V Augustínovi Husákovi bolo niečo šľachtického, niečo vznešeného. Napriek istej slabosti, v ňom bola rozhodnosť a sila. Jeho charakter bol pevný a na jeho vek, veľmi zrelý. Otváral srdcia, nielen svojim najbližším. Jeho povaha, i keď sa to na prvý pohľad nezdalo, bola plná emócii, citu a priateľstva. Bol silne emotívny typ. Mnohí jeho politický „súperi“ s ním radi komunikovali, pretože bol ľudský a hodne citovo podfarbený.
Štrougal
Lubomír Štrougal často poukazoval na tento jeho náboj. Ku podivu pokladal toto jeho sympatické a podľa môjho názoru, mimoriadne užitočné cítenie, za nepatričné. Zahraniční diplomati a politici vítali mimoriadne úprimné a diplomaticky nezviazané, jednanie politika Husáka. Očakávali dogmatika a fanatika a stretli sa s priateľským a milým, alebo na druhej strane rozhorčeným a burácajúcim Husákom. V každom prípade s človekom ľudským a cítiacim. Obdivovali ho. Vo svete politiky a diplomacie, niečo nevídané. V neskoršom období zahraniční hostia žiadali za svojho partnera pri jednaniach výhradne Husáka. Husák bol presvedčivý a priamy. Nehral sa na niekoho, nechytráčil, jednal priamo.
Štrougalove početné referencie o Husákovi sú hodne rozporuplné. Na jednej strane sa vyhlasuje za jeho priateľa, na strane druhej ho obviňuje z nejednoznačnosti a neraz, čuduj sa svete, presvedčivo vyargumentováva krivotu svojho priateľa. Samozrejme malo sa hlavne týkať jednania so Sovietmi. Štrougal bol mimoriadne bystrý, jeho IQ sa pohybovalo nad 140 bodov, to v jeho zložke uvádzala tajná služba. Bol inteligentný a túto výhodu, zdá sa, si veľmi jasne uvedomoval. Husák bol o niečo jednoduchší. Emocionálnou múdrosťou však Štrougala ďaleko prevyšoval. Smutné na celej veci bolo, že Štrougal sa snažil jednania medzi nimi dvoma kontrolovať. Husák si toto uvedomoval a preto sa mu v istej chvíli prestal zdôverovať. Jednoducho ho o niektorých jednaniach, či veciach, prestal informovať. Štrougal sa z titulu svojich funkcii niektorých informácii dožadoval. Husák ho proste ignoroval. Hovoril mu len veci nevyhnutne nutné. Bol medzi nimi istý, len veľmi ťažko definovateľný boj. Vo svojich knihách sa Lubomír Štrougal o Husákovi, vyjadruje len veľmi málo. Na tak rozsiahle diela, ktoré Lubomír Štrougal doposiaľ publikoval, by sa dalo očakávať omnoho viac informácii o Husákovi. Všetko je písané nejasným a neistým perom. Zjavne Štrougal bojuje svoj vnútorný, zdá sa, že jeden z posledných svojich osobnostných bojov. Písať totiž o vlastných nepresvedčivých krokoch, popri presvedčivosti a jednoznačnosti Husákových krokov je proste nemožné. To sa proste nedá.
Niekedy v roku 1988, potom, čo zložil Štrougal všetky politické funkcie, varoval Husáka pred nadchádzajúcimi vecami. Tak trochu sa hral na proroka. Varoval Husáka, aby dokázal identifikovať správne čas, kedy má aj on z politiky odísť. Možno Štrougal očakával, že spoločne s ním odídu do dôchodku, všetci mocní tej doby. A budú tak účastní na jeho osobnom smútku a rozčarovaní z toho, že ho nemenovali za Generála strany. Vymenovaný do tejto funkcie v roku 1988 bol Milouš Jakeš.
Jsem kapitán, Luboši!
Doslova na Husáka tlačil. Hovoril o umení vedieť včas odísť a o zachovaní si tváre. Útekom, dokladám ja. Husák sa na neho pozeral. Jemne, skoro nebadane sa pri tom usmieval. Pred tým, než sa od Lubomíra Štrougala vzdialil, povedal: „Jsem kapitán, Luboši!“ Štrougal ihneď reagoval: „Nerozumím, pane prezidente.“ Ja som mu dobre rozumela. Kapitán vždy opúšťa svoju loď ako posledný. Husák bol múdry. Veci formuloval jednoducho a priamo. To robia len múdri. Nepredvádzal sa, ako to rád robieval súdruh Štrougal.
Najpresvedčivejší v Štrougalovej prvej knihe je záver jeho Pamětí … Niektoré knihy sú najlepšie práve na konci. Ich jediným prínosom je to, že sa končia. Škoda, že sa koncom nezačínajú. Na konci svojej knihy sa už Štrougal prestal hrať na Štrougala a seba samého zatienil zraniteľným a dohárajúcim človekom. Vo svojej knihe opisuje posledné stretnutie s exprezidentom Husákom v jeho bratislavskej vile. Opisuje ho ako zlomeného a slabého človeka, ktorý už nemá svetu čo povedať. Bola som s exprezidentom práve v tomto období, ktoré predseda Štrougal opisuje. Husák bol ešte mentálne v poriadku a zlomený nebol. I keď pripúšťam, že smutný bol. Husák sa pred Štrougalom kontroloval. Tak ako sa kontrolujeme pred tými „z roboty“, aby nás pred inými kolegami neohovorili. Nijako zvlášť mu už na Štrougalovi nezáležalo. Gustáv Husák v tejto dobe hodne komunikuje so svojou rodinou a snaží sa udržiavať zdravé a dovtedy hodne podvyživené vzťahy so svojou rodinou. Je pribratý a spokojný. Veľa sa prechádza po malej záhrade a na pleciach ma prehodený hrubý teplý sveter. Svoju palicu, ktorú na hrade, počas posledných rokov, pred inými schovával, už teraz z ruky, takmer neodloží. Jeho spokojnosť a jeho dobrý duch, ktorého prejavuje, vyvieral v tej chvíli z naplnenia vzťahov so svojimi najbližšími. Naozaj to medzi nimi začalo klapať. Chvála bohu.