V jednom zo svojich starších blogov som písala o jej občasných návštevách na pražskom hrade. Vždy zo sebou niečo doniesla. Upečený, voňavý koláč, alebo cukríky, či žiarivý úsmev. Milovala „Slávie“ cukríky nedávno sa zase objavili na trhu. Boli, a aj dnes sú balené, v červeno-bielom papieriku s červenou hviezdou. Jiřka bola krásna a keď prehovorila, jej hlas objímal celé okolie. Herec Jiři Vala, ktorý bol jej dlhoročným partnerom raz povedal, že to práve jej hlas ho tak náramne uchvátil. A potom úplne všetko. Jiřina Švorcová, zanechávala stopu, silnú a neprehliadnuteľnú. Neskôr sme si potykali. Náš vzťah nebol taký, akým azda mohol byť, keby sme sa stretávali častejšie. Bol však vľúdny a na výsosť súdružsky. Myslím že je to viac, ako priateľský. V plnosti bol realizovaný bez mätúcich nánosov pseudo-lojálnosti, či popletenej ženskej spolupatričnosti. To, aby sa z nás stali naozaj dobré priateľky bolo marené tým, že sme tak často neprichádzali osobne do kontaktu.
13. komnata súdružky Švorcovej
Herectvo sa v spoločnosti, ani „hore“ nevnímalo príliš seriózne, inak by Švorcová dávno sedela na poste ministra kultúry. Sama hovorila otvorene o sile, ktorá ju zvnútra rozkladá, o sile organizovať a slúžiť ľuďom v našej kultúre. V našej krajine. Zo svojho postu predsedníčky Zväzu dramatických umelcov, pomohla mnohým kolegom, hercom z Vinohradského divadla, či z iných divadiel. V divadle Na Vinohradoch pôsobila celých 40 rokov. Za komunizmu sa jej dostávalo od kolegov, akej-takej vďačnosti, potom už nie. Bočili od nej aj ti, čo im doslova zachránila kúži. Neskorší návrat zo zahraničia, opilstvo, nekázeň v souboru a podobne. Tu ono známe „Za dobrotu na žebrotu“ dostávalo úplne iný, podstatne významnejší rozmer. Jiřina Švorcová, sa netajila tým, že by mohla byť dobrým vrcholovým manažérom. Osud ju smeroval trošičku inde, do akéhosi politického súkolia, ktoré ju nakoniec, a to sa veru dalo očakávať, osudovo zomlelo. Bola vynikajúca herečka, takto sa však do sŕdc občanov nikdy nezapísala. Túžila podporovať mladých hercov, to sa jej sčasti splnilo, vyučovala herectvo. Ľudia ju však stále vnímali len ako političku. Toto osobnostné nenaplnenie sa stalo jej „13. komnatou“.
Napísala mi po rokoch email. Niekoľko mesiacov pred svojou smrťou: Aninko, piš. Ať se lidé dozvědí. Piš! Ať láska a poznání dál kvete. Piš! Možná ještě dostaneme svou druhou šanci. Piš! Reagovala na môj súbor blogov, tuná na Pravde.
Ja vás naučím po kostole hvízdať
A potom mi v e-maily pripomenula historku s Gustávom Husákom. V maily spomenula, ako sa zahrávala a vtipkovala na účet prezidenta Husáka. Boli to len také malé láskavé narážky. Pohladila ho po tvári a rukou zišla na jeho hruď a dolu na brucho. Ten držal, ako hluchý dvere. Koketne okolo neho prešla. Veľmi zlou slovenčinou povedala:
„Ja vás naučím po kostole hvízdať.“
Ja by som si nikdy niečo také nedovolila. Jiřka bola taká. Gustáv Husák ju vykázal von. Bol to, čomu Česi vravia trochu „upjatý“. Správanie Jiřiny označil za nesocialistické. Zasmiala som sa. Hlas Gustáva Husáka sa triasol a zdalo sa mi, že najmocnejší muž v republike, nesmelo uhýbal pohľadom. Jiřka sa otočila vo dverách a koketne prezidentovi zamávala. Neskôr sa mu ospravedlnila. Vravela som jej, aby ho toľko netrápila. Niekedy sa k nemu naozaj správala, ako k nejakému nevyzretému zajačikovi. Husák ju napriek týmto drobným excesom mal rád a vážil si ju. Zomrela v auguste 2011.
To bych musela být pořádne vožralá
Bola osobnostne obrovská. Na pravidelných zasadnutiach ÚV strany bolo veselo, len vďaka Jiřinke, inak by tam všetci pospali. Veľmi často sa v debatách, ostrých a nekompromisných púšťala do jednotlivých členov zasadnutia. Obhajovala nielen kauzy kultúrne, ako bol napríklad prípad Dany Medřickej, skvostnej herečky, a jej španielskeho manžela Artemia. Vyjadrovala sa aj ku veciam, ktoré s kultúrou nesúviseli. Napadla ono známe zdražovanie detských vecičiek v osemdesiatych rokoch a aktívne podporila zvýšenie detského prídavku, ktorý osobne navrhol sám Gustáv Husák, ako kompenzáciu. Vystupovala i proti nezmyselnej, nekoncepčnej a nesystémovej výkladnej skrini socializmu, JRD Slušovice. Bola to osobná priorita druhého najmocnejšieho muža socialistického Československa, Lubomíra Štrougala. Nedbala. O projekte sa vyjadrovala nesúhlasne a raz tento projekt označila za obrovský penis. Keď sa jej Lubomír Štrougal spýtal, či sa nejako špeciálne zaujíma o jeho projekt, ihneď pochopila a „Žena za pultem“ promptne reagovala: To bych musela být pořádne vožralá, drahý soudruhu, a ještě ležet pod pultem.
Herci sú riadna bagáž
Ešte za socializmu sa Jiřka sťažovala, že mnohí kolegovia od nej bočia a nerozprávajú sa s ňou. Na straníckych schôdzach však boli až príliš aktívni a angažovaní. Kemr mal dve tváre, na jednej strane odmietal vyznamenania, národného i zaslúžilého umelca, a na strane druhej bral role v tých najrežimnejšich seriáloch a filmoch. Rovnako i Jirásková, ta mala hneď niekoľko tvári. S Bohdalkou sa ešte ako-tak dalo, ale dosť dala na druhých. Nikdy nemala svoj vlastný autonómny názor. Ani keď sa opila. Herci sú riadna bagáž. Jiřka mi povedala: „Ani za jedného herca z nášho divadla, by som nedala ruku do ohňa. Skôr za tých mladých, to skôr. V hereckej brandži bol jediný človek, ktorý bol naozaj rovný, bol to Jiří Vala. Rozchádzali sme sa spolu desať rokov. Ešte aj potom som sa do neho niekoľko krát zamilovala. Po revolúcii ma opustili všetci.“
Tragikomická komunistická figurka
Niekedy v lete roku 1996 sme sedeli spolu s Jiřinou Švorcovou, vonku pred malou kaviarničkou s výhľadom na pokojnú Vltavu. Rozprávali sme sa. Spomínali. Hodne sme sa nasmiali.
„Vo svojom srdci chovám dve veci, ktorých sa dodnes bojím a ktorých dosť ľutujem. Jedna je, že som nemala deti. Keď som ich mohla mať, nebolo chlapa, a keď bolo chlap, bolo už neskoro.“
Jiřina Švorcová sa pozrela smerom k rieke.
„Druhá vec, je to skôr obava. Nechcela by som dopadnúť ako Pelikánová. Tragikomická komunistická figúrka, bez rozumu a talentu. Bola z nášho divadla. Vždy vysmiata. A tupá. Kazila nám všetkým povesť. Bola mizerná herečka. Nechcela by som, aby sa mi raz ľudia posmievali a ukazovali, aha to je ta sprostá krava.“
„Veď sa ti posmievajú.“ reagovala som.
„Ja viem.“ povedala skromne Jiřina.