Ženy sú často bezprostredné a silné. Potrebujú všade prestrieť nažehlený obrus a doprostriedka, na oči celému svetu, položiť voňavú riadne ocukrovanú bábovku. Nevdojak sa stávajú pánom každého priestoru, ktorý vždy neuveriteľným spôsobom, žensky ovládnu. Vdýchnu, všade kam dôjdu, isté čaro domova, bezpečia a prítulnosti. Prídu, vezmú metlu a vyzametajú a prehrabú tak stojaté, zabudnuté vody tmavého, mužsky organizovaného sveta. Mnohí iste vnímajú pridanú hodnotu rodovo zmiešanej society. A smejú sa, akoby sa nič nestalo. Také boli aj dievčatá z prezidentskej kancelárie. Mám na mysli jej civilnú časť. Mala som na nich rada to, že si nemysleli, že sú dákym pupkom sveta. Neustále sa smiali a boli to, čo sa dnes nazýva „pozitívne“. Mali na starosti všetku tu agendu, ktorá neustále vdychovala prezidentskému úradu jeho dôležitosť a svojbytnosť. Paradoxne, Husák, málokedy zavítal do kancelárie, ktorá mala na starosti civilnú agendu prezidenta republiky. Zato pracovníčky kancelárie si vždy pri jeho životných príležitostiach na neho radi spomenuli. Raz to bola kytica, či nejaká bonboniéra, alebo drobný nenápadný darček, ktorý mal pripomenúť, nie stiahnuť pozornosť. Nasmerovať ju tým správnym smerom. Husák bol z týchto úctivých prejavov vždy trochu vykoľajený. Nerozumel týmto drobným pozornostiam. Pripadali mu nepatričné a možno trochu viac osobné, než by sa patrilo. Viem isto, že nešlo o jeho pýchu. To rozhodne nie. Bol jednoducho iný. Osobnosť Dr. Gustáva Husáka nedokážete odkryť z jeho prejavov, ktoré sú dodnes oficiálne zaznamenané. Prejavy a úvahy o socializme, celé sú studené a odmerané. Človek ma i city, nielen múdrosť. Tato stránka človeka nám často zostáva zakrytá.
„Prečo to robia?“ pýtal sa prezident.
„Vážia si vás, preto to robia. A tak trochu to patrí k veci. Viete, možno si chcú, podvedome, vašu osobu, vo svojom vlastnom videní poľudštiť. Takto nejako sa snažia vysporadúvať s vašou neprístupnosťou. Chápem ich. Vy pôsobíte dosť neprístupne, pán prezident.“
Poznala som ho dobre, preto ma tieto jeho „mimo“ poznámky vôbec neprekvapovali.
„Nemám rád takéto tie uctievačky.“ Povedal, a v pomykove si siahol na tvár a zmätene sa pohol k odchodu.
„Pochopte ich, pán prezident, myslia to dobre.“ Zastal a obrátil sa ku mne.
„Ja predsa viem, že to myslia dobre, ale je mi to nepríjemné.“ Vysvetľoval.
„Prečo vám to vadí, pán prezident?“ Opáčila som.
„Vadí, nevadí. Nie som s tým vyrovnaný. Nerád som, ak je niečo len o mne. Vždy, keď sa na mňa pozrelo viac ľudí, mal som potrebu ujsť. Zutekať niekam do samoty. Už za mlada som to pociťoval, čím som starší, tým je to horšie. Tá poloha mi je veľmi nepríjemná. Porozumiem tomu, až keď osamiem, vtedy to precítim. V samote si všetko riadne premyslím, potom mi dôjde. Samota je dobrá, veci v nej zrejú. Až potom, keď pochopím, zaleje ma istá vďačnosť. Radšej mlčím keď sa na mňa takto osobne, intímne obracajú, aby som nepovedal niečo nepatričné. Nezvládam takéto situácie. Viem, že by som sa tých dobrých ľudí dotkol. Viem, že mi nechcú zle, ale pani Anka, neviem, nedokážem si to náležite vychutnať. Možno neverím, že to môže byť z ich strany úprimné.“
„To hádam, pán prezident, nemyslíte vážne.“ Protirečila som mu.
„Možno neveríte ľudskej srdečnosti preto, že ste nikdy nepoznali svoju mamičku. Pán prezident, nedokážete… nikdy ste sa nenaučili prijímať vrúcnosť.“ Povedala som smutne, účastne. Tým som sa ale moc odvážila.
„Už choďte, pani Anka.“ Vyzval ma pán hradu. Pôsobil namosúrene a prísne. Keď som sa s ním o pár hodín zišla, bol opäť vľúdny a jeho oči zmäkli.
Mala som pocit, že Gustáv Husák trpí pre istú, len veľmi ťažko pochopiteľnú odťažitosť, ktorú k nemu prejavovala jeho vlastná rodina. Vlastne zvyšok jeho rodiny. Nebudem bližšie o tejto veci, nepatrí sa. Cítila som, že mu jeho najbližší nerozumejú. Cítil tu samotu, cítila som ju i ja. V tejto veci som mu nevedela pomôcť. Neustále na niečom pracoval. Akoby sa chcel ponoriť pod hladinu, kde zabudne, kde necíti, kde nič nebolí. Kompenzoval si tak svoj vnútorný smútok, z nedostatku podnetov od vlastnej rodiny. Všetci vorkoholici pred niečím utekajú. Zahryzol sa silno do práce. Písal eseje a rôzne práce o politike. Ani v osemdesiatych rokoch nebola vypracovaný program systematickej starostlivosti o hlavu štátu. Všetko fungovalo na princípe improvizácie. Šili sme všetko horúcou ihlou, bola to nevyhnutná odpoveď na potreby, ktoré znenazdajky od pána prezidenta a jeho úradu, vyvstávali. Dnes sa hlava Českého, či Slovenského štátu teší, profesionálnej systémovej starostlivosti, ja osobne sa z toho teším, nikomu nezazlievam vyspelosť takýchto služieb, ktoré sú dnes dôstojné a na výši, tak ako sa patrí. Možno na jednej ruke, na počte prstov, by sa dalo určiť koľko pracovníkov sa priamo, hovorím priamo, starali o prezidentovu pohodu v minulosti. Akoby na Ústrednom výbore, ani nechápali potrebu prezidentského úradu. Pohybovali sme sa v akceptácii z ich strany, doslova na hrane noža. I tie najzákladnejšie potreby hradu chápali ako buržoázne.
Bežala som k vilke pána prezidenta. Volali mi, že sa pán prezident vrátil na hrad. Husák vystúpil z tmavého auta. Bol zlomený a mĺkvy. Šofér s autom odišiel. Len pred pár dňami zahynula prezidentova manželka Vierka. Prezident sa z hradu vzdialil. Na niekoľko dní. Jeho gazdiná tiež vybehla z prezidentovej vilky v kráľovskej záhrade. Zadychčaná som Gustávovi Husákovi podala ruku. Prejavila som úprimnú sústrasť. Mala som potrebu ho objať. Tak som ho objala. Gazdiná vypleštila oči, dokonca si dala ruku na udivené ústa. Husák sa zapotácal a celý sa poddal. Aj tak bol celý stuhnutý a bez vôle a od smútku celý nemohúci. Nijako som nepožiadala prezidenta o súhlas vstúpiť do vilky, proste som ho, bez akéhokoľvek opýtania, voviedla dovnútra. Zdalo sa mi to, ako záležitosť vitálnej indikácie. Posadili sme sa v hale. Gazdiná sa spýtala prezidenta, či bude niečo jesť. Husák zavrtel odmietavo hlavou. Požiadala som domácu, aby nám spravila čaj.
„Nikdy ju riadne neprijali.“ Husák hovoril o svojej rodine a pani Vierke. Niekoľko krát sa postavil a prešiel k oknu. Cítila som sa viac, než rozpoltená. Toto boli tie chvíľky, kedy som vnímala jeho bolesť i samotu. Nezaujímal ma, keď do pléna nahlas hrímal, mocne sa zastrájal a hučal ako besný úľ. Akoby na tom mal stáť celý svet. Nezaujímali ma jeho politické boje, jeho výhry. Radšej som bola pri jeho prehrách, maličkých ľudských prehrách a slabostiach, pretože som mala pocit, že som tu pre neho. Len tak som mu mohla byť naozaj na pomoci.