Nebudem si pripomínať 17. november. Bolo by to, podľa môjho názoru trochu nerozumné a konzervované. Zaseknuté voľakde v čase. To je, akoby sme chceli odvrhnúť posledných 20 rokov a tvárili sa, že sa vôbec nič nestalo. Akoby sme onemeli a upadli do kómy už pred rokmi. Je pravdou, že sme tak-trochu kultúrou smrti. Slávime, spomíname, múdrieme, možno až ex post. Málokedy sa radujeme zo ženícha, či nevesty, keď sú ešte medzi nami.
Zostal len sľubujúci, radostný a očarovaný jasot, spred dvoch desaťročí, keď ľudia vyšli do ulíc. Tie šťastné momentky dodnes trčia. Revú. Veci sú jednoduché. Dobré alebo zlé. Netreba politológa, ani iného špekulanta. Lebo je to o tom, aby sme si mali kam ľahnúť a mať vlastnú strechu nad hlavou. A ešte voľačo chutného do žalúdka. To je prapodstatou všetkého ľudského.
Zajtra 18. novembra, uplynie 20 rokov od úmrtia Gustáva Husáka. Zohnala som pekné mäso. Spravím rezne, uklohním zemiakový majonézový šalát a postavím na slávnostnú polievku. Teším sa, ako mi bude pokojne klokočiť na šporáku. Do toho tikot hodín, čo mám na stene. Pomalé umieranie. Nahádžem do polievky pečienkové halušky, aj domáce slíže, neťaží sa mi. Kúpila som fľašku drahého vínka a pozvem Marienku. Aj slivovicu mám. Mariena na Husáka kašle, ale je účastná, a rada sa dobre naje a napije. A tak si spolu pripomenieme. A keď sa Mariene skrížia oči, vylifrujem ju domov. Sadnem si do svojho ušiakového kresla a budem dlho, predlho spomínať. Poplačem si nad tým hnusným a neúprosným časom a nalejem do seba ešte kusisko vína.