Založ si blog

Anka Frňová: Raz vás budem chodiť strašiť, Anka, povedal Husák

„Dôstojníčka…“ potom sa prezident Gustáv Husák zháčil a oslovil ma opätovne… „Anička, raz vás budem chodiť strašiť. Pamätajte, čo som vám teraz povedal.“ Bola som od neho mladšia. Skoro o celé dve desaťročia. To je hodne. Asi mi takto dopletene ďakoval za moje dlhoročné verné služby. „Cítim medzi nami nejaké čudné spojenie.“ Doložil  smutne Dr. Husák. Podával mi ruku. Snažil sa byť trochu viac v pohode, akosi sa mu to nedarilo. Hovoril po slovenský. Vždy spontánne prešiel do slovenčiny, vo zvlášť emocionálne vypätých situáciách. Aj umierajúci, keď sa lúčia zo životom, hovoria vždy svojou materčinou. Tá je asi nezničiteľná. Aj keby ste väčšinu života prežili v cudzine. Posledné dni pred jeho abdikáciou sa už moc na hrade nezdržiaval. Havel bol sprostý a neľudský. Neprejavoval žiadnu ohľaduplnosť. Už sa nevedel dočkať až si sadne na mocnársky stolec. Jeho žena Oľga premeriavala okná na nové závesy. Všetko to tu potiahnem súknom, nejakým hodne veselým, kričala. Husák nemal chuť sa s nimi hádať, prosiť ich o nejaký čas, zopár dní, aby sme sa mohli dôstojne vzdialiť.  Väčšina personálu s nami už ani nekomunikovala. Všetci sa radšej od nás otočili, než by sa nám mali spoločne stretnúť oči. Aj tak ich Havel takmer všetkých povyhadzoval. Obklopil sa čudnými ľuďmi. Na hrad si nasťahoval päťdesiat poradcov. Zbúrali kúpelne a prebudovali ich na kancelárie. Dlhé zlepené vlasy – nepotrebovali sa kúpať. U vojenských zamestnancov to nebolo až také vypuklé, ale civilisti sa chorľavému Husákovi smiali do očí. Husák sa na hrade v posledné dni už skoro neukazoval. Keď aj prišiel, zdržal sa len chvíľočku. Chodil ako duch. Zlomený a chorľavý duch. Dokonale dotváral smutnú temnú atmosféru šedých hradných chodieb. Karmínovo červená s šedou a s pozlátenými doplnkami, to bol gýčový interiér hradu. Smutno-crazy kombinácia.

„Koľko sme to spolu ťahali?“
Spýtal sa Husák. Sedel v knižnici a fajčil cigaretu.
Prekvapene som sa otočila smerom k nemu. Nikdy ma neoslovil „pani“: oslovoval ma buď obligátnym „soudružko“ alebo rovno menom. „Dlho, veru dlho, pán prezident. Skoro 15 rokov.“
„…už nejaký čas som sa vás chcel opýtať na istú vec.“
„Áno pán prezident?“
„Mysleli ste si niekedy na mňa?“
Hovoril ticho.
„Ako to myslíte?“
Vedela som dobre, ako to myslí. Potrebovala som kontrolovať túto nezvyčajnú situáciu. Taká malá ženská chytrosť. Prekvapilo ma, že hovoril vyrovnane a bez nejakých rozpakov. Ruka s cigaretou sa mu chvela.
„Myslel som, či ste niekedy na mňa mysleli, ako na svojho partnera. Ako na muža. Samozrejme pýtam sa čisto hypoteticky.“ doložil rýchlo. Neexistuje nič také, ako je, pýtať sa hypoteticky. Prešla som k oknu a vzala som fľašu s  vodou. Pustila som sa do zalievania kvetov. Nechala som atmosféru v miestnosti zhustnúť, nafúknuť ju.
„Odpoviete mi?“
Pokojne sa dožadoval Husák odpovede na svoju otázku.
„Pán prezident. Nato sa dá odpovedať iba dvoma spôsobmi. Buď áno… alebo mlčať.“
„Chápem.“ Odpovedal Gustáv Husák.
Dym z cigarety lenivo stúpal nahor. Štiepil sa o olovenú atmosféru vládnucu v miestnosti. Do knižnice vstúpil Náhlik. Pracoval v protokolárnom oddelení hradu.
„Pán prezident.“
Mierne sa uklonil. Potom sa zapotácal. Myslela som, že sa zvalí na zem.
„Dejiny nás konečne sťali.“
Vykríkol na celú miestnosť a položil fľašku koňaku na stôl, rovno pred Husáka. Sťatý tu bol jedine on.
„Kde máte tie svoje ostrohy?“, reval Náhlik.
Potom pokračoval.
„Kde máme ostrohy, čo nám všetkým dali krídla? Padáme k zemi, ako kabele, plné…“ Ani boh mu nerozumel.
“Netušila som, že ste poetická duša. Doteraz som vedela len o vašej spisbe pre štátnu bezpečnosť. To sa ešte podozvedáme veci.” Zasipela som.  Nevnímal ma. Pokračoval vo svojom monológu.
„…kabele, plné hovien a straníckych lajstier.“
Dokončil muž. Husák mlčal. Mala som pocit, že má strach.
„Súdruh podplukovník Náhlik, odíďte!“
Vyzvala som dôstojníka.
„Vy nič nehovorte. Neexistujete.“
Siahla som pod okraj pracovného stola. Zatlačila som na malý spínač. Do miestnosti vošli dvaja ozbrojení muži v uniformách bezpečnosti. Pristúpila som k mužom.
„Súdruh Náhlik práve odchádza. Do konca týždňa neprekročí bránu hradu. Dohliadnite prosím na to.“
Muži pristúpili k dôstojníkovi. Husák sa na celý vývoj v miestnosti len mlčky pozeral. Ruka s cigaretou sa mu zasekla niekde na pol ceste k ústam. Muži sa postavili vedľa Náhlika. Každý z jednej strany. Dôstojník vzal fľašku zo stola a obrátil sa na mňa.
„Viete čo ste, plukovníčka?“
Muži z bezpečnostného útvaru uchopili Náhlika pod pazuchami.
„Radšej pomlčím. Ste len obyčajní zúfalci. Zúfalci, čo navždy odchádzajú… do riti.“

Bolo zopár dní pred Vianocami. Nádherný, čarovný, šťastím ťarchavý čas. Na prísľuby a nádeje. Všetko žiarilo a trblietalo sa v opojnom zrkadle, napadnutého bieleho prašanu. Poštárka mi podala cez plot niekoľko obálok. To písmo na jednej z nich, som veľmi dobre poznala. Obálka i list boli zhotovené z drahého ručne vyrobeného papiera. Veľkým úhľadným písmom mi pisateľ prial nádherné Vianoce. Podpísaný: priateľ G.H. Až vo mne hrklo. Vzniesla som sa nad zem. Pošta mi vypadla z ruky. Ako v dajakom sprostom filme. Padala spomalene k zemi, ako jesenné lístie. Náhle som sa ocitla v knižnici pražského hradu. Husák s úsmevom povedal: Dôstojníčka, raz vás budem chodiť strašiť! Pamätajte, čo som vám povedal. Gustav Husák bol už mesiac mŕtvy. Svoje slovo však dodržal. Nikdy s týmto nemal problém. Svoje vianočné prianie mi napísal zo záhrobia. Alebo je to všetko omnoho jednoduchšie. Prozaickejšie. Možno mal svoju poštu, určenú k Vianociam, už vopred nachystanú. Zomrel v polovici novembra. A ten, kto vybavoval po smrti, jeho súkromnú poštovú agendu, asi niekto blízky z rodiny, ju po jeho smrti, odniesol na poštu.

TOPlist

Anka Frňová: Václav Havel ležící, spící

02.11.2013

Pravda a láska musí zvítězit nad lží a nenávistí! Tento minimalistický otčenáš som po prvý krát počula od Václava Havla, myslím že ho zarecitoval z balkóna Melantrichu, v roku 1989. viac »

Anka Frňová: Samovražda Gustáva Husáka

24.10.2013

"Anička, myslíte si, žeby som to mal vykonať?" Opýtal sa ma Gustáv Husák, najmocnejší muž v krajine. Bolo to len pár dni po 17 novembri 1989. "Vychádza mi, že práve toto je tá situácia, viac »

Anka Frňová: Preboha vezmi si ma celú a buď konečne chlap

02.05.2013

Mňa nehnevá politika, nezaujíma ma moc. Čo ma viac škrie je, že sa kamsi vytratili chlapi. Kde-kto má dnes penis, ale to ešte nemusí byť naozajstný muž. Klamstvo, slabota, nevýraznosť a úlisnosť. viac »

Kohút, Sliepka

Počet prípadov vtáčej chrípky na Slovensku stúpa

24.01.2017 17:55

Počet potvrdených prípadov vtáčej chrípky na Slovensku stúpol na 23.

Lucia Žitňanská

Žitňanská: Podpis Gašpara podkopáva dôveryhodnosť polície

24.01.2017 17:05

Podpis prezidenta Policajného zboru pod vyhlásením skupiny Neformálne ekonomické fórum (NEF) podkopáva dôveryhodnosť polície. Uviedla ministerka spravodlivosti Žitňanská.

Sigmar Gabriel

Kandidátom SPD na nemeckého kancelára nebude Gabriel, ale Martin Schulz

24.01.2017 16:49

Kandidátom nemeckej koaličnej sociálnej demokracie na kancelára sa prekvapujúco nestane predseda strany Sigmar Gabriel, ale Martin Schulz.

Paríž, znečistenie

V Paríži nemôžu jazdiť autá, ktoré majú viac ako 17 rokov

24.01.2017 16:13

Vo francúzskej metropole nesmú od pondelka jazdiť autá s dátumom výroby pred rokom 2000. Paríž aj týmto opatrením bojuje s neustávajúcim smogom v meste.

anka

Plk. v. z. MUDr. Anna Frňová navždy odišla dňa 6. januára 2016

Štatistiky blogu

Počet článkov: 46
Celková čítanosť: 298658x
Priemerná čítanosť článkov: 6493x

Autor blogu

Odkazy