Založ si blog

Bola som pri tom – Doslov

A tretí čierny apokalyptický jazdec je Pretvárka. Už sa k nám vrútil a podmaňuje si všetko, na čo len príde. Pretvárka, to je synonymum slova „človek“. O dvoch apokalyptických jazdcoch som hovorila v predchádzajúcich častiach. Ľahostajnosť a Skepsa. Pretvarujeme sa, to nám naozaj ide, od malička, tomu sme riadne vyškolení. Nie nerýpem len tak bez dôvodu. To čo hovorím súvisí z Pretvárkou veľmi úzko. Od malička sme k tomu nútení. Čoraz viac radikalizujúca sa psychológia to označuje za proces socializácie. Proste prispôsobenie sa okoliu, vzťahom a všetkému, aby sme boli presne ako ti druhí. Dokonca si psychológovia na tom založili metodiky svojich meraní. Výnimočnosť a neopakovateľnosť osobnosti je podľa nich len defekt. Úplná socializácia a nivelizácia všetkých odlišností, nemyslite si, že je to len záležitosť socialistickej kultúry. Učia nás pretvárke a jednotnosti už v materskej škôlke. A potom na základnej škole. To mi ani nepripomínajte, to je zúfalé, ako dokážeme znetvoriť detské duše práve na tomto stupni školského vzdelávania. Kedy prídeme na to, že skutočne najväčšie škody napáchame na svojich potomkoch práve tým, že ich podrobíme vplyvu jednotnému školskému systému, ktorý v deťoch zabíja ich individualitu a jedinečnosť. Zadúša v nich oheň výnimočnosti, ktorý si každé dieťa donesie zo svojho domáceho prostredia, ktoré každé jedno je neopakovateľné a inak konštruované. Miesto toho aby sme túto rôznorodosť v deťoch využili, rovno ju zahlušíme. Pre toto sa na prváčikov na tých najmenších žiačikov najímajú tie „najskúsenejšie“ učiteľky. Práve v rodinách a jedine tu sa rodí všetko to, čo má potencionálny  význam pre ľudskú spoločnosť. Často krát jednoduché ženy v školstve toto dedičstvo svojich rodín v deťoch bezohľadne zorú a zachloštia v zárodku tento vzácny poklad v každom jednom z nich, ktoré sa im dostane pod ruky a to jednotným a uniformným prístupom. Tu sa rúca pevná základina našej budúcnosti.

Nedávno Európska komisia zverejnila akúsi hodnotiacu správu s ktorej vyplynulo, že naše deti sú na základných školách jedným z najhoršie pripravovaných. Zdá sa, že sa nik, nezamýšľal nad skutočnými príčinami takéhoto stavu. Problém sa vždy prehráva na tie zle a neporiadne deti. Dokonca sa volá po tom, aby sa učiteľom poskytla ochrana verejného činiteľa. Podľa môjho názoru z tejto správy vyplýva jediné a to, že máme najhorších učiteľov zo sledovaných a hodnotených krajín. Ich prístup odstraňuje všetku kritičnosť a samostatnosť a individualitu detí. Vlastnosti, ktoré by naše deti tak strašne potrebovali vo svojom nasledujúcom živote. Toto zakladá príčinu toho, že sa deti prispôsobujú svojmu okoliu a stávajú sa súčasťou Pretvárky, falše a klamu. Rodičia nechávajú dobrovoľne  aby ich decká vraždil inštitucionalizovaný systém, ktorý by mal deti v prvom rade chrániť. Takto naše ťažko postihnuté deti nie sú mravné, len mravnosť predstierajú, nie sú cieľavedomé, pretože cieľavedomosť len predstierajú. Pretože je spoločensky „in“. Nie sú húževnaté, pretože sa v škole naučili že zakalenosť sa v živote nevypláca. A nie sú ani múdre, pretože ani ich učitelia sa k ním múdro nikdy nesprávali. Nejestvuje žiadny komunizmus ani kapitalizmus, sú len ľudia, ktorí sú buď pripravení, alebo nepripravení meniť za pochodu ráz svojej krajiny. Kolektivizmus v oblasti vzdelávania nemá žiadnu cenu. Cesta je možno v rodinných, malých vzdelávacích spoločenstvách známych z Ameriky. Ťažisko je určite v menších spoločenstvách. Kolektív deťom neosoží, len ich potiera. A to nehovorím o hlúpom memoristickom modeli nášho vzdelávania. Takto sa učitelia nikdy nedozvedia o individuálnych schopnostiach svojho žiaka, učiteľa to zrejme ani nezaujíma. Deti sú potom skeptické a apatické. Život len predstierajú, pretože ich už dávno, ešte v detstve zabil ich školský pedagóg. Kvalitné  a profesionálne vzdelávanie a múdra láskavá výchova, je úplný základ všetkého. Len kvalitnou  zmenou tohto segmentu raz vyriešime všetky problémy súčasného sveta. Nad týmto minimalistickom modely vzdelávania, ktoré sa malo odohrávať v malých kolektívoch deti sústredených z niekoľkých rodín sa zamýšľali súdruhovia už začiatkom osemdesiatych rokov dvadsiateho storočia. Tento model dokonca nachádzal stranícku a politickú podporu. Výučbu malej skupinky žiakov mala prevádzať niektorá z matiek deti. Toto predpokladalo finančné zabezpečenie, ktoré by však nebolo tak nákladné ako dnešný monster model školského systému, pretože výuková skupina by sa schádzala v byte niektorej z rodín. Na niekoľkými takýmito skupinami by prevádzal odborný dozor diplomovaný učiteľ, ktorý by korigoval a vyvažoval výučbu v prospech jednotlivých detí. Po revolúcii sa týmto rozpracovaným projektom nevenovala už žiadna pozornosť. Takmer žiadna.

Oblasť sociálneho zabezpečenia, sociálna politika štátu bola v minulosti štruktúrovaná viac proľudsky a rozumne. Bola viac namierená k potrebám ľudí. Financovanie slabých nebolo žiadnou záťažou pre štátny rozpočet Československa, takéto financovanie ani v najmenšom nevytváralo tlaky na rozpočet krajiny. Dnes zúfalé snahy systému o úplné zrušenie detských domovov a premiestnenie detí do pestúnskych rodín, len zakrýva skutočný dôvod takejto reštrukturalizácie a tým je podstatné odľahčenie štátnemu rozpočtu. Všetko je dobré a prijateľné, čo je lacnejšie. Problematika sa zahmlieva popletenými tvrdeniami o tom že i homosexuálni rodičia sú lepší ako je systém detských domovov. Do systému sa tak dostávajú popletení liberálni snílkovia, ktorý nemajú o problematike ani šajnu. Štát pustil do svojej sociálnej politiky rôzne pochybné združenia, ktoré sa dnes tvária ako keby boli nenahraditeľné. Poškodzujú celý systém svojou nahlúplou činnosťou a svojimi individuálnymi postupmi, ktoré mnohokrát neodborne sanujú túto tak potrebnú časť verejného problému. Verejná kontrola na tomto poli nie je až tak žiaduca. Pre rôznorodosť názorov. Nie každá žena je kompetentná podieľať sa priamo na sociálnej činnosti v prospech odkázaných. Často práve rodová príslušnosť je jediným kritériom odbornosti takýchto znalcov.

Čo sa týka sociálneho zabezpečenia starých ľudí v dôchodkovom veku, ta sa odvíjala od rôznych špecifík. Jednou z nich bola skutočnosť, že až 90 % obyvateľov Československa žilo v dvojgeneračných a trojgeneračných domácnostiach. Tento trend bol zjavný v sedemdesiatych rokoch ale i v osemdesiatych i keď v tomto poslednom období mierne ustupoval. Ináč povedané každý starý a nemohúci človek bol v opatere a fyzickej blízkosti svojej  rodiny. Ak aj nebol, žil vo finančne dostupnom domove dôchodcov. Od tejto skutočnosti sa odvíjala aj výška starobných dôchodkov. V niektorých prípadoch mohlo ísť o 1000 Kčs. Neraz aj menej. Štát predpokladal, že sa o svojich rodičov či prarodičov jeho rodina dokáže postarať, k tomuto ho zaväzoval aj ešte donedávna platný Zákon o rodine v ktorom bolo jednoznačne stanovené, že deti sú povinné postarať sa o svojich zostarnutých rodičov. Štátny sociálny systém mal v tom napomôcť aj tým, že zostarli občania mali množstvo úľav a vymožeností. Bezplatné rekreácie a liečebné pobyty, kúpele, bezplatné, alebo znížené  poplatky za cestovné, preplatenie nemocenských nákladov – protetiky, liekov zo zahraničia a cestovného spojeným so zdravotnou starostlivosťou a pod. Starí ľudia mohli navštevovať kultúrne a spoločenské zariadenia buď úplne bezplatne, alebo za podstatne znížené ceny. Rovnaké výhody požívali aj invalidní dôchodcovia, nemuseli ani dokladovať percento svojho poškodenia, čo dnes pokladám za absolútne nedôstojné. Štruktúra bývania obyvateľstva je dnes úplne odlišná. Je veľmi veľa opustených a osamotených dôchodcov, ktorí vzhľadom ku kúpnej sile svojich sociálnych príjmov dostávajú v priemere 40 % z toho, čo dostával kedysi československý dôchodca. A okrem zníženého poplatku za mestské cestovné dnešnému dôchodcovi, ktorý sa aj dožije sedemdesiatky, aby sa mohol skoro zadarmo voziť v električke, nikto nič nedaruje.

Plat ministerského predsedu Československa Dr. Lubomíra Štrougala bol 25 000 Kčs mesačne. Za svoje dlhoročné pôsobenie vo Federálnom zhromaždení nedostával ani korunu, rovnako i ministri vlády. Ministerský plat bol na úrovni 15 000 Kčs. Poslanci Federálneho zhromaždenia dostávali za svoju zákonodarnú činnosť 2000 Kčs mesačne, pretože všetci do jedného mali svoje riadne kmeňové zamestnania. Nemecký kancelár Helmut Kohl zarábal v osemdesiatych rokoch desaťnásobok Štrougalovho platu. V markách! Gustáv Husák ako prezident republiky zarábal mesačne 35 tisíc Kčs. Podľa môjho názoru tieto platy neboli nijak moc prehnané, v porovnaní s dneškom.

Gustáv Husák vošiel do mojej kancelárie, postavila som sa. Smial sa. „Dnes sa mi podarilo kardinálovi Tomáškovi povedať štyri krát súdruh kardinál. To ste mali vidieť, doslova ho “omejvali“. Na chvíľku sa zháčil a potom rýchlo doložil: „Nerobím to naschvál, ani by ma nenapadlo robiť mu naprieky. Vždy mi to tak vykĺzne, človek si chráni, stráži češtinu a jednoducho mu to potom ujde.“ Pobavene rozprával Dr. Husák. „Je to milý pán, ale keby ste videla ako sa vždy zatvári, keď mi to ujde, neudržala by ste sa od smiechu. Vždy sa začne v kresle tak čudne krútiť a jeho oči sa na mňa prosebne pozrú. Možno si myslí, že to naozaj robím naschvál.“ Smiala som sa aj ja. „A ako vám hovorí on, ako vás oslovuje?“ Opýtala som sa. „Hovorí mi, vaša excelencia.“ Odpovedal prezident. „No a vy by ste ho mal oslovovať, tak hovorí protokol, eminencia.“ „Ja viem, určite sa polepším.“ Keď Dr. Husák odchádzal, frflal si popod nos. „Excelencia, eminencia, kto sa má v tom vyznať.“ Pripadal mi ako by vo svojom úrade sedel od včerajška. Bol to jeden z jeho svetlých posledných dní. Kardinál Tomášek na neho vždy pôsobil upokojujúco a občerstvujúco. Bol to veľmi rozumný a múdry muž. A to nielen ako cirkevný vodca, kardinál, ale aj obyčajne ľudsky. Husák ho v posledné mesiace na hrade bral, ako svojho priateľa a dá sa povedať i ako akéhosi dôverníka. Nemyslím si, že Husák bol jednou z tých zblúdilých ovečiek, ktoré sa nakoniec navrátili ku svojmu pastierovi. Ich priateľstvo spájalo dvoch starých mužov, kde jeden druhému má čo povedať. Vzájomne si poskytnúť útechu obyčajného prostého slova. Neboli to návštevy, kde by sa rodili a preberali veľké veci, ktoré by nakoniec nejako zásadne ovplyvnili históriu. Boli to stretnutia ľudí, ktorí chceli a potrebovali tráviť spoločne svoj čas. Niekoľko krát som ich vyrušila pri vzájomnom stretnutí, videla som ako pokojne sedia obaja vo svojich kreslách, doktor Husák pokojne fajčil a kardinál ho s miernym úsmevom pozoroval. Preberali nejaké otázky z filozofie, dotýkali sa  zmyslu života. Veľkí muži preberajúci veľké myšlienky o prostých a tých najjednoduchších veciach života. Položila som občerstvenie na stôl a pobrala som sa preč. Raz kardinál Tomášek povedal prezidentovi Husákovi, že musí so svojimi cirkevnými spolupracovníkmi bojovať, aby uspokojivým spôsobom dokázal obhájiť svoje návštevy na pražskom hrade. Husák ho vyzval, aby ho teda nenavštevoval, ak by mal mať s týmito návštevami nejaké problémy. Kardinál sa usmial a povedal, že vie kde je jeho miesto, že on je v prvom rade pastier a že ho bude rád i naďalej navštevovať, pretože cíti, že ho jeho prezident a vládca potrebuje. Potom sa chvíľu zamyslel a doložil: „Cítim excelencia, že sa potrebujeme navzájom.“ Husák sa so záujmom pozrel na hlavu a primasa československej cirkvi a povedal: „Jsem dojat, děkuji vám soudruhu kardinále.“

Niekedy je veľmi ťažké, naozaj ťažké udržať rovnováhu a o to si myslím, že starým ľuďom v prvom rade ide o to, udržať rovný krok, aby sa dokázali vyrovnať so svojim okolím a všetkým, čo za svoj život postretali. Zmieriť sa so všetkým a všetkými. Nejako to na konci svojich dní všetko to nahromadené počas života spracovať. Vedieť sa so všetkým zmieriť, aby nič čo po nás raz zostane, nezostalo nejakým spôsobom nedoriešené a trčiace z našej úbohej truhly, posledného miesta odpočinku. Urobiť podrobný súčet všetkého. A všetko musí nakoniec sedieť. Len samé aktíva, zašmodrlíchať pasíva, aby nič nekričalo a neobviňovalo nás. Aby všetko zapadlo ako má, už nikdy sa to viac nevynorí. A nič nebude vyčnievať a pripomínať nám vlastnú hanbu, ako dajaký štít po celú večnosť. Taká malá milostivo zmanipulovaná inventúra, ktorá nakoniec každého jedného z nás vyslobodí a následne v milosti usmrtí.

Veci a dlhy narobené počas života samé túžia po vybavení a následnom našom umŕtvení, aby nastala dokonalá rovnováha, okolo nás i v našej naveky už spiacej duši, všetko chce pokoj a istotu, len tak môžeme nakoniec prežiť, ak máme sami so sebou vnútorný pokoj a súlad. Usmrtiť a vyriešiť, aby sa nik viac nepýtal a neškemral.

Veci a všetky kauzy s poznámkou „Vybaviť“ mám neustále v pozornosti a sú vždy na predku môjho pracovného stola, aby som si ich stále pripomínala a nezabudla tak na ne, než príde exekútor aby ma zoťal svojim mečom ničoty a tmy. Je pre mňa potrebné, viac než potrebné, aby som si dôsledne udržiavala akúsi životnú psychohygienu, ktorá v konečnom dôsledku vyslobodzuje všetkých, ak ju aj oni dodržiavajú. Môj vek a staroba, ktorá sa na mňa už dávno vyšplhala, mi zakalila zrak a možno sčasti aj môj drevný úsudok, tiež pozorne prebrala hrach môjho nazerania na mnohé veci, ktoré som možno kedysi vnímala tak ostro. Už o chvíľu pán Osud ten hrach hodí o stenu a nik sa už viac neobzrie. Dnes už máločo vnímam tak jasne, ako kedysi. Niektoré veci v mojom vnútri však naopak ešte viac dozreli a neustále pučia stále vo mne, ako kriaky v zabudnutej a smutne opustenej záhrade, v mojej duši dozreli, ako silne kryštalicky jasné dogmy, ktoré postupne syntetizovali do obrovských granúl a tými sa dnes hlavne kŕmim, tieto ma stále držia pohromade, aby som nepadla, keď dnes kráčam po svojej malej záhradke, vyšliapanými cestičkami, ktorá je súčasťou mojej neradostnej staroby. Malá záhradka, môj zabudnutý príbeh, kdesi vzadu za domom, ďaleko od vonkajšej prístupovej cesty. Niektoré veci sa v mojej hlave stále vynárajú a trápia ma počas dní i dlhých bezsenných nocí. Ozývajú sa vo všetkej svojej naturálnej surovosti a rečníckej sile, aby ma neustále mátali, kravy jedni sprosté.

Och bože, ako som len milovala prvomájové sprievody. Toľko smejúcich a krásnych ľudí pokope. A toho jasotu a farieb a prenádherných uzmierených ľudí. A vyzdobené vozy s výsostnými znakmi spokojnosti a prosperity. Ľudia spievali, spoločne so svojimi deťmi a celými rodinami mávali nadšene vlajočkami i svojimi srdcami. Víťazstvo a nadšenie nám všetkým zdúvalo hruď. Dnes mnohí tvrdia, že to boli len herci, za pivo a párok. Pozrite sa do tvári ľudí tej doby, je dosť filmového materiálu a dosť ľudí, čo pamätajú a nemajú potrebu falšovať túto skutočnosť, veď len spomínajte a ponorte sa do tej doby, aby vám poobmývala nohy ako príliv pokojného a šťastného mora. Odmeňme sa pravdou. Toto je viac než proklamácie a čísla, ktoré sú takmer nemé, len hundrú, kto z nás im rozumie, veď len všetko skresľujú.

Azda krajšie boli už len spartakiády. Prehliadky všetkých sociálnych štruktúr obyvateľstva. Dnes by na nich asi cvičili bohatí so svojimi peňaženkami, to by bol ich cvičebný nástroj a chudobní by nemali asi vôbec nič, len by tam tak zmätene poskakovali a jeden po druhom pomaly odpadávali od únavy a hladu.

Definícia chudoby, vzhľadom k chýbajúcemu stanoveniu základného spotrebného koša, je dosť zložitá a u nás doposiaľ neexistuje. Odhaduje sa, že okolo celej polovice obyvateľstva Slovenska je v naozajstnej a reálnej moci chudoby. Pravica často naduto hovorí, že za chudobu môže nedostatočné vzdelanie. Nech vytvoria podmienky na vzdelanie pre každého, kto má záujem. Veď už i len základná škola je mnohokrát spojená s neúnosným finančným zaťažením mladých rodín. Mladých rodín, z ktorých neraz obaja sú nezamestnaní. Školy so svojimi učiteľmi sa už dnes tvária, akoby bezplatné základné školstvo nebolo u nás ani realitou. Je normálne, že ak je u nás základné školstvo povinné, malo by byť toto celé jeho financovanie, niesť na svojich bedrách výhradne štát. Nemôžeme na ľudí nakladať nezákonné bremeno a tváriť sa pritom, že je všetko v absolútnom poriadku. Štát nemá právo spájať občiansku povinnosť s nejakými nákladmi. To je nenormálne. To je neprístupné. Je dnes častým problémom, že učitelia trestajú deti bez pomôcok. A často ich ani nezaujíma, že ich rodičia na tieto výdavky proste nemajú. Štát takto nepriamo zvýhodňuje majetné rodiny na úkor rodín sociálne odkázaných. Deti bez pomôcok učiteľov nezaujímajú, nech by boli aké bystré. Prečo sa v školstve nerobili po revolúcii poriadky, dnes sa mnohí marxisticky založení učitelia rýchlo prezliekli za demokratov a takýto dnes významne ovplyvňujú myseľ našich detí. Veď si len spomeňme na to, keď sme nastupovali do prvého ročníka základnej školy, alebo ktoréhokoľvek iného ročníka základnej školy. Natreté  lavice obložené novými písankami, farbičkami a tužkami. Knihy často voňajúce novotou a všetko tam bolo, čo nejako súviselo so školou. Kto sa neuspokojil s perom či farbičkami, ktoré mu poskytla škola, požiadal rodičov, aby mu kúpili drahšiu a krajšiu alternatívu. Ale všetky pomôcky, ktoré dieťa potrebovalo dostalo od svojej základnej školy. Do jednej. Nie je dobré, že mnohé školy nútia deti kupovať si dnes dokonca aj knihy, mnohokrát veľmi drahé knihy. A myslel niekto na city detí chudobných rodičov? A myslel niekto na city osamelej viac detnej matky?

Mnohokrát nadané deti končia so štúdiami ihneď po absolvovaní základnej školy. Tým sú samozrejme znevýhodnené na trhu práce a sociálny kolotoč neúspechov a prehier takéhoto jedinca sa môže začať. A tu by sme aj s vypočítavaním negatív tejto doby mohli skončiť, pretože ak je už samotný začiatok zlý, asi málokto očakáva, že veci nasledujúce budú v poriadku.

Milujem ľudí, nech sú akí chcú. Milujem hlavne tých nespútaných a večne frflajúcich pretože potrebujú moju, potrebujú našu pomoc. Ich stav vyžaduje aby sa usadili a našli pokoj, ktorý ja nikdy nenachádzam a boh vie, že ho už ani nikdy nenájdem. Nič ma už nemôže prekvapiť, videla som všetko. Hlavne keď sa pravda halila do tmy. Som už unavená z toľkých prestrojení, mojich i tých vašich. Unavujú ma tie moje. Len mi v skrini zaberajú miesto. Poďme sa hrať na pravdu a odvrhnime masky pretvárky a opime sa do nemoty vínom pravdy. Nestojí veľa a predsa je svojou chuťou tak výnimočné, je také, čo sa kladie na stôl len pred tie najvzácnejšie návštevy. A pod stôl, všetci spoločne vylejme to skalené, zľaknuté a kyslé. A nepotrebné!

Zásady a remeň, to je to čo dáva absolútnu slobodu, v žití i prezentácii. Len človek riadne spútaný do okov chápe zrelo význam slobody. Dajte niekomu absolútnu slobodu a spľundravie. Zákony a zásady vás nakoniec rozosmejú šťastím a v plnej miere vás osamostatnia. Len vďaka istote nakoniec obživnete a bezstarostne poskočíte ako malé bezstarostné dieťa, ktoré vie, že olovrant dostane o štvrtej hodine, keď udychčané, na poslednú chvíľu pribehne do kuchyne. Prílišná sloboda nás nakoniec zotročí a uvrhne do náručia želiez a spúta v nás všetky sny, ak sme vôbec dáke mali. A láska samozrejme, musí svietiť do toho všetkého poriadku, aby sa naše láskavé väzenie neponorilo nakoniec do hustej tmy zúfalstva.

Moji rodičia ma milovali, boli jednoduchí a priami. Otec pracoval na štátnych majetkoch. Bol lesným robotníkom a mamička pracovala celý život na družstve. Pendlovala medzi živočíšnou a rastlinnou výrobou, vždy podľa potreby. S letom bola na poli, bolo treba zozbierať všetku úrodu. Mamička vraveli, že je to najkrajšia robota na svete. Vždy vonku a na slnku. Vstávala skoro nad ránom, nakŕmila kravy a dobehli domov, aby nám stačila nachystať raňajky. A celý domov bol úhľadný a čistý. Opálená a šťastná nás vychystala do školy, aby nakoniec sama bežala do kravína. Dostala som do vienka naozajstné a silné rodičovské vzory, ktoré ma tak výrazne formovali v mojom neskoršom živote. Jemnosť a krehkosť maminých pohladení a rozhodnosť a silu svojho otca, ktorý stínal stromy. I obyčajný čaj od maminky bol hotový zázrak. Keď upiekla koláč, bola som skoro u vytrženia. Otec veľa nehovoril, keď ale niečo povedal, stálo to zato. Mala som krásne detstvo, krajšie už ani nemohlo byť. Rodičia dbali na to, aby som sa dostala k dobrému vzdelaniu. Moc mi to však v škole nešlo. Nebola som ta šprtka, ktorá za každých okolností robí škole len radosť. Prechádzala som na dvojky ba aj trojka na vysvedčení bola mojim častým osobným vstupom do konfliktu s mojim otcom. Keď na mňa nakričal, mamička ma objala a utešila. Hodiny klavíru, stredná škola, potom vysoká. Vyštudovala som medicínu. Bol to môj veľký sen. Chcela som písať knihy a popri tom liečiť ľudí. Túžila som vyliečiť všetkých ľudí na svete. Aby už nikto nebol chorý. A predstavovala som si, ako dieťa aj to, že vynájdem nejaký dôležitý, univerzálny liek na všetky neduhy, čo s nimi ľudia zápasia. Vždy keď niekto z našej rodiny ťažko ochorel, nevedela som sa dočkať toho, až raz budem dospelá. Postupne, keď som trochu dorástla, môj sen o lekárke máličko vyprchával, keď sa mi doslova navalilo učenia, že som myslela, že to nikdy nemôžem zvládnuť. Prišli na radu aj opravné termíny, ale nakoniec som to zvládla. Už na vysokej škole sme viedli zapálené debaty o dokonalej spoločnosti. Verili sme že taká spoločnosť existuje. V zafajčených miestnostiach sme viedli zapálené dišputy o beztriednej dokonalej komunistickej spoločnosti. S posvätnou úctou som počúvala svojich kolegov, ktorý tak zaujímavo predostierali tieto dokonalé a uskutočniteľné sny. Z dymu našich cigariet sa postupne naše túžby zhmotňovali vedľa nás a my sme sa ich mohli reálne dotýkať. Bolo to ako na nejakej pošiahanej mysterióznej seanse, vedeli sme, verili sme všetci do jedného, že sa niekedy tieto predstavy naplnia. Nie je nič jednoduchšie ako rázne vstať spoza stola a vykonať, čo je potrebné. Preto sme verili.

Zväz mládeže, neskôr i členstvo v Komunistickej strane Československa bolo zákonitým vyústením, či pokračovaním môjho úporne hľadaného sna z mladosti. Hľadám i snívam doteraz. Celá moja cesta bola tiež len prostriedkom tohto pátrania, nie jeho vyústením. Boj sa nikdy nekončí. Doposiaľ som nenašla, čo som tak zúfalo hľadala. Len dokonalé teórie. Naleštené, krásne a výstavné. Neprestala som však hľadať ďalej. Ťahalo ma to k vojsku. Vojaci sa mi zdali zásadoví a priami. Preukazovali vlastnosti, ktoré som u civilistov nevidela. Ich „zviazanosť“ sa mi videla sympatická. Akoby som u nich nachádzala smer a istotu, ktorú som tak veľmi potrebovala. Mám radšej priame a elementárne riešenia. Taký sa mi zdá aj život, vo svojej všeobecnosti jednoduchý a priamy, všetko navyše je afekt a pretvárka. Len sa nikdy nezahltiť sofistikovanými prekomplikovanými stereotypmi, aby bol aj čas a priestor na lásku a priateľstvá. A pomoc iným ľuďom. Ak pohlušíte v sebe obyčajnú ľudskú prirodzenosť, ste naozaj v pasci. Túžila som v sebe niesť tú rodičovskú pochodeň jednoduchosti a priamosti. Niekedy sa mi zdalo, že som toho dosiahla, že sa moje sny na chvíľočku splnili, mýlila som sa však, bol to len nenápadný prívetivý tieň, ktorý sa o mňa na chvíľu šuchol. Nenašla som doposiaľ spoločensky jasne formalizovanú istotu pre ľudí, pre všetkých ľudí na svete. Dokonalú spoločnosť, ktorá dá svojou priamou a nie prešpekulovanou rukou ľuďom to, čo potrebujú. Ľudia prosia a nik nič nedáva.

Prechádzala som obrovskými opustenými dlhými chodbami pražského hradu, vonku zneli oslavné piesne víťazstva. „Pravda a láska musí zvítězit nad lží a nenávistí.“ Slzila som nad celým oklamaným národom Čechov a Slovákov. Nad cestou, ktorú zahatali banditi a ľahtikári. Rovnako i nad vlastnými, kariérou pochovanými, snami. Nad lekárskym diplomom, ktorého odkaz som ani za mak nenaplnila. Nad svojou krásou a mladistvým elánom, ktoré ma nenávratne opustili. Učupená, opretá o chladnú stenu chodby som sčitovala všetky doterajšie prehry. Nikdy pred tým, ani potom som nebola tak smutná. „Oni sa spamätajú, to chce len čas.“ Prihovoril sa mi dôstojník z vojenskej kancelárie prezidenta republiky, ktorý sa zrazu ocitol nado mnou. „O to nejde.“ Bránila som sa. Mlčal. Iba sa zohol ku mne a jemne ma chytil za lakte rúk, aby ma zodvihol zo zeme. Poddala som sa jeho láskavosti. Len pred nedávnom sme na seba dvihli hlas na jednej skoro nepodstatnej schôdzi. Nič, nie je podstatné, ak sa kvôli tomu ľudia hádajú. „Prepáčte mi dôstojník, že som toť bola na vás taká hnusná.“ „Bola ste len rozhodná!“ „Áno, rozhodná a teraz ma celú rozsypanú zachraňujete.“ „Zajtra náčelníčka zachránite vy mňa,“ povedal dôstojník a ťahal ma do svojej kancelárie. Pozorne ma usadil na stoličku a podal mi pohár studenej vody. S chuťou som sa napila. Mám rada vojakov. Potom sme mlčky obaja pozerali von z okna.

Doposiaľ mám obrovské dlhy. Monumentálne. Nerozdala som za svoj život deckám dosť cukríkov, nepobozkala som dosť pekných mužov a nepomohla som uľahčiť život mnohým. Nevidela som doposiaľ dosť úchvatných západov slnka a nepreviedla moc slepcov cez prechod pre chodcov. Mamičkám s deťmi som nepovedala, ako ich mám veľmi rada a nepovedala som všetkých starým ľuďom na zemi, ako veľmi im rozumiem, keď som stále s nimi. Nepovedala som motýľom na lúke, ani v toto posledné leto, ako ich mám rada, pretože sa podobajú našim myšlienkam, čo stále poletujú tu a tam. Motýle sú tak úchvatne bezstarostné. A samotnej Kráse som doposiaľ nepovedala, aby ešte chvíľočku vyčkala, kým nastane úsvit. A dobrodeniu som sa plne neoddala, pretože som bola tak zamestnaná, to je môj sakramentský dlh. A dosť piesni som neponúkla a nehrala ich ľuďom, aby som im pomohla vykúzliť úsmev na perách a veršom útechy som ich nepočastovala, aby úplne zabudli na zlé a otravné veci. Toto sú v len skratke moje dlhy. Je ich viac. Asi sa v nich utopím. Ak za mnou raz prídu vymáhači dlhov, asi z nejakej ruskej mafie, som už stará, nebudem sa škriepiť a uznám bez odporu svoj záväzok. Zatiaľ však, kým prídu, budem pomaly trpieť svoj trest za to, že som hrešila, kým ma z pod jarma mojej nevery, nakoniec úplne nevyslobodia.

Chcela som sa, milí moji, dotýkať vašich sŕdc, tak ako sa ich dotýka popletený umelec, keď sám seba vybičuje k neuveriteľnému umeleckému a ľudskému výkonu, keď sa mu varia emócie, aby zo seba poskytol, dostal zo seba všetko, čo dokáže dostať. Chcela som vás mať chvíľu blízko pri sebe, kým vám vyrozprávam svoje spomienky.  A opatrne sa vás všetkých dotýkať. Rovnako i vy máte ruky na mojom besniacom tepe a keď svoju ruku položíte na moju vystrašenú, vzpínajúcu sa hruď, počujete to jasne. Počujete to moje kolektivistické srdce, ktoré patrí vám všetkých v tejto malej ustarostenej zemi. Bije za nás všetkých. Vítajte v mojom svete, priatelia.

Koniec

Tak a to je všetko! Snáď časom, až si trošíčku odpočiniem, možno na jeseň, ak dožijem napíšeme spoločne ďalšie moje spomienky, aby Ste mi ich potom darovali, to aby som sa mala z čoho tešiť.

vaša anka

TOPlist

Anka Frňová: Václav Havel ležící, spící

02.11.2013

Pravda a láska musí zvítězit nad lží a nenávistí! Tento minimalistický otčenáš som po prvý krát počula od Václava Havla, myslím že ho zarecitoval z balkóna Melantrichu, v roku 1989. viac »

Anka Frňová: Samovražda Gustáva Husáka

24.10.2013

"Anička, myslíte si, žeby som to mal vykonať?" Opýtal sa ma Gustáv Husák, najmocnejší muž v krajine. Bolo to len pár dni po 17 novembri 1989. "Vychádza mi, že práve toto je tá situácia, viac »

Anka Frňová: Preboha vezmi si ma celú a buď konečne chlap

02.05.2013

Mňa nehnevá politika, nezaujíma ma moc. Čo ma viac škrie je, že sa kamsi vytratili chlapi. Kde-kto má dnes penis, ale to ešte nemusí byť naozajstný muž. Klamstvo, slabota, nevýraznosť a úlisnosť. viac »

Philip Hammond

Prechodné obdobie po brexite môže trvať až do 2022

28.07.2017 12:30

Podľa britského ministra financií Philipa Hammonda by vo chvíli britského odchodu z EÚ nemali hneď nastať zmeny v imigračných a obchodných pravidlách.

Sajf Islam Kaddáfí

Ak bude Kaddáfího syn chcieť, môže vstúpiť do politiky, vyhlásil líbyjský generál

28.07.2017 12:20

Chalíf Haftar nevylučuje, že by prepustený syn zosnulého líbyjského vodcu Muammara Kaddáfího mohol vstúpiť do politiky, ak bude chcieť.

Putin, Vladimir Putin,

Rusi vyhostia amerických diplomatov, ide o reakciu na sprísnené sankcie USA

28.07.2017 12:02, aktualizované: 12:14

Rusko odpovedá na najnovšie americké sankcie. Počet pracovníkov na americkej ambasáde v Moskve bude rovnaký ako ruských na veľvyslanectve v USA.

lekarska pohotovostna sluzba

Budú praskať nemocnice v noci vo švíkoch?

28.07.2017 12:00

Nemocnice sa budú musieť pripraviť na väčší tlak na nočných pohotovostiach. Presunú sa na ne aj pacienti, ktorým dnes stačí vyšetrenie v pohotovostných ambulanciách.

anka

Plk. v. z. MUDr. Anna Frňová navždy odišla dňa 6. januára 2016

Štatistiky blogu

Počet článkov: 46
Celková čítanosť: 316583x
Priemerná čítanosť článkov: 6882x

Autor blogu

Odkazy