Založ si blog

Bola som pri tom – Václav Havel a Gustáv Husák

Ďakujem Vám pekne za Vaše reakcie a emaily.

Husák raz povedal túto pamätnú vetu:„Ja tento národ musím zachrániť, aj keby mi mali všetci napľuť do očí.” Bolo to v období, keď sa Bratislavou terigali sovietske tanky, Husák to povedal, akoby pre seba a s mimoriadne silným zanietením a odhodlaním. Tieto slová by sme mohli pokojne vložiť do úst Václava Havla, mali s týmto komunistickým funkcionárom veľa spoločného. Obaja potrebovali ľudí vychovávať a mentorovať ich. Keby Havel tušil ako veľa mal s Husákom spoločného, celkovo by zmenil svoje hodnotenia Husáka. Mali spoločnú potrebu sa prezentovať byť na očiach a vo svetle rámp reflektorov. Husák sa však svojou silou a hrdosťou, akýmsi nevinným spôsobom chválil, niekedy by sa dalo povedať, že sa ňou až vystatoval, Havel je v tejto seba-prezentácii trochu iný. Svoj charakter a vnútro skrýva, je to však podľa môjho názoru umelé, vedomé a príliš vypočítané.

Šla som teda s Husákom, nikto z kancelárie prezidenta republiky nebol po ruke. Nasadla som spolu s pánom prezidentom do tmavého auta a sprevádzaní bezpečnostnými zložkami, sme sa vydali na Úrad vlády. Prebiehala tam jedna zo schôdzok, ktoré súviseli s odovzdaním moci. Bolo to len niekoľko dní po 17 novembri roku 1989. Niesla som pod pazuchou materiály, ktoré mali súvisieť s jednaním. Vošli sme do malého salóniku, určenom na takéto príležitosti. Bol tu Havel, Dubček ale aj Štrougal, niektorí ministri vlády a nejaký pani z bezpečnostných zložiek štátu. Štrougal sa zazubil a doslova sa vrhol k Husákovi. Objal ho. Husák bol trochu z tohto prejavu priateľstva vykoľajený. „Gusta, som rád, že si tu.“ S úsmevom povedal Štrougal. Prezident sa po chvíli chytil a opätoval láskavosť Štrougalovi. Štrougal sa v roku 1988 vzdal všetkých štátnych a straníckych funkcii, lebo ako sám povedal, vie kam to všetko povede. Doslova povedal súdruhovi Husákovi do očí „Politicky sme prehrali, bude dobré, ak si to čo najskôr uvedomíme.“ Husák mlčal. Keď sa nakoniec (1988) so Štrougalom lúčil len ticho povedal: „Kto vie kam to všetko dospeje!“

Písal sa rok 1989, bolo to niekedy v decembri, snáď na konci prvej dekády. Keď sme vošli dovnútra miestnosti na Úrade vlády, všetci vstali a vojaci, ktorí stáli sa vyšponovali. Boli tam aj ľudia, ktorých som osobne nepoznala. V podstate tu zaznela informácia o tom, že Havel získal takmer absolútnu politickú podporu, veď nejaký Umelec nemôže nič pokaziť, aj keď mal isté „aristokratické“ črty, taký ako on, spravidla nič nepokazí.

Havel je príliš obyčajný, napriek snahám vypadať inak, je príliš tuctový a nezaujímavý. K tejto svojej osobnej výbave pristupoval, ako k istému daru, na druhej strane však s touto seba predstavou bojoval. Keď sa objavil prvý krát na pražskom hrade, pôsobil ako dajaký fuškár, ktorý si prišiel pýtať svoje zarobené peniaze. Žabiak čo sa v jednom momente  stal princom, kráľom. Celý sa ošíval a pri rozhovore neustále pohmkával a hundral. Možno ak by som položila pred neho na stôl nejaké peniaze, povedal by niečo povzbudivé a navždy by zmizol.

Preboha iste, že je za tým smútok za zašlými časmi, a čo iné by za tým malo byť. Sme len ľudia a niečo sme spoločne prežili. Skončila sa jedna etapa, jedno dôležité obdobie, ak by sme vtedy vedeli, čo bude za tým nasledovať, asi by sme sa tam všetci rovno postrieľali.

Havel pôsobil neohrabane, neskúsene a lúzersky. Všetko to zastieral tým, že bol hlučný a snažil sa pôsobiť žoviálne, až vtipne. Akoby nemal cit na správne povedané, v správny čas. Hovoril čudné veci, ktoré by sa hodili na neskôr, keď sa z Úradu vlády pobral do krčmy, plnej svojich verných kamarátov. Tu zapadol úplne.

Na Úrad vlády sme prišli spoločne s pánom prezidentom Husákom. Na stoloch boli už tradične mysy s chlebíčkami, malinovky a mušty. Prečo sa tie znamenité mušty niekam navždy vytratili? Havel sa vrhol na chlebíčky, asi mal pocit, že takto zakryje svoje rozpaky, ktoré sa ho očividne chytali. V tomto mimikry pokračoval, keď si naplnil rozjarené ústa chlebíčkami, a potom, nízko posadeným hlasom a intelektuálnym tónom povedal, že by to chcelo pivo. Pôsobil tam ako slon v porceláne. Bol so sebou spokojný, kedysi označil toto svoje chovanie za prevetranie zatuchlosti komunistickej éry. No neviem, čo si so svojimi povytiahnutými nohavicami prevetral, ja som videla len grobiana a burana. Prepáčte mi moju úzkoprsosť.

Samozrejme vzhľadom k mojim prideleniam som nebola priamo prítomná pri tých podstatných rozhovoroch, ktoré, ako sa neskôr ukázalo boli dôležité pre ďalší vývin Československa. Na Hrade to bolo, ako na mravenisku. Podávali si tu kľučky ľudia, ktorých som nikdy pred tým nevidela. Súdruha prezidenta navštevovali rôzni zástupcovia zahraničných ambasád v Prahe, ale aj novinári, ktorí boli doposiaľ v istej nemilosti štátu. Zrazu mali na hrad dvere otvorené. Nebývalo sa u nás striedali špičky straníckej nomenklatúry ale aj vysoký pracovníci ŠTB. Všetci smerovali ku Gustávovi Husákovi. Neustále som musela komunikovať so svojim oddelením, ale aj s civilnou kanceláriou prezidenta, aby som zabezpečila príslušné povolenia k návšteve. Ak sa zišlo u pána prezidenta viac ľudí, a šlo o pracovné stretnutie, prijímali sme ich v takzvanej Husákovni, čo bola obrovská knižnica prezidenta republiky. Neraz som robila i stenozápis z takýchto stretnutí.  Na pozíciu prezidenta republiky boli hneď štyria kandidáti. Ladislav Adamec, Alexandr Dubček, Čestmír Císař a Václav Havel..

Už niekedy koncom roku 1988 začali prenikať z ŠTB hlasy o nespokojnosti s konzervatívnym krídlom strany, ktorí otvorene volali po zmenách. Všetok ten nepokoj  sa miesil okolo súdruha Lorenca, posledného šéfa Štátnej bezpečnosti. Pamätám sa, že aj ten mal tiež niekoľko jednaní s Gustávom Husákom.

Nie sú mi sympatické Havlove nenávistné postoje voči oponentom, nie vždy to vidieť pri jeho prezentáciách ale niekedy naozaj verejne ujede. Svoju neľubosť, to je slušne povedané, prezentuje najmú voči komunistom a iným politickým oponentom. Keď sa potom o nich vyjadruje, býva hrubý a zjavne sa mu zhorší nálada. Možno potrebuje odvrátiť pozornosť od istých parciálnych hlasov spoločnosti, ktoré hovoria o jeho spolupráci a mnohých tajných dohodách s komunistami pred 89. o ktorých sa šušká a ktoré nie sú až takým úplným výmyslom.

Federálne zhromaždenie, ktoré bolo v plnej miere kontrolované komunistami 29 decembra 1989 jednohlasne! zvolí Václava Havla do funkcie prezidenta. Prečo taká jednoliata podpora? Federálne zhromaždenie Československej socialistickej republiky v počte 350 poslancov Havla potvrdilo ako prezidenta, nerozhodlo, potvrdilo. Bolo vždy pripravené splniť si súdružskú povinnosť. Takáto jednoznačnosť i na toto komunistické teleso, je nevydaná. V minulosti bolo bežným zvykom, zvlášť v rokovaniach s mimoriadnym  politicko spoločenským dosahom,  zaviazať politického kolegu mlčanlivosťou, písomne a s konkrétnymi  sankciami. Podobalo sa to mafiánskym praktikám. Mám jeden krk a dám ho pokojne za to, že po smrti Václava Havla sa odniekiaľ záhadne vynoria informácie, ktoré budú osvetľovať túto doposiaľ neznámu časť našich dejín. Mŕtvi môžu hovoriť, nič im nehrozí.

Zazvonil mi telefón na stole. Celý deň som mala na hovno, vôbec nič sa mi nedarilo. Na druhej strane telefónnej linky bol súdruh Miloš Jakeš. Požiadal ma, či by sme sa mohli stretnúť v Kráľovskej záhrade pred vilou prezidenta, že by sa so mnou chcel porozprávať o nejakej dôležitej veci. Spýtala som sa ho o čo ide, aby som si mohla z kancelárie priniesť vhodné materiáli. Úsečne odpovedal, že na mieste mi povie viac. Bolo to v nasledujúci pondelok po 17. novembri 1989. Bola som tam v dohodnutý čas. Miloš Jakeš meškal asi 15 minút. Potom sa prirútil, ako tajfún. Čo bolo nebývalé, v chvate sa ospravedlnil za svoje meškanie. „Viete, súdružka, žijeme ťažké dni, ktoré sa nám, zdá sa, vymkli z rúk. Je na každom z nás, ako sa k veci postaví. Teraz sa len ukáže, ako je každý jeden z nás na tom. Strana nám nikdy nezabudne, keď ju takříkajíc v těchto nesnázích podržíme.“ Neustále mlel podobné veci a mne sa zdalo, že sa nikdy nedostane k podstate. Hovoril o vracaní dlhov strane, a revolučných postojoch jednotlivca. Keď mi tam takto asi dvadsať minút udeľoval stranícke školenie, vzápätí sa pozrel na hodinky a povedal, že už musí isť, pretože vraj ešte niečo dôležité má. Hneď ako to dopovedal, uvidela som už len jeho chrbát, ktorý sa odo mňa rýchlo vzďaľoval. Mala som silný pocit a priznám sa, že ho mám dodnes, že Milošovi Jakešovi vtedy naozaj preskočilo. Jeho mentálny stav sa, následkom nadchádzajúceho núteného odpočinku trochu usadil, ale stále si myslím, že nie je dodnes úplne kompletný. Ten deň Blbec pokračoval. O chvíľu nato som prevrhla registračku, naládovanú papiermi. Poliala som sa kávou a nakričala som na veliteľa hradnej stráže. Mali sme mať v ten večer významnú rodinnú oslavu. Aj keď som pobehala asi tri obchody nikde som nezohnala šampanské. Ani to posraté sovietske. Nakoniec som sa vrátila do kancelárie a zobrala som si fľašu zahraničného šampanského. Keď už som konečne odchádzala napadlo mi, že sa vrátim ešte pre jednu, tu prvú som položila na stôl a keď som ju chcela vziať, spadla mi na zem. Takmer som sa zbláznila. Strelila, akoby mala odštartovať armagedon. Bol to veľmi zlý deň.

Ako by sa dal charakterizovať Václav Havel? Jednoznačne ambicióznosť, potreba aby s ním niekto rátal. To sú dodnes hlavé črty jeho osobnosti. Nebyť prehliadaný, byť videný. Václav Havel potreboval hodne svietiť. O tom svedčia aj jeho listy, ktoré vypisoval Gustávovi Husákovi. Niekedy je ľahké spliesť si motívy jednania človeka. Nadšenie sa dá zameniť za hlúposť, naivita za tuposť a láska za nadšenie. V tomto prípade mnohí z tých, ktorí čítali Havlové listy, ktoré písal prezidentovi Husákovi z väzenia uvádzali, že sú príliš „angažované“ a ponúkajúce niečo nevyslovené, mali vzbudiť v tom, komu boli adresované, pocity vlastnej nenahraditeľnosti. Akoby Husákovi ponúkal svoje služby. Sú koncipované tak aby ukázali, že pisateľ problematike politiky rozumie a orientuje sa v nej. Nie všetky listy, ktoré Havel vo svojich publikáciách a knihách prezentuje, ako jednostranná korešpondecia  Husákovi, boli aj v skutočnosti Husákovi poštou odoslané.

Havel nie je, podľa môjho názoru moc bystrý človek, tak ako väčšina umelcov, keď im dôjdu argumenty, prehrajú sa do akéhosi zvláštneho neprístupného múzického sveta, dákeho popleteného umeleckého levelu, kde sa dá úplne všetko. Dokonca aj pôsobiť múdro. Múzický svet je svet prevlekov, šálenia a klamu.

Arnošt Gellner  o Václavovi Havlovi povedal: „Havla ako sociálneho teoretika vôbec neobdivujem. Robí si strašné ilúzie, keď tvrdí, že komunizmus bol prekonaný slušnosťou… Ľudia z Kremľa už nemali záujem prejsť k nejakým vojenským reakciám… Preto sa východná Európa oslobodila. Hlavný Havlov omyl je sentimentalita a nereálnosť. Navyše nemám rád keď Havel stavia romantizmus proti vede, to sa mi vôbec nepáči.“ Proste šašo, umelec a snílok.

Zákon č. 15/1990 z januára 1990 o politických stranách, pomohol presadiť sám Vaclav Havel, ktorému záležalo na tom, aby v nasledovných voľbách mohli svoje volebné právo uplatniť aj komunisti so svojou partajou. Defacto tento zákon opätovne legalizoval Komunistickú stranu Československa. Oficiál dôvodom bola ako ináč v prípade Havla – humánnosť. Presadenie tohto zákona bola však súčasť dohodnutej spolupráce z leta 1989. Havel zrejme nemá problém s plnením dlžôb.

Vôbec ľudia potrebovali nejaký záchytný bod, potrebovali sa na niekoho spoľahnúť, potrebovali nejaký štít, za ktorý by sa mohli postaviť, ľudia si, možno podvedome, uvedomujú, že potrebujú vodcu, cítia, že potrebujú byť vedení. Prešli by aj sami, ale takto je to ľahšie, našľapovať po vychodených šľapajach. K takémuto vodcovi, šerpovi upínajú svoje idey a svoje sny. Takto zástupne realizujú svoje predstavy o svete a o všetkom . Preto je nanajvýš potrebné, aby na zodpovedných miestach sedeli ľudia, ktorý majú vysoký morálny kredit, prepáčte mi tie starosvetské názory, ale tak to cítim. Hore by mali byť ľudia, ktorý nás povedú a zároveň budú inšpirovať. Aby sme k ním, my obyčajní ľudia, dokázali vzhliadať. Ak si na tieto sväté miesta zasadnú ničomní a vypočítaví ľudia, ktorí nehľadia na nič len na vlastné záujmy, ľudia strácajú nádej, tá je ozajstnou krvou v spoločnosti. Obehovým systémom spoločnosti sa potom šíri rakovina a iné zhubné veci. Ľudia bez dôvery v politiku a politikov usychajú a vädnú. Kopú okolo seba a mrzko hovoria. Nakoniec strácajú úplne všetko, čo stojí za reč. Sú ako zatúlané mačiatka, ktoré tak rada po okolí zbieram, aby som ich zanášala do útulku v okresnom meste. Sú vždy vystrašené. Koľko je v nich krásy a nehy. Potom všetko to ľudské vyjde zo svojej ulity a nádherne sa rozvinie, keď ich nachovám a postarám sa o ne, než ich zanesiem kam je treba.

Aký bol odpočet, v akom stave sme odovzdávali štát Václavovi Havlovi? V roku 1948 sme prebrali hospodárstvo v stave horšom, ako sa všeobecne predpokladá. Naše národné bohatstvo, teraz mám na mysli objem základných prostriedkov, činili v tej dobe 757 miliárd Kčs, vrátane zásob a doposiaľ nie plne dokončenej a zrealizovanej výstavby. Ak by sme predpokladali opotrebovanie prostriedkov na 50 percent, dostali by sme sa na cca 400 miliárd vtedajších korún. Toto číslo zahŕňa výrobné i nevýrobné odvetvia. Na konci vládnutia komunistov, teda hospodárenia zločinných komunistov vlastnila ČSSR 6000 miliárd Kčs. Majetok oproti obdobiu konca 40 rokov vzrástol sedem a pol násobne. Uvažujme podobne ako v prípade stavu z roku 1948 a predpokladajme 50 percentné opotrebovanie základných fondov. Dostaneme sa k číslu 3 bilióny Kčs. Celých 70 percent, niektoré zdroje hovoria o 80 percentách, všetkých týchto prostriedkov boli obsiahnuté v komunálnom i osobnom vlastníctve. Časť osobného vlastníctva tvorili hlavne rodinné domy obyvateľstva a čiastočne boli prítomné aj v družstevnom vlastníctve.

V týchto číslach sú zakliate inštalované výkony elektrárni, ktoré vzrástli z roku 1948 z 2625 na 21 670 MW, vybudovali sa tisícky kilometrov ropovodného potrubia, plynovodné potrubia. Vybudovali sa stovky kilometrov diaľnic a železničných ciest. Sieť autobusových liniek narástla 5 násobne. Vybudovali sme flotilu námorných lodí, metro, desiatky priehrad a vodných nádrží. Bola budovaná moderná a akčná armáda, stovky moderných podnikov a sieť poľnohospodárskeho zásobovania a nákupu. Za toto obdobie sa postavili stovky škôl, všetkých typov, jasieľ, nemocníc a polikliník, kultúrnych domov, kde sa vo významnej miere sústreďovala kultúrna činnosť obyvateľstva. Stovky hradov a zámkov boli nákladne rekonštruované a mnohé iné.

Za celé obdobie štyridsiatich rokov takzvaného zločinného komunizmu bolo vytvorených 2 330 000 nových pracovných miest, kde základným rámcom bolo nielen právo na prácu, ale aj povinnosť pracovať, čo bolo garantované Ústavou. Tvorba zdrojov národného dôchodku sa zvýšila 7,2 krát. Spotreba obyvateľstva vzrástla 5 násobne. Najdôležitejšou informáciou v tomto smere je, že toto všetko sa vybudovalo výhradne s vlastných domácich zdrojov, bez akýchkoľvek zdrojov zahraničného kapitálu.

Státní banka Československa mala v roku 1989 k dispozícii 105 ton menového zlata, ktorého cena sa pohybovala okolo 17 miliárd Kčs. Štát mal navyše v tomto období na účtoch 85 miliárd Kčs, ako rezervu. Štát, obe republiky kraje a mestá nemali žiadne dlhy. Zahraničná zadlženosť štátu bola v roku 89 na úrovni zhruba 500 dolárov na obyvateľa, čo celkovo prestavovalo asi 7915 miliónov dolárov. Avšak vzhľadom k prevažujúcim aktívam v rámci zahraničných ekonomickým vzťahom, ktoré činili 23 miliárd Kčs sme mohli byť oprávnene v klidu. Z fondu kultúrnych a sociálnych potrieb, ktorý bol pri  každom podniku či závode, čerpali pracujúci, ktorým bol fond určený, nenávratne i vratné pôžičky vo výške takmer 9 miliárd Kčs. Medzi-podnikové pohľadávky, mám na mysli nesplatené pohľadávky proste neexistovali. Koruna sa za sledované obdobie upevnila o celých 60 percent, ak v roku 1948 bola hodnota doláru na 36 korunách, v roku 1989 to bolo 15 Kčs. Za rok sa v ČSSR narodilo asi 230 detí, neexistovala žiadna nezamestnanosť, ľudia bez výplat a bezdomovci. Narkomani, ak nejaký existovali boli plne pod kontrolou polície a zdravotníkov. Kriminalita všeobecne dosahovala od jednej tretiny po jednu štvrtinu, tej dnešnej, čo ukazovalo na zhruba 50 vrážd ročne. Dnes je to 3,12 vraždy na 100 000 obyvateľov, čo reálne dnes predstavuje asi 160 vrážd na Slovensku.

Z načrtnutého plynie jedna podstatná vec: Komunisti odovzdali ČSSR v roku 1989 do rúk tzv. reštaurovanému kapitalizmu, oni sa vyhýbajú označeniu – kapitalizmus, radšej majú označenie – trhové hospodárstvo, cenné dedičstvo.

Vďaka svojmu popletenému humanizmu udelil Havel, po nástupe do úradu, amnestiu nebývalého rozsahu. Nikdy v histórii a zrejme ani v budúcnosti, nebude niečo podobné realizované. Z 31 tisíc uväznených prepustil Havel dve tretiny, až 20 tisíc odsúdených a uväznených. Už do 24 hodín po týchto hodoch humanity sa niektorí prepustení dopustili zákerných a brutálnych vrážd. Havlova amnestia poznačila minimálne päť ďalších rokov práce polície a systému trestnej justície v celej našej spoločnosti. Humanita a ušľachtilé myšlienky sú vzácnym korením života, súvisia s krásou a umením, azda i s dobrom, pretože zušľachťuje a rozjasňuje. Do vysokej politiky v tej najprirodzenejšej podobe a surovosti, vo svojej najobnaženejšej podstate, proste nepatrí.

Súdruh demokrat Václav Havel by mal skrotiť svoje ústa, kedykoľvek sa vyjadruje ku komunistickej minulosti, hovorí s opovrhnutím a zlobou. Je zaujímavé, že všetci ti odporcovia, čo si na svojej dôležitosti postavili živnosť nadobudli slušné vysokoškolské vzdelanie, tešili sa z bezstarostného spoločenstva svojich kamarátov. Pili a fetovali a navštevovali undegrandové skupiny. V súlade s myšlienkou “ak sa má koza dobre, ide na ľad tancovať”  pomiešanej s mladíckou revoltou, kdesi vo svojich vnútornostiach dozrel čudne zavilý postoj. Postoj určovať ľuďom, čo je dobré a čo je zlé, ktorý si opovážlivo privlastnili, ako svoju osobnú agendu.

Ako kedysi Lubomir Štrougal pobavene a veselo prehlásil, niektoré zlé jazyky hovoria, že mal vypité, mne sa však jeho slogan páči. Vystihol situáciu v skratke: „Máme nízke ceny a lidé se maj.“

Teraz na chvíľu odbočím. Ľudia nám často, mám na mysli komunistom vyčítajú dobu päťdesiatych rokov a dobre robia. Na zlo sa má vždy reagovať. Pamäť je zázračná i v tom, že je hodne selektívna. Niekedy zredukuje všetko tak, že zostane len dobré a niekedy zase tak, že nám v nej uviaznu len tie zlé veci. Nebola to len zlá a nenávidená kolektivizácia majetku poctivých poľnohospodárov, ktorí celé desaťročia pracovali na svojich súkromných majetkoch. Väčšina ľudí na dedinách po vojne nemali skoro nič. Nezakladali sa len jednotné roľnícke družstvá, ale na zelenej lúke sa budovali takzvané Štátne majetky v ktorých sa následne zamestnávali ľudia, často aj z celej dediny. Tak mali možnosť získať prácu a spôsob svojej obživy. Zrazu mali možnosť živiť svoje rodiny a získavali tak zmysel svojej, dovtedy nevýchodiskovej  existencie. I toto bol spôsob, ako ľudia získavali dôveru v komunizmus a jeho prístupu k ľuďom. Kto vstúpil do družstva, hlavne v odsunutom pohraničí, mal možnosť získať bezplatne chalupu, ktorá mu bola dovtedy len prepožičaná. O spoločnom prerozdeľovaní úrody ani nehovorím. Prevod takej chalupy trval tri dni. Prosím vás aké majetky sa zabavovali a kolektivizovali, veď bolo po vojne, ak ľudia vôbec niečo mali, vzali im to už Nemci. Ľudská pamäť je hodne selektívna. Takých, ktorí mali obrovské majetky, ktoré nadobúdali kšeftovaním a úžerou na úkor slabých a biednych ľudí počas vojny, bolo jedno percento z množiny tých ktorí hospodárili na svojom. Nebolo problémom pre nikoho, ani činom proti vlastnému svedomiu, ak sa takýmto označeným ľuďom, majetky násilne kolektivizovali. K takémuto niečomu však dochádzalo výnimočne a to len ak počínanie konkrétnej osoby bolo zviazané s inými trestnými činmi. Kde nič nie je, spravidla ani smrť neberie.

Husák takmer s Havlom nekomunikoval, doslova sa stránil situácii pri ktorých by sa s ním mal stretnúť, tak trochu som mu pomáhala v predsavzatí sa s Havlom nestretnúť. To čo mu nemohol odpustiť, bola jeho nepripravenosť na politický život. Úloha prezidenta bola u nás chápaná dosť sofistikovane. Ľudia boli tradične naučení prijímať úlohu hlavy štátu, to vždy silno kontrastovalo s právomocami prezidenta republiky.  Ľudia aktívne spájali tento úrad s politikou všeobecne. Doslova k funkcii hlavy štátu upínali zrak. O tom svedčí i fakt, že sa so svojimi problémami, takmer neustále obracali na tento úrad. Adresovali sem svoje právne kauzy, ako civilné, tak i trestné. Písali i obyčajní ľudia, ktorí sa chceli s prezidentom podeliť o svoje susedské spory, ale aj bežné skúsenosti. Prezidentská kancelária bola pre nich ombudsmanská, ale aj obyčajná, nebojím sa to povedať, priateľská záležitosť. Snažili sme sa každému takémuto podnetu venovať, ak sme si s ním nevedeli rady, postúpili sme ho príslušnému ministerstvu a dozorovali sme naďalej celé jeho vybavenie.

Havlova pasívna agresivita je často balená do slaboduchých vtipov a bonmotov. Na recepcii po jeho slávnostnej inaugurácii mi jeho pani manželka Oľga pošepla do ucha. „Nebojte sa, jeho to prejde“. Nikdy ho to neprešlo, bola to milá pani, nech spí v pokoji.

Po abdikácii sa Gustáv Husák utiahol do ústrania svojej bratislavskej vily. Takmer z nej nevychádzal. Zo spoločných rozhovorov s historikom Viliamom Plevzom sa zrodila životopisná kniha o Gustávovi Husákovi: „Vzostupy a pády“. Vždy lepšie dielo, aj keď mám k nej isté výhrady. Na druhej strane zbytočný prepis pani Formáčkovej Husákovho života, ktorý bol celý napísaný podľa dokumentárneho filmu Českej televízie, ktorú autorka narýchlo zmastila. Táto kniha neprináša žiadny osobný autorský pohľad, je podivne koncipovaná a ťažko sa v nej orientuje. Aby sa to ľuďom uľahčilo, vydavateľ do knihy, pre istotu vložil do knihy cédečko s týmto pôvodným dokumentárnym filmom Českej televízie, ktorý Formáčkovej poslúžil ako absolútne doslovná predloha. Nechápem význam takýchto diel. Načo sú dobré takéto transkripcie?

V tých posledných  dňoch sa mi zdal Dr. Gustáv Husák pokojný a vyrovnaný. Ťažko sa pohyboval a mal veľmi vážne dýchacie problémy. Na prsiach a nohách mal obrovské podkožné krvné fľaky. Niekoľko krát som mu domov telefonovala, jeho hlas znel inak, než pred tým. Bol slabý a vyčerpaný, z jeho burácajúcej sily zostal už len prosiaci vzlyk. Niekoľko krát sa mi do telefónu rozplakal. Ku podivu myseľ mal čistú a nepoznamenanú. Emócie si už nestrážil. Možno tu som si uvedomila, že ho mám rada, že ho potrebujem. Pýtala som sa, či niečo nepotrebuje. Hovoril, že napriek tomu, že už celý rok je z hradu preč, že mu nevyplácajú žiadny starobný dôchodok, že mu pripadá, akoby na neho zabudli. To bola povinnosť kancelárie hradu, totálne sa na neho vysrali. To je Havlova chyba, mal sa o to postarať. Nasťahoval si na hrad päťdesiat odborníkov na všetko. Je tam úplný rozvrat. Obklopil sa samými kamarátmi a špekulantmi. Zavolala som príslušným pracovníkom ministerstva sociálnych vecí. Pracovala som už vtedy na generálnom štábe armády Československej republiky. Z ministerstva mi odfaxovali žiadosť o starobný dôchodok. Vyplnila som ju a kuriérom som žiadosť zaslala do Bratislavy, na konkrétny dotknutý úrad. Odtiaľ ma informovali, že podobnú žiadosť obdŕžali už od Husákovej rodiny, len pred pár dňami a že celú vec posúria a vyriešia veľmi rýchlo. To bola moja posledná služba Gustávovi Husákovi. Pár mesiacov po tom som z Generálneho štábu armády odišla na vlastnú žiadosť, nezdalo sa mi účinkovanie vo svojom novom pridelení ani trochu kompatibilné s predchádzajúcim pridelením. V tomto období už bojoval Husák svoj osudový boj s rakovinou. Na jeseň roku 1991 ho previezli do nemocnice, kde takmer okamžite upadol do hlbokej kómy, z ktorej sa už nikdy neprebral. 18. novembra 1991 Dr. Gustáv Husák  zomrel.

Vzhľadom k obyčajným dopadom všetkých režimov na jednoduchého človeka, by sa dalo povedať, že za obdobie poznanej histórie človeka, boli absolútne všetky režimy totalitné, neláskavé a voči väčšine ľuďom nepriateľské. Väčšina ľudstva bola vždy chudobná, ľudia boli prehliadaní. To je naše prekliatie. Základná esenciálne kryštalická myšlienka mojej celoživotnej skúsenosti je, že obyčajný človek vždy ťahal za kratší koniec. Vždy tu bola malá množina významných a zároveň bohatých. A na druhej strane boli vždy takí, ktorí boli zotročovaní a ovládaní, tých bola väčšina. Celá história je o nedostatku, moci a zotročovaní. Nedokážeme nastoliť všeobecný dostatok, dostatok pre každého človeka na zemi, to sa nám nepodarilo. Napriek tomu, že celou históriou sa tiahne, ako zlatá niť úsilie a snahy o toto významné dielo. To čo presakuje z celej histórie k nám do súčasnosti sú len vládcovia, niektorí vládcovia. Havel napriek svojmu úsiliu, nezanechal príliš veľkú brázdu v povedomí slabých, malých ľudí, zmaril tak podľa môjho súdu šancu na svoju nesmrteľnosť. Jeho dramatické a spisovateľské dielo je vágne a nevýrazne. ako jeho politika. Je plný frázy a debilnej intelektuálskej nerozhodnosti, všetko baliacej do humanity, akejsi nepoznane prezentovanej pravdy a lásky samozrejme. Odkaz multimilionára Václava Havla pravdepodobne navždy zapadne a o pár rokov si na neho nik ani len nespomenie. Zostupne smerujúci, silno degenerujúci osobnostný reťazec Svoboda-Husák-Havel sa pomaly vytratí z našich myslí a premení náš stále roztekaný záujem, len na vyšednutú  nostalgiu dávnych čias. A po Nich, kedysi autentických ohnivkách svojej doby, navždy zostanú len púhe letopočty a mŕtve dátumy, ktoré tak málo vypovedajú o skutočnom ľudskom živote.

TOPlist

Anka Frňová: Václav Havel ležící, spící

02.11.2013

Pravda a láska musí zvítězit nad lží a nenávistí! Tento minimalistický otčenáš som po prvý krát počula od Václava Havla, myslím že ho zarecitoval z balkóna Melantrichu, v roku 1989. viac »

Anka Frňová: Samovražda Gustáva Husáka

24.10.2013

"Anička, myslíte si, žeby som to mal vykonať?" Opýtal sa ma Gustáv Husák, najmocnejší muž v krajine. Bolo to len pár dni po 17 novembri 1989. "Vychádza mi, že práve toto je tá situácia, viac »

Anka Frňová: Preboha vezmi si ma celú a buď konečne chlap

02.05.2013

Mňa nehnevá politika, nezaujíma ma moc. Čo ma viac škrie je, že sa kamsi vytratili chlapi. Kde-kto má dnes penis, ale to ešte nemusí byť naozajstný muž. Klamstvo, slabota, nevýraznosť a úlisnosť. viac »

Kohút, Sliepka

Počet prípadov vtáčej chrípky na Slovensku stúpa

24.01.2017 17:55

Počet potvrdených prípadov vtáčej chrípky na Slovensku stúpol na 23.

Lucia Žitňanská

Žitňanská: Podpis Gašpara podkopáva dôveryhodnosť polície

24.01.2017 17:05

Podpis prezidenta Policajného zboru pod vyhlásením skupiny Neformálne ekonomické fórum (NEF) podkopáva dôveryhodnosť polície. Uviedla ministerka spravodlivosti Žitňanská.

Sigmar Gabriel

Kandidátom SPD na nemeckého kancelára nebude Gabriel, ale Martin Schulz

24.01.2017 16:49

Kandidátom nemeckej koaličnej sociálnej demokracie na kancelára sa prekvapujúco nestane predseda strany Sigmar Gabriel, ale Martin Schulz.

Paríž, znečistenie

V Paríži nemôžu jazdiť autá, ktoré majú viac ako 17 rokov

24.01.2017 16:13

Vo francúzskej metropole nesmú od pondelka jazdiť autá s dátumom výroby pred rokom 2000. Paríž aj týmto opatrením bojuje s neustávajúcim smogom v meste.

anka

Plk. v. z. MUDr. Anna Frňová navždy odišla dňa 6. januára 2016

Štatistiky blogu

Počet článkov: 46
Celková čítanosť: 298651x
Priemerná čítanosť článkov: 6492x

Autor blogu

Odkazy