anka

Všetkým Vám úctivo ďakujem za Vaše láskavé, ale aj neláskavé reakcie. A to tuná, ale aj na mojom emaily. Naozaj úprimná vďaka všetkým.

Nie všetko je také čiernobiele ako sa zdá. Kto trošku pozná slovenskú či českú náturu, iste vie, že sa hodne líšia od nátury európskej. Jepičí povaha, vravia tomu Česi. Pri procese z Miladou Horákovou prišlo na podporu vtedajšieho mocenského postupu asi 80 000 podporných stanovísk z celej Československej socialistickej republiky. Spoločne so Stranou si odsúdenie Milady Horákovej, rovnako i jej buržoáznej zločineckej skupiny, priala celá krajina. Apelovali za odsúdenie Milady Horákovej. Niektorí občania žiadali smrť. Písali uličné i závodné výbory. Pracovné kolektívy, vojaci, komunisti, pracujúci, odbory, učitelia, úradníci, remeselníci aj vedeckí pracovníci, umelci, zväzy, záujmové združenia i architekti aj novinári a písali aj celé prevádzky, ba i jednotlivci. Písali matky, dôchodcovia ale aj mladí ľudia, že si prajú v povojnovom období už len pokoj a že si neprajú žiadny buržoázny rozvrat. Že chcú pokoj pre svoj život, že chcú v mieri vychovávať svoje deti a venovať sa už len svojim rodinám. Volali po umlčaní agentov zahraničného odboja a ukončení aktivít buržoáznej inteligencie. Bolo po vojne a ľudia už chceli len žiť. To my, všetci občania sme si stvorili, vymodelovali sme si zo svojich snov a základných potrieb Komunistickú stranu /KSČ/ samozrejme že i jej postupy. Boli sme tak šťastní, bolo po vojne a my sme túžili slobodne dýchať a milovať. Nič, čo nemalo podporu širokých más, by neprešlo. Nič čo by bolo v menšine. Vždy po každej vojne majú potrebu ľudia všetko prehádzať. Všetky fungujúce spoločenské poriadky. Nechcú sa až tak úplne vrátiť k pokoju a naozajstnému mieru. Odhodia flinty a vezmú do rúk fangle, vediac že majú šancu a dobrú východiskové pozíciu pre vyjednávanie. Mnohokrát sa dostanú ku slovu režimy utópie a snov.  Komunizmus, fašizmus či anarchia. Možno v každom z nich sú prítomné aj sny o dobre. Aspoň malý kúštiček. Často Cieľ je dobrý, len cesta nejak nefunguje. Celá naša história sú len samé prehry a sklamania. Čo nás ospravedlňuje je ten neustály nepokoj a zápas, ktorý vedieme v snahe vybudovať niečo dobré. Toto nás naozaj ospravedlňuje!

Všetci sme sráči. Nie zločinci ale sráči a sme slabé povahy. Niet v nás žiadneho hrdinstva. Preto sme ho nikdy neprejavili. Nikdy! Tu sklonenú a príliš poddajnú šiju máme proste v génoch. Celá skupina ikon Pražskej jari hodila vlastných občanov za hlavu, doslova sa na nich vykákala. Napriek sľubom, ktoré občanom ČSSR politici a ich reprezentanti dali. Jediný kto nepodpísal „kapituláciu“ procesu zmien Pražskej jari bol súdruh František Kriegel. Kriegel /aj to bol pôvodom Nemec/ spoločne s ďalšími dvoma poslancami zhromaždenia hlasujú aj proti pobytu sovietskych vojsk na území Československa. Naproti tomu Svoboda, Dubček, Černík, Smrkovský a Špaček podpísali všetkých pätnásť Sovietmi diktovaných podmienok tzv. Moskovského protokolu, čo fakticky znamenalo ich úplnú kapituláciu a rozchod z myšlienkami obrodného procesu Pražskej jari. Stalo sa tak 23 – 26. augusta 1968. Áno i generál Svoboda a Dubček. Ľudia im dôverovali. Možno by za nich aj mreli, ak by im dali šancu. Nestalo sa tak.  Ak by sa boli títo dvaja žijúci a predsa už zbožňovaní jedinci postavili proti, Sovieti by ich nedokázali nikdy zotročiť či ponížiť. To sami Sovieti neskôr prostredníctvom Leonida Brežneva výsmešne uznali. Dubček politik a miláčik más sa neskôr vyhováral, že mu dali Sovieti do pitia dajaké drogy a že bol navyše strašne unavený, preto vraj „kapitulačný“ vlastne kolaborantský protokol podpísal. Jeho lekár túto skutočnosť však zásadne poprel. Uviedol, že mierne utišujúce látky podal Dubčekovi až po návrate z Moskvy. V októbri roku 1969 navyše podpisuje Alexander Dubček „obuškový zákon“ aby sa tak zamedzilo ďalším masovým demoštráciam. Zákon mal spätnú platnosť od 22. augusta 1969. Nedávno sme chceli kdesi na Slovensku Dubčekovi stavať sochu. A šak nech aj Hitlerovi postavia, a nie?. No a potom sa celá krajina stiahla a postupne utíchla. Ani Palach a niekoľko iných mladých a nepokojných, živých planúcich pochodní nás nezobudilo. Nasledovali sme v šesťdesiatych rokoch len bábovky a samých sráčov. Preto sa nenaplnili sny mnohých ľudí.

Rada by som vedela, čo robili ti tzv. demokrati za socializmu, dnes slávni internetoví hrdinovia. Nech píšu svoje články a neotravujú pod tým mojim. Predpokladám, že čušali niekde ako voš pod chrastou. Dnes o to viac kričia, aby si kompenzovali vlastné frustrácie a neschopnosť a hlavne ten Strach. Určite neboli medzi tými dvoma tisíckami disidentov, ktorí sa naozaj odvážili /viac či menej/ postaviť režimu. Ja osobne si disidentov vážim, aj keď nič nie je až tak jednoduché. Ak ti hundroši a otravy nedrali školské lavice, nech radšej čušia. Internet heroes.

Dovoľte vrátim sa ešte k minulému článku. Zadovážila som si tu bibliu, aby som si prečítala tie texty o ktorých hovoril mladý Jehovov svedok, ktorého prijal v jednej so svojich pracovní na pražskom hrade Dr. Gustav Husák. Písala som o tom v predchádzajúcom článku. Stalo sa tak v rámci chlapcovej žiadosti o milosť. adresovanú prezidentovi republiky. Ten sa rozhodol v rámci výnimočnosti jeho prípadu preskúmať jeho kauzu odopretia nástupu na vojenskú službu a aj z toho dôvodu, že chlapec sa sám staral o svoju ťažko invalidnú matku.  Mladíček vysvetľoval prezidentovi, prečo sa k nemu odvolal vo svojej trestnej veci odopretia nástupu na vojenskú prezenčnú službu. Je pravdou, že Husák sa najskôr chlapcovi tak trochu posmieval, pretože sa ho pred tým opýtal: „A prečo sa nespoľahnete na svojho boha Jehovu, že vás ako odopierača vojenskej služby neochráni, prečo sa v tejto veci obraciate na prezidenta republiky?“ Chlapec sa nenechal vyviesť z kontextu a zalistoval vo svojej biblii. Dnes už vďaka čitateľom mojich článkov tuná viem, že čítal prezidentovi republiky z biblie práve túto pasáž: „Lebo ak krivdím a spáchal som niečo hodné smrti, nezdráham sa zomrieť; ale ak je nič, čo títo na mňa žalujú, nikto im ma nemôže darovať. Na cisára sa odvolávam! Vtedy Festus pozhovárajúc sa s radou odpovedal: Na cisára si sa odvolal, pred cisára pôjdeš.“ Áno bola to táto úžasne silná pasáž, ktorú mladík čítal hlave štátu. Biblia uvádza že šlo o apoštola Pavla. Potom sa svätý Pavol naozaj stretol s cisárom Ríše rímskej. Pavol sa tam obhajoval, rovnako ako chlapec odopierač pred prezidentom československej republiky. Viete aký mala účinok obhajoba svätého Pavla na rímskeho cisára? Ten zvolal: „Bez mála by si ma nahovoril stať sa kresťanom.“ Takto to je uvedené v biblii. Možno preto niektorí tak v debate pod moji článkom vyvádzali, lebo sa ich to čítané v mojom článku dotklo, rovnako ako cisára. Aj cisár rímsky potom okríkol svätého Pavla, ako niektorí v Debate pod posledným článkom okríkli mňa.

Ako sa iste pamätáte vyzvala som v minulom článku aby mi niekto túto pasáž, ktorá sa týkala odvolania apoštola pomohol nájsť v biblii. Na môj email prišlo hneď niekoľko reakcii od Jehovových svedkov. Od katolíkov, či evanjelikov alebo reformovaných alebo iných kresťanov či nekresťanov mi nedošlo nič. Ti asi o biblii nevedia zhola nič, len v debatách drístajú. Prišlo mi deväť reakcii od Svedkov Jehovových. Nikto z nich mi síce článok nepochválil, čo ma trošičku škrelo, okrem pána Teológa ktorý v Debate môj článok ocenil. Všetci mi však v emailoch ponúkali jehovistickú bibliu a to úplne, úplne zadarmo. A samozrejme každý mi poskytol informáciu, kde nájdem onú predmetnú pasáž v biblii. Poďakovala som za ich záujem a biblie od všetkých som alebo odmietla, alebo som na túto časť proste nereagovala.

Ako na to, aby bolo lepšie? Áno pre mňa osobne je to otázka triedneho boja. Kapitál zhromažďovaný v rukách jednotlivcov je cesta do najhorúcejší ch pekiel. Ti čo na tých zopár neustále bohatnúcich robia, sa ocitajú v reálnom otroctve. Sú vydaní na milosť svojim otrokárom. Len ťažko sa dá takýto vzťah regulovať zákonmi a inými právnymi normami. To sa proste nedá. A toto je podstata. Spravodlivé prerozdeľovanie! Len ťažko sa vstupuje do súkromného vlastníckeho práva z vonku, nech y boli vízie reformátorov tie najlepšie. Dá sa to len ak kapitalista /ten čo zhromažďuje kapitál/ spolupracuje. Takýto vzťah je vo svojej samotnej podstate nespravodlivý a utláčajúci. A tak pracujúci sú v takomto prípade často v pasci. Musia prijať mnohokrát nedôstojné a utláčajúce podmienky a znášať zvôlu a roztopaš svojho zvrchovaného „pána“.

V minulosti sa urobilo niekoľko zásadných chýb. Mal sa dať priestor malým živnostníkom, najviac tak s piatimi zamestnancami. To sa síce v závere režimu stalo, ale to už bolo dosť neskoro. A chybná bola aj väzba na Sovietsky zväz. Marxizmus nevravel, že to všetko vyjde zo Sojúzu. A predsa sme sa tak strašne osudovo naviazali na „spásonosný“ Východ. Toto nás zničilo. Centrum malo byť ekonomicky silné a nie tak precitlivené, akým bolo. To bola azda najväčšia chyba. Postupujúca informatizácia a získavanie občianskej uvedomelosti by nebol problém, tá by sa dala postupne zvládnuť, nie však akousi pofidérnou často proklamovanou výchovou, ale výhradne zákonnou reguláciou. Len na tu ľudia počujú.

Súdruh Jakeš asi pred rokom pre české média vyhlásil, že teraz je ten správny čas na to, aby opäť u nás a v niektorých európskych krajinách bol nastolený komunizmus, respektíve socializmus ako zákonitý pred-stupeň komunizmu. Vraj kríza a všeobecný útlak môžu ľuďom ukázať tu správnu cestu, aby ti pochopili, že je čas na zmenu. Ja som presvedčená, že sa Milouš Jakeš mýli. Ľudia sú dnes celkom iní. Urazili cestu, dlhú cestu. Ja neviem či správnym smerom, ale rozhodne sú niekde úplne inde, ako boli na konci 80.tých rokov. Súdruh bývalý generálny tajomník Jakeš by si rozhodne mal dávať pozor na jazyk. Ešte je nás mnoho takých, ktorý z marxizmu leninizmu ovládame podstatnú skutočnosť a tou je to, že socializmus sa dá nastoliť výhradne krvavou cestou, krvavou revolúciou. A na to z nás pravoverných komunistov mnohí nemali a nemajú ani chuť ani žalúdok. Nejde len o otázku revolúcie. Sú ľudia na ktorých by sa dalo stavať, mnohým lezie dnešný svet riadne na nervy a sami by potrebovali, vyžadovali zmenu. Chýba tu však oheň a zápal, ten povojnový zápal konca štyridsiatych rokov dvadsiateho storočia. Vtedy človek, či bol komunista, alebo nie, chcel a potreboval niečo zmeniť, niečo postaviť a vybudovať. Ľudia sú dnes nepoužiteľní. Sú plní nedôvery ku všetkému a plní zožierajúcej a spaľujúcej Skepse. Prepáčte, nepoužiteľný materiál.

Teraz vám chcem povedať, ako som sa teda dostala ku svojej prvej biblii, čo sa z nej teším už asi dva týždne, ja komunistka ako remeň? Šla som za kamarátkou, ešte pred týmito Vianocami, požiadala ma o nejaké korenie do vianočných medovníkov. Býva v našej dedine. Spravila mi kávu a naliala trošku domácej slivovičky. Rozprávala som jej o svojom účinkovaní tu na Pravde. Ihneď sa mi ponúkla že ma evanjelickú bibliu a že ak chcem, tak mi ju daruje. Povedala, že už ju celú pozná a že mi ju teda môže dať. Potom sa cela zatetelila a začervenala a povedala, že si kúpila a podarovala sama sebe niečo pod vianočný stromček. Videla som ako silno mi chce povedať o čo ide. Vytiahla zo skrine dlhú podlhovastú krabicu. Obrázky na krabici sa mi vôbec nepáčili. Potom z krabice vytiahla… ako by som to povedala, obrovský pánsky nástroj. Úd, taký ten na elektriku. Vravia tomu Róbertko. Viera ma skoro osemdesiat rokov. Vopchala to do elektriky a ono sa to začalo tak krivolako točiť. Začala som sa plná studu a rozpakov smiať. Nebola som schopná nič povedať. Nakoniec som vzala zo stola bibliu a povedala som kamoške. „Viera, ty si fakt krava.“ A šla som domov.

Keď som prišla domov začítala som sa do biblie. Prečítala som si v prvom rade tu predmetnú pasáž, o ktorej som vám vyššie napísala a ktorej súradnice mi nechal pán Teológ pod mojim predošlým článkom a Jehovisti poslali na email. A potom som začala čítať evanjelium Krista spísaného podľa svätého Matúša. Kristus ľudí učil, vychovával ich a vzdelával, a upokojoval ich a zázračne ich kŕmil, chlebom a rybami a staral sa o ľudí. Slepcom vracal zrak a liečil aj chromých. Nezabúdajte že komunisti v rámci výstavby v prvom rade trvali na výstavbe škôl, zdravotných stredísk a nemocníc. Toto malo absolútnu prednosť. Kristus nebol kresťan, podľa mňa to bol milý a príjemný proletár a silný, veľmi silný komunista. A vyučoval a vzdelával ľudí. Aj komunista je prospešný a potrebný len vtedy ak je vzdelaný a rozhľadený. A nasýtil chlebom a rybami zástupy. Potravinová sebestačnosť za socializmu bola dôležitou politickou konštantou. Farizejov /podľa Vikipedie to boli teológovia/ posielal do kelu, pohŕdal farizejmi a podobnými trubirohmi. Nie politika je cieľom, ako sa to dnes všeobecne vníma, ale dopady láskavej politiky na každého človeka je, mala by byť konečným cieľom. Kristus nadšene rozprával o nebeskom kráľovstve. Pokojne mohol mať na mysli komunizmus ako cieľ, dokonalý cieľ všetkých ľudských snažení. Podľa niektorých by už v tomto období u nás bol nastolený komunizmus, keby nedošlo v 1989 k prevratu. Boh možno poslal Ježiša Krista napred, ako neohrozeného pioniera Komunizmu!

s úctou,

vaša anka