anka

Úvodom vám všetkým veľmi pekne ďakujem za reakcie. Bolo ich mnoho, hlavne na mojom emaily. Ani neviete ako veľmi ma tešia. I keď musím povedať že ani neviem čím sa Vám moje zápisky zapáčili. Budem v nich rada pokračovať.

Moje spomienky už majú nejaký ten vek a stále starnú spoločne so mnou sa rozpadávajú. Pamätajte že nemajú čokoľvek spoločné s objektívnou a všeobecnou pravdou o politike či nebodaj, s prepáčením, politológiou. Úplná  pravda neexistuje, aj napriek tomu, že niektorí také dačo tvrdia. Moje spomienky sú cedené cez moje vlastné vnútro a sú subjektívne ovplyvnené všetkým, čo som kedy zažila. Výtky nie sú na mieste. 17. September je moja klietka, moja zamurovaná komnata s ktorou sa v poslednej dobe potykám a ta sa ku mne stále vracia a ja veľmi nerozumiem veciam s ňou spojenými, ktoré sa naň narúbovali v poslednom čase.

Každá vec ktorú mocní urobia ma byť smerovaná vo všeobecný prospech ľudí. Nie som si však v prípade tejto misie moc istá, že toto dnešní mocipáni sledujú svojim nepríliš dôstojným počínaním. Dnešná situácia mi pripomína spúšť ktorú narobila Vezuv na svojom nešťastnom pompejskom podloží pred dávnymi dvoma tisícročiami. Všade sama púšť. Ani kameň na kameni nezostal so starých dávnych poriadkov, všetko je totálne spálené. Zostali len spuchnuté, obrezané sny a pohnútky nových politikov, ktoré málokedy, skoro nikdy nekorešpondujú so všeobecnými spoločenskými potrebami. Tá smršť proste zmietla všetko.

Ľubomír Štrougal bol narodený v znamení Váh. Ako iste viete Váhy sa dôkladne vyhýbajú konfliktom a stretom s inými. Nie preto, žeby sa báli. Tento postoj nepramení z váhavosti, pretože oni sú naozaj  povznesení nad konflikty a neplodné hádky alebo inter-personálne strety. Sú sebaistí, ale na druhej strane nenápadní. A žijú tak trochu sami pre seba. Sú to takí spoločenskí autisti. A to je základná črta tohto bývalého ešte stále dnes v ústraní žijúceho politika. Dokonca aj západ pokladal tohto človeka za mimoriadne inteligentného a pragmaticky vecného. Jeho erudovanosť sa všeobecne pokladala za významnú.

Na mňa však Dr. Ľubomír Štrougal pôsobil trošičku inak. Ja som ho vnímala ako bystrého človeka, ktorý využíva svoje prednosti nie vždy slušne. Jednoducho som ho vnímala ako dosť nafúkaného. Dá sa povedať, že bol komplikovaný. V jednaní s druhými som cítila z neho istú rezervovanosť až akúsi  tajomnosť. Možno sa prejavom takéhoto prístupu pred niečím chránil. Takýto prvok komunikácie som však cítila z pána Štrougala aj v jednaní s ľuďmi s ktorými nemal pracovne nič spoločné. Čo ma značne udivovalo, bola tá skutočnosť, že istú rezervovanosť prejavoval aj v jednaní s Dr. Husákom, prezidentom republiky a Šéfom strany. Aj v prípade neformálneho rozhovoru, Štrougal často Husáka opravoval, ak ten vecne v svojom monológu niečo netrafil. Dokonca ho opravoval aj v otázke zvládnutia českého jazyka. To som pokladala za absolútne nemiestne.

Na druhej strane jeho rozhodnosť a aktivita nevyvierala len z jeho srdca, zdá sa že nebola ovplyvnená ideológiou, vyvierala skôr z podstaty génia jeho múdrej mysle. Bola diktovaná jasnými rozumovými zásadami. Mal pomerne blízky vzťah s Bohuslavom Chňoupkom, s ktorým trávil aj voľný čas. Na druhej strane bolo zaujímavé, že Husák mu dôveroval a zdalo sa že si ho vážil. Rovnako bol v obľube aj u ministra obrany Dzúra, ktorý bol dosť podozrievavý a politicky silný partner, aj keď bol predsedovi Štrougalovi vlastne formálne podriadený.

Zvyknem tieto texty prekladať nejakými svojimi úvahami. Ako keď prekladáte kvalitnú sviečkovicu chutnou slaninkou. Osvieži to chuť. Chcem azda povedať, že homosexuáli  významne mätú ľudskú spoločnosť. Vysielajú čudné signály, ktorým azda nik nerozumie, len oni sami. Čo je užitočné na ich mimikry. Zakázala by som ich. Sú hnusní, nevkusní a čudní. A to ich kopulovanie. Nemám rada „posunovanie vagónov“ Je to vrchol úbohosti. Najradšej by som ich nakopala do … Óch bože. Dnes sa mnohí hádajú o mužskú  „podstatu“ Václava Klausa. Niekedy je dobré mať pamäť. Hneď po revolúcii tento štátnik, ešte ako minister financií obchytával a kopuloval s chlapcami z pražskej hradnej stráže. Bola som smutná. Moji chlapci, ktorých som mala tak rada, ako svojich synov. Srandovali sme s nimi, hlavne okolo ich čistoty a naivnosti a nevinnosti. Vždy to ťažko niesli. Akoby sa na nás hnevali. Doberali sme si ich. Bola to taká naša hra. Oni sa na nás hnevali a my sme im rýchlo dávali priepustky domov, aby sa mohli ukázať na pár dní svojim matkám. Aj potom sa tvárili, že sa na nás naďalej hnevajú. Boli to ešte deti. Nosili nám zo svojho vojenského žoldu zákusky. Vždy sme im to však vynahradili. Nádherné a podmanivé deti. Mali nás radi a vážili si nás. Dávali sme všetkým vedieť, že s nimi počítame a že ich obdivujeme. Ale toto od ministra Klausa bola silná káva. Najradšej by som ho vymiškovala. Klaus už za komunistov naháňal mladíkov po celej Prahe. Pražský homosexuáli ho medzi sebou volali „Kika“ alebo „Kikina“. Niektoré časopisy hneď po revolúcii s istými rozpakmi o tomto v náznakoch písali. Ešte nevedeli ako majú písať o ľuďoch z veľkej politiky. Dnes by Klausovi riadne naložili. Chudera Lívia. Hneď po revolúcii som bola niekoľko krát pozvaná na nejaké akcie Úradu vlády ČSR, kde bol prítomný aj minister financií Václav Klaus. Keď mi podal ruku, bolo to akoby mi do nej vložil mŕtvu rybu. Pevne som mu stisla ruku. Akoby sa v tej chvíli zobudil. Bodol prekvapene zrak do mňa.

Chlapci z hradne stráže boli nádherní. Boli to najkrajší mladí muži Československa. Hradná stráž bola naozajstná ozdoba prezidentského postu. Chlapci sa na toto určenie špeciálne vyberali. Ako celok mali symbolizovať čistotu a krásu a odhodlanosť. Ani do svätyne chrámov nemôžu vstúpiť len tak hocijakí ľudia. Musia byť ušľachtilí, dokonalí  a krásni. Nik sa ich za žiadnu cenu nesmie dotknúť. V stredoveku by takýto narušiteľ prišiel rýchlo o život. A Klaus sa na prezidentský stolec vysral. Akýmsi zadosťučinením je to, že dnes na tom pokálanom stolci sedí.

Lubomír Štrougal bol ku ženám úctivý a pozorný. Nie však tak živo a so záujmom. Celé mi to pripadalo strojené a neúprimné. Pôsobilo to tak akosi komisne. To čo k nemu patrilo bola akási plejbojskosť, vkus a šmrnc. Dnes by ho asi označili za metrosexuála. Vždy mal dokonalé nechty, perfektne zastrihnuté a modelované. Jeho košele neboli tuzemské, boli veľmi drahé a vždy mimoriadne vkusné. O oblekoch ani nehovorím. A účes bol dokonalosť sama. Bol prosto dokonalý. Pamätám sa že na akejsi schôdzi zavadil hlavou o vešiak na kabáty. Táto skutočnosť ho nesmierne rozzúrila. Do konca akcie s ním už nebolo normálnej reči.

Štrougal bol nevyspytateľný. Vo svojich pamätiach „Pamäte a úvahy“ uvádza, že sa nikdy poriadne nemohol spoľahnúť na to, čo Husák vyvedie na dôležitých jednaniach. Ba dokonca že s ním pohŕdal.  Husák bol sčasti problematický, pretože pri jednaniach prejavoval emócie a srdce. V tom bol iný a zvláštny. Druhá strana jednaní ho však akceptovala a brala, stalo sa nejedenkrát, že si doslova vypýtali za partnera pri jednaní o dôležitých veciach samotného Husáka, aj keď vec mal odkomunikovať Štrougal.

Neviem či teraz niečo nerozpútam, ale v onom 1985 roku, keď generála Dzúra Dr. Husák odvolal z postu Ministra obrany ČSSR, bolo to len 5 dni pred jeho smrťou, existovali informácie o istých čudných okolnostiach jeho smrti. V tej dobe pre takéto tvrdenia existovali isté náznaky a parciálne doklady, ktoré sa však neskôr plne nepreukázali ako pravdivé. Dôvody takéhoto prípadného konania by sa však dali predpokladať. Bol to práve Martin Dzúr kto vydal ničivý príkaz k vojenskému zásahu v roku 1969. Československé politbyro nedokázalo presvedčivo generovať jednoznačný postoj k udalostiam roku „69“. Dzúr vtedy túto neistotu drvivo prelomil. Postavil vlastných občanov proti sebe. Ešte by som videla isté dôvody pre odstránenie generála Dzúra. Nikdy nepozdravil dámu ako prvý a pri jedle strašne mľaskal.

Dá sa povedať, že Martin Dzúr bol fanatik. Vlastne každý, kto prešiel podivnými školeniami v Sovietskom zväze. Ja neviem či im všetkým niečo pridávali do vodky, ale bolo to tak. V tejto súvislosti ma napadá, že vysoký štátny úradníci mohli byť už od sedemdesiatych rokoch na kokaíne alebo na hašiši alebo kathe. Možno sa vám zdá táto informácia pritiahnutá za vlasy, ale je naozaj pravdivá. O tejto skutočnosti sa vo svojich pamätiach zmieňuje aj samotný Dr. Lubomír Štrougal. Ak sa totiž tieto drogy podávajú pod prísnym lekárskym dohľadom, čo sa skutočne aj dialo, dosahujú duševne ťažko pracujúci ľudia, kvalitné úspechy s potrebou nepomerne menším nasadením vlastných síl, a to bez akýchkoľvek nežiaducich vedľajších účinkov. Najmä v prípade kokaínu, ktorý sa pokladá v pohľade na nežiaduce účinky za absolútne bezproblémový. Naši mocipáni brali drogy pod dohľadom slávneho doktora Rjadovoja. Uvedomujem si, že postupným vývojom, ktorý významne poznačil pohľad na tvrdé drogy, sa môže dnes zdať táto informácia neuveriteľná. Verte či neverte, pod prísne odborným dohľadom sovietskych psychiatrov a neurológov takmer všetci naši ministri a významní predstavitelia vtedajšieho štátu a vedenia KSČ riadene fetovali.

V roku 1985 vial úplne iný vietor. Dzúr dosť dobre neporozumel novej dobe. Dobe vyjednávania, taktiky a zdržanlivosti. Bol nevyspytateľný, pod jeho vedením bola československá armáda v neustálej blízkosti vojenského nasadenia. Len veľmi ťažko ho Vláda československej republiky, ktorej bol sám súčasťou, držala na uzde. Napríklad v roku 1981 generál Jaruzelsky v Poľsku vyhlasuje výnimočný stav. Okolnosti sú známe. Dzúr neustále so zvyšujúcou agresivitou presadzuje drvivý vojenský zásah proti Poľsku.

Generál Václavík, jeho nástupca bol však z iného cesta. Zaradil sa k menšine múdrych, prezieravých a mimoriadne vzdelaných ministrov vtedajšej československej vlády. Jeho pohľad na mocenské štruktúry štátu nebol tak obhrublý a tupý ako bol pohľad rusofilného generála Dzúra. To že sa mocenské štruktúry v druhej polovici 80 rokov až nepochopiteľne osudovo štiepili na tzv. umiernenú pragmatickú a ortodoxne komunistickú časť dosť verne popisuje aj Dr. Viliam Plevza vo svojich historizujúcich i keď značne tendenčných dielach.

Ako keby mali nasledujúce veci narovnať svoje smerovanie, aby s nimi mohla budúcnosť historicky a účinne kooperovať. Je zaujímavé, že okolité satelity socialistických štátov túto osudovosť osemdesiatych rokov vnímajú rovnako. Ako takú, ktorá smerovala k horizontu konca jednej éry ľudského spoločenstva. Osemdesiate roky minulého storočia cestu k dnešku pripravili. Asi mali nakoniec veci dospieť, kam dospeli. K našej úžasnej prítomnosti. Zmysel tejto historickej rošády mne osobne uniká! Ako keby sa ľudské veci mali v konečnom dôsledku len zhoršovať. Netajím svoje sklamanie. V postupný vývoj lepších zajtrajškov nedúfajú len komunisti. V toto predsa dúfa celá ľudská história. Je to frustrujúce.

Ak by som mohla pána vedúceho tejto stránky poprosiť, či by mi nemohol do horného obrážteku dať panoramatický obrázok Hradčian a do toho malého obrážteku by som poprosila žltý karafiát. Úctivo Vám ďakujem.

vaša anka