anka

Čo už narobím. Niektoré veci neovplyvníte aj keď ste zadali k ním len veľmi málo podnetov. Bola som jediný vyšší dôstojník ako žena na pražskom hrade. A „tešila“ som sa istému druhu povesti. Tomu sa nikdy neubránite, nech by ste boli „počestní“ ako mníška, no radšej to spresním; ako panna. Vojandy sú vždy pobehlice. Dá sa povedať, že ak som zostala s nejakým mužom sama v miestnosti, ten sa musel o mňa pokúsiť, alebo sa musel na druhej strane začať vyhovárať na niečo podstatné, prečo sa o mňa nepokúsi. Inak by stratil tvár predo mnou, alebo sebou. Toto si myslel. Alebo by stratil fazónu pred svojimi kamarátmi, že ma tam už dávno neprekotil. A predsa boli chlapi na hrade, absolútni muži, ktorí nikdy neprekročili hranicu spoločenského vkusu a s noblesou prekonávali hlupácke bariéry, ktoré si ti druhí nastavali pred sebou.

Dr. Bohuslav Chňoupek, bol jediný kabinetný minister s ktorým sme si tykali. Bol to naozajstný muž, galantný a pôsobivý. A majestátny nielen svojim zjavom, ale aj svojim vnútorným nikdy nezameniteľným vyžarovaním. Ženám sa podlamovali kolená, keď sa s ním pri nejakej príležitosti stretli. Kabrhelová bola z neho vždy vykoľajená. Nejedna hradná dáma čítala jeho prenádherné básne a potichu po ňom túžila. Vždy keď som vošla do jeho hradnej kancelárie, ďalšie mal na úrade vlády a na ministerstve zahraničia, vždy sa úctivo postavil a vyšiel mi usmievajúci sa oproti. Bozkal mi ruku, len v nepatrnom náznaku tak ako sa patrí. A pozorne, dôsledne a pomaličky, aby čo najviac zdôraznil účinok svojej šľachetnosti, ma usadil pred svoj obrovský pracovný stôl. A nerobil to len sem-tam, robil to vždy. Bol to jeho rukopis jeho životný štýl. Bol to skutočný gentleman. Posledný z posledných. „Kde sa to v tebe berie?“ Pýtala som sa uveličená. „To mám z tých mátoživých makovíc, čo sme sa po Petržalke dávno s ostatnými chlapcami nakmásali,“ vysvetľoval Bohuslav Chňoupek. „Boli tam ako dajaké šíky, pripravené celé leto k boju.“ Zamýšľal sa Bohuslav CHňoupek. Hovoril potichu, aby nás nepočuli chlapci z hradnej stráže. Kedysi to bolo tak, ak sa v daktorej hradnej miestnosti zdržoval minister z vládneho kabinetu, pred jeho dverami vždy stáli dvaja chlapci z hradnej stráže, až kým minister neopustil túto miestnosť. Nie preto aby ho ochraňovali, ale aby mu vzdali česť. Táto česť sa nikdy nepreukazovala vysokým straníckym kádrom, preukazovala sa výhradne najvyšším vládnym úradníkom.

Sedeli sme raz taká partia v zlatom salóniku vedľa kancelárie vojenského hradného velenia. Bola tam aj Gusta Fučíková, ktorá práve zháňala finančné prostriedky na svoje prednášky, o svojom manželovi, po všetkých stredných školách v Československu. Mohlo to byť tak rok pred jej smrťou. Pretože chodila na prednášky hlavne na stredné školy, robili sme si z nej srandu, že keď bude takto ďalej pokračovať, celkom iste sa bude tým mladíčkom zo stredných škôl o nej snívať. Gusta nikdy nepokazila žiadnu srandu a s radosťou doložila, „No veru mala by som už prestať, lebo to poznačí ich sexualitu.“ Kto z vás vie ako Gusta Fučíková vo svojich 83 rokoch  vyzerala, tomuto dobrému seba-vtipu v plnosti porozumie.

Bola tam aj „Žena za pultom“ pani Jiřka Švorcová, moc sme sa nestýkali, len keď prišla na hrad. Ale mala som ju moc rada. Vždy doniesla niečo zo svojej kuchyne. Nejaký koláč, alebo voňajúcu štrúdľu. A vedela vždy poriadne „utrieť“ i toho najdôležitejšieho nafúkanca. Vážila som si ju. A potom tam sedel istý vysoko postavený kňaz, ktorý sa vždy rád votrel do hradnej spoločnosti. Ani neviem, čo hľadal, pravdou je že sa veľmi rád a často zdržoval na hrade a pravidelne chodil aj s niekoľkými svojimi spolutrpiacimi v Kristu na stravu do hradnej jedálne. Napriek tomu, že ju nijakým spôsobom nemali nahlásenú, či nejako inak vyporiadanú. Bol to jeden z tých kňazov, ktorého vraj tak strašne a neľútostne prenasledoval komunistický režim, ako sa často po revolúcii v médiách uvádzalo. Osobne som s ním mala niekoľko konfliktov. Prepáčte ale bol to kretén. Ti katolícki pohlavári sú niečím šmrncnutí, poznala som ich dosť, aj toho čo chceli Česi blahorečiť, len čo stačil chudák v 1992 roku zavrieť oči. Dnes snahy o jeho svätenie ustúpili. Možno sa v rámci cirkevného šetrenia dozvedeli, že na hrade potľapkával po zadku aj upratovačky. Ani neviem čo to v tých duchovných je. Akási stupidita spojená s fanatizmom. Pridajte riadnu dávku nafúkanosti, povýšenectva a odblanenej a očistenej sebadôležitosti a to teda poriadny kusisko. To všetko poriadne poduste, aby sa ingrediencie spojili. A nezabudnite pridať aj cukor. Kopec lepkavého, vtieravého, hnusného a ťažkého cukru. Nakoniec dostanete hlupáka ako vyšitého. Vždy som rada varila. A nemýľte si dobrotu zo senilitou. Jedlo podávajte v brnení.

No a prišiel tam aj Bohuslav Chňoupek. Bolo to neplánované, spontánne, nijako pripravované stretnutie v malom zlatom salóniku, kde sa náhodne stretlo zopár ľudí. „Videli ste to?“ Vystrelil na nás všetkých Dr. Chňoupek a zastrčil VHS pásku do prístroja. „Včera v noci som si to púšťal neustále dokola. Nemohol som sa od tej pesničky odtrhnúť.“ Na TV obrazovke prepojenej s rekordérom sa objavila hudobná skupina s mladou speváčkou. Začala spievať. „Kto to je?“ opýtala sa súdružka Fučíková. „Je to nádherne a také akosi angažované, spieva o Máji.“ Podotkla Gusta. „Čerta starého!“ Reagoval Dr. Chňoupek. „Je to Marika Gombitová zo Stropkova. Počkajte preboha. Teraz…“ Chňoupek začal mihotať s rukami, ako keď sa plný očakávania a netrpezlivosti snažíte utíšiť spoločnosť a upriamiť ju na nejaký konkrétny bod. „Ten koniec pesničky  je famózny. Tam vyspieva slovo „máj“ keď ho v tej chvíli vytiahne až dakde do nebies. Potom jej to pán Žbirka rozhodí. No ale čo už. Zakončil Dr. Chňoupek. Po chvíľke sa prebudil a povedal: „Čo by sme mohli pre ňu spraviť?“ Marika Gombitova bola už dávno v tej dobe na vozíčku. Bolo to asi v roku 1986. Všetci sa tvárili akoby sa zamýšľali, len Jiřka Švorcová prehlušila ticho. Rezolútne povedala. „Jasné dajte jej Rád práce a nikto po tej chuderke už ani neštekne.“ Za túto pragmatickú pravdivosť som mala Jiřinu Švorcovú veľmi rada. V češtine v ktorej to pochopiteľne pani Švorcová povedala to znie viac  opatrovnícky a sociálne chápavejšie.

Jiřka rozhodne nebola zlá. Keď sa chcel niekto po revolúcii, hlavne jej kolegovia, nejakým spôsobom  dištancovať od režimu, musel sa dištancovať aj od takých ikon akou súdružka Švorcová bola. Zvalilo sa jej toho poriadne v tých porevolučných dňoch na hlavu. Všetci boli zrazu disidenti. Jiřka bola ľudská, chápavá a múdra. Bola taká, akú sama seba stvárnila v seriáli „Žena za pultom“. Bola navyše mimoriadne silnou osobnosťou a tu využila na to, aby sa nenechala v tomto seriály úplne znemožniť a stať sa doslova hlupaňou, akou postava Anny Holubovej pôvodne mala byť. Angažovaná, sprostá puťka, ktorá je lojálna a hlúpa. Takto ju pôvodne vykresľoval scenár. Svojou váhou dokázala do seriálu, hlavne do postavy predavačky Anny Holubovej dostať skutočnú ženskosť, láskavosť, akúsi materskosť a nebojím sa povedať, že aj múdrosť.

Dr. Bohuslav Chňoupek bol z postu ministra zahraničných vecí ČSSR o niekoľko mesiacov odvolaný, pre neustále a drzé naliehanie Biľaka. Dôvodom bola vážna snaha Dr. Chňoupka o reformne zmeny v našej spoločnosti.

Týmto vecný záujem o Mariku Gombitovú v najvyšších kruhov skončil. Pesničke, ktorej tak veľmi Dr. Chňoupek podliehal bola pesnička od pani Gombitovej Zelený Máj. Je aj na stránke YouTube.

Ináč veľmi pekne ďakujem za podporu na mojom emaily.